Denník N

Svet ako lazaret

Tenor: Pavol Bršlík, Klavír: Róbert Pechanec Foto: Joseph Marčinský, Štátne divadlo Košice
Tenor: Pavol Bršlík, Klavír: Róbert Pechanec Foto: Joseph Marčinský, Štátne divadlo Košice

Bršlík sa v Košiciach vydal na Zimnú cestu.

Nemecký básnik, knihovník a slobodomurár Wilhelm Müller sa roku 1827 zastavil vo Weimare u Goetheho. Cestovanie za slávnymi osobnosťami ho vyčerpávalo, ale zrejme túžil po uznaní, ktorého sa mu nedostávalo. Navyše neustále bojoval s cenzúrou. “Všetci píšu, akoby boli chorí, akoby bol svet lazaret,” poznamenal si sklamane po stretnutí Johann Wolfgang. Autor Werthera len ťažko prijímal novú lyrickú generáciu.

Pritom svet ozaj chorľavel. Keď sa antikou očarený Müller konečne vybral do Grécka, odkiaľ chcel pokračovať do Orientu, zastavila ho epidémia moru v Konštantinopole. V tvorbe nadviazal na nemecké ľudové verše, ale obohatil ich o nadčasovo temný, osvietenský a čiastočne romantický svetonázor, no bez snívania a fantazijných únikov. Jeho pochmúrny cyklus Zimná cesta Franz Schubert zhudobňoval ešte v časoch, keď Müller žil, no osobne sa nestretli. Obaja zomreli veľmi mladí. Spoločne etablovali žáner piesne a dostali ho do koncertných sál. Ich dielo umožnilo to, čo neskôr rozvinuli Gustav Mahler, Kurt Weil spolu s Brechtom, Bob Dylan, Nick Drake, Ian Curtis či dnes Aldous Harding alebo Sufjan Stevens.

Stream z košickej opery v pondelok 22. marca patrí k vrcholom koronových digitálnych formátov a do hĺbky vystihol pocit izolácie, ktorý sa neskončí ani po pandémii, pretože tvorí podstatu ľudskej existencie.
Lyrický tenor Pavol Bršlík ideálne stelesňuje rozorvaného osamelého hrdinu, ktorý v nehostinnom svete ako cudzí príde aj odíde a zavrhne nádej. Vysnená žena ho odmietne, márne hľadá v snehu čo len jej šľapaje, slzy mu mrznú na tvári, rieka búši zbesilo ako jeho tep. Keď sa vráti do dediny, psy sa idú odtrhnúť z reťaze. Zamieri na cintorín, ale ani tam nenájde pokoj. Nesťažuje sa, túži už iba po noci. Nakoniec stretne bosého starca s verkľom, ktorý krúti kľukou odušu, hoci ho nik nepočuje ani nevidí. Rád by sa k nemu pridal, aby sa všetko začalo odznova…

Nečudo, že toto bola najmilšia hudba Samuela Becketta. Aj Elfriede Jelinek si prostredníctvom nej urovnala zmrzačený vzťah s otcom na psychiatrii, so sebou samou i s čoraz nepochopiteľnejším svetom. Produkcia dokonale pasuje do divadla vymeteného pandémiou. Na konci nezaznie potlesk, všetko sa ponorí do tmy. Bršlík do roly obdivuhodne rastie a približuje sa k legendárnym interpretom ako Fischer-Dieskau či Bostridge, ktorí medziiným o cykle napísali knihy. Kto sa raz na ňu vydá, pre toho sa Zimná cesta nikdy neskončí.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie