Denník N

Politika emócií

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Zozábavňovanie politiky nemôže naplniť emocionálne potreby voličov, keď sa napríklad spoločnosť nachádzala v ekonomickej kríze.

Autor je sociológ, FSV Karlovej univerzity, FSEV Univerzity Komenského

Časy, keď sa emócie v politike považovali za niečo nepatričné a iracionálne, sa už dávno skončili. Rozum a cit sa v politike dopĺňajú. Ako už pred viac než sto rokmi písal zakladateľ teórie elít Vilfredo Pareto, rozum nám pomôže dostať sa z bodu A do bodu B, ale už neurčuje, či je bod B pre nás žiaducou destináciou. Po bode B musíme túžiť, inak sa k nemu sami od seba nevydáme.

A tento imperatív neplatí len pre politický marketing, ktorý pomáha politikom vyhrávať voľby, pretože vie zahrať na city a manipulovať podprahovými túžbami voličov. Politika emócií v demokratickom štáte nie je založená len na schopnosti politických lídrov vyhľadávať a lákavými sľubmi štekliť túžby voličov. Jej zmyslom nie je zneužívať emócie voličov, ale vzbudzovať v nich vášeň pre účasť na správe vecí verejných, viesť občanov, aby túžili po slobode, spravodlivosti, právnom štáte, tolerancii a iných občianskych cnostiach. Politika emócií je opakom rutinnej, technokratickej politiky v štýle „niečo za niečo“, kde prevláda chladná kalkulácia a skôr administratívny, neosobný tón než vízia budúcnosti a charizmatické vodcovstvo.

Šampióni politiky emócií

Politika emócií ťaží z toho, že ľudia sa potrebujú podeliť o svoje emócie aj s politikmi. Túžia uspokojiť svoje emocionálne potreby, vyjadriť ich verejne a získať pre ne uznanie a legitimitu. A práve túto emocionálnu prácu majú v agende politici. Ešte nedávno ju však mnohí politici chápali tak, že ide len o zábavu. Pod heslom Nudný politik = politická mŕtvola! sa z nich stali baviči. Ale zozábavňovanie politiky nemôže naplniť emocionálne potreby voličov, keď sa napríklad spoločnosť nachádzala v ekonomickej kríze. V takom čase vystupujú do popredia vážne politické emócie, ako je hrdosť na svoju krajinu, obavy o budúcnosť, solidarita a pocity občianskeho sebavedomia.

Ukázalo sa, že šampiónmi politiky emócií v časoch krízy sa stali populisti. V ich podaní má politika emócií dve tváre. Na jednej strane vidíme harmonický citový súzvuk medzi nimi a obyčajnými ľuďmi, na druhej strane sa nachádza hľadanie vinníka, konfrontačná mobilizácia vo vzťahu k spoločnému nepriateľovi – skorumpovaným elitám a iným vhodne zvoleným „parazitickým skupinám“ obyvateľstva. Na jednej strane snaha o naplňovanie emocionálnych potrieb, na druhej strane emocionálny alarmizmus, strach, napätie a nenávisť.

Stalo sa však niečo zvláštne. Pred rokom prišla covidová pandemická kríza. Populisti ako obvykle spustili svoj marketingový stroj na emócie a čakali oslňujúce víťazstvo nad pandemickým nepriateľom. Po roku je však výsledok ich boja žalostný. Podľa výskumu National Pandemic Alarm bolo Slovensko na začiatku pandémie v marci 2020 v indexe paniky (vyjadrujúcom mieru strachu z pandémie a jej dôsledkov) na prvom mieste z krajín V4, ale malo najväčšiu dôveru k štátnym inštitúciám. Minulý mesiac Slováci znovu najviac panikárili, ale ich dôvera v schopnosti štátu bojovať s covidom už bola najnižšia zo všetkých. Náš expert na politiku emócií Igor Matovič to zbabral. Ale zbabral to i Trump a zbabral to napríklad aj Babiš v Česku. A vlastne zbabrali to všetci populisti. Dôvera v štáty, ktoré vedú, sa prepadla všade.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Igor Matovič

Koronavírus

    Komentáre

    Teraz najčítanejšie