Od písania na okraji k výbuchu na Instagrame. Mária Ferenčuhová o poézii v dobe krízy a internetu

Miliónové publikum nie je niečo, čo by sme si spájali s poéziou. No práve to sa udialo v súvislosti s minuloročným udeľovaním najvyššieho literárneho ocenenia, pri inaugurácii nového prezidenta USA a denne sa deje na profiloch poetiek a básnikov na sociálnych sieťach. Máme tu renesanciu poézie?

Poetka Mária Ferenčuhová tiež zažila vystúpenie z okraja. Jej predposledná zbierka Imunita sa rýchlo rozchytala a žije už v druhom vydaní. Básne postavené na jazyku lekárskych správ sa navyše dodatočne prepojili s jej vlastným zažitým chorobopisom. To sa tiež prejavilo na príbehu knihy.

Jej posledná zbierka Černozem sa od tela odvracia až k planetárnemu pohľadu, skúma naše miesto v rozkladajúcom sa svete. Dokáže poézia v tejto prekérnej situácii nejako pomôcť? Keď už má tie milióny followerov?

Nobelova cena za literatúru pre poetku Louise Glückovú, prednes básne Amandy Gormanovej pri inaugurácii amerického prezidenta, milióny fanúšikov na Instagrame, ale aj predaných kníh od autoriek ako Rupi Kaur. Je dnes poézia viac v kurze?

Poézia je veľmi široký pojem. Nevnímam ju ako nejaký literárny superžáner, skôr ako médium. A toto médium sa spája s inými médiami. Nosičom môže byť kniha, verejné čítanie, môže sa objaviť na Instagrame, plagátoch či na múroch ako graffiti. Sekundárny nosič poézie je veľmi rôznorodý a zďaleka ním nie je len kniha. Toto sa však netýka poézie posledných rokov, ale povedzme už prvej polovice 20. storočia.

Za začiatok by sme mohli považovať umelecký obrat, ktorým bola Duchampova Fontána – vystavený pisoár s podpisom R. Mutt. Bol to myšlienkový akt, ktorý bežnému objektu priradil inú významovú úroveň a stal sa trópom. Do výtvarného umenia vpadol myšlienkový obrat, ktorý bol vlastne poetický. A odvtedy sa poézia paraziticky šíri rôznymi smermi.

Výbuchom instagramovej poézie prišlo čosi ako renesancia poézie, no skôr tej mainstreamovej. Sem patrí Rupi Kaur, v slovenskom kontexte instagramová Čistá duša či Šimon Ondruš, ktorý píše instantnú poéziu na festivaloch alebo na nárožiach ulíc. Je to poézia, ktorá je ústretová, pretože sa vám deje priamo pred očami. Či už keď skrolujete instagramový feed, alebo sa ocitnete vo verejnom priestore, kde prebiehajú poetické performancie. Tieto tiež nie sú záležitosťou posledných rokov, ale datujú sa do obdobia avantgárd a veľký úspech zažili s bítnikmi.

U nás bola poézia desaťročia skrytá v knihách alebo ju recitovali herci, a nie sami autori. Fenomén čítačiek a performancií bol v 90. rokoch nový. Čiže my sa dnes doťahujeme na iné vlny, ktoré sa v medzinárodnom kontexte diali už oveľa skôr. Ak chceme hovoriť o renesancii, treba si špecifikovať, o akej poézii hovoríme.

Ostaňme zatiaľ pri pozorovaní, že poézia je viac prítomná. Aké dôvody to môže mať? Ako jeden sa javí stav krízy, globálnych problémov a neistoty. Básnici a poetky na to často reagujú, prinášajú pointy a zhutnené vyjadrenie pocitu. Je poézia reakciou na komplikovanú dobu?

Určite áno. Najlepšia a často aj najinovatívnejšia poézia sa rodí z krízových situácií. Keď sú krízy v plnom prúde, sú veľmi ťažko uchopiteľné. Ide o pohyblivé a mnohotvárne procesy, ktoré vieme až s odstupom času nahliadnuť racionálne, vyhodnotiť ich výskumom a vedou. Dochádza tu k istému oneskoreniu intelektu.

Poézia má výhodu v tom, že jej presnosť stojí na obrazoch a figúrach. Čiže na prenesenom význame, ktorého akurátnosť spočíva v zasiahnutí pocitu bez toho, aby boli potrebné tvrdé dáta, vhodná interpretácia a metodológia. Podnetom tu môže byť úzkosť alebo zlá intuícia. To je v poézii 20. storočia takmer konštantný jav. Pod intuitívnosťou poézie pritom myslím vnímanie sveta a vyhodnocovanie impulzov vo forme obrazov, ktoré môžu byť z emocionálneho – a dodatočne možno aj z racionálneho hľadiska – presné. Takúto poéziu by sme mohli nazvať „prorockou“.

Môžete uviesť nejaký príklad?

Zoberme si zbierku Caput Mortuum od Michala Habaja. Kniha, ktorá vznikala od roku 2012 a vyšla o tri roky neskôr, obsahuje veľa motívov, ktoré zažívame dnes. Či už je to rastúca agresivita, apokalyptická katastrofa, alebo rasizmus a neznášanlivosť. Je to prorocké? Ide o vyhodnocovanie signálov, symptómov a nálad v spoločnosti, ktoré ešte nie sú spracované spoločenskými vedami. Je to akýsi pohľad vpred.

Mne napríklad v roku 2012 vyšla kniha Ohrozený druh. Pramenila z osobnej klimatickej úzkosti, hoci tento pojem sa vtedy ešte nepoužíval. Kritika jej vtedy vyčítala, že je príliš apelatívna a žurnalistická. Je to kniha environmentálne scitlivenej poézie, s presahmi k rôznym prírodným kataklizmám. Dnes by mala zrejme iný ohlas.

Dnes vidíme poéziu, ktorá je aktuálna a okamžite zasahuje veľa ľudí. Čím to je?

Možno to súvisí s rozdielom medzi „prorockou“ a „potvrdzujúcou“ poéziou. Tá druhá je mainstreamovejšia, často pracuje s témami, ktoré už v spoločnosti rezonujú. Stáva sa do určitej miery popovou, čo nemyslím negatívne. Keďže pracuje s literárnymi i performatívnymi konvenciami a s obsahmi, ktoré už boli vyhodnotené ako relevantné, zasahuje veľké množstvo ľudí. Týka sa to práve Rupi Kaur, ktorá dokáže do krátkych básní zhrnúť zrozumiteľnú skúsenosť. A v nej sa čitateľky ľahko nájdu. Instagram častejšie ponúka obsahy, s ktorými už komunity či spoločnosti súznejú.

Pri instapoetry, čiže básňach na Instagrame, ide o pár riadkov, doplnených obrázkom či hudbou. Poézia sa tu prepája s fragmentárnosťou online komunikácie. Z autorov a autoriek sa stávajú hviezdy s obrovským publikom. Ide o pozitívny impulz alebo je tu poézia tlačená do mainstreamu?

To je