O hľadaní radosti
Knihy môjho života nemuseli byť vrcholnými umeleckými dielami – stačilo, že mi pomohli prežiť zlomové životné obdobia.
Výrok „povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si“ má určite niečo do seba, ale zaujímavejšia by bola aj jeho modifikácia: „Povedz mi, čo už nechceš čítať, a ja ti poviem, ako na tom si.“
Pred niekoľkými dňami som si v práci zabudol mobil. Dva dni bez neho boli čistou slasťou. Žiadne správy ani telefonáty. Žiadne kontrolovanie mailov. A najmä žiadne pokušenie čítať si, koľko je nakazených, kto zomrel, ktorá vakcína neúčinkuje, čo nové urobil Matovič, čo na to Sulík, kto podal demisiu, čo z toho vyplýva a ako sa bude táto hra bez pravidiel ďalej vyvíjať. Aspoň na chvíľu som mohol reálny svet úplne ignorovať. S vedomím, že na tretí deň ma to opäť dobehne. Nič som nečítal – a namiesto toho som si cez internet pozeral obrazy. Maľby, grafiky, sklo… Žiadne slová, iba farby, nálady a rôzne variácie krásy.
