Denník N

Ako hlasujú slovenskí europoslanci, keď ide o Rusko a Bielorusko 

Európsky parlament. Foto – TASR
Európsky parlament. Foto – TASR

Časť sa správa ako stúpenci autoritárskych vlád, ktoré sú nepriateľské voči demokracii.

Autor je politológ, prezident IVO

Záver roka 2020 a začiatok roka 2021 vniesli dramatické prvky do vzťahov medzi Európskou úniou a dvoma krajinami na východe, v ktorých vládnu režimy považované za posledné európske diktatúry – Bieloruskom a Ruskou federáciou.

Tieto vzťahy boli dosť napäté až konfliktné už aj predtým, ale udalosti, ktoré sa v týchto krajinách odohrali po auguste 2020, spôsobili výraznú eskaláciu. Pred Úniou znovu vyvstala výzva reagovať na tieto udalosti tak, aby sa nespreneverila svojim princípom, nepoprela svoj hodnotový základ.

Putinove útoky a Lukašenkove triky

Po roku 2014, keď Rusko rozpútalo vojnu proti Ukrajine, dostali sa vzťahy medzi Úniou a Kremľom do roviny otvorenej konfrontácie. Od predchádzajúcich deklarácií o strategickom partnerstve nezostalo vinou Kremľa vôbec nič. Anexia ukrajinského Krymu, vojenská okupácia časti Donbasu, zostrelenie malajzijského Boeingu MH17, hybridné dezinformačné operácie, zasahovanie do volieb a hakerské útoky na rôzne inštitúcie v členských krajinách EÚ, pokus GRU zavraždiť Sergeja Skripaľa vo Veľkej Británii,  vražda gruzínskeho občana čečenskej národnosti v Berlíne, stalinizmom zaváňajúce „vojny pamäti“ proti stredo- a východoeurópskym krajinám – to všetko žiadalo od EÚ a jej inštitúcií primeranú reakciu, zaujatie spoločného postoja voči krajine správajúcej sa ako nepriateľ. Sformulovať spoločné stanovisko  nebola jednoduchá vec, Únii sa napokon darilo dospieť ku konsenzu. Jeho výsledkom je katalóg sankčných opatrení a vypracovanie určitého mechanizmu na prijatie podobných opatrení v budúcnosti.

Vzťahy Európskej únie s Bieloruskom nemali a nemajú taký širokospektrálny charakter ako vzťahy s Ruskom. Režim Lukašenka nemal ambície globálnej súťaže so Západom (bolo by to až komické), iba rozohrával svoje „geopolitické“ hry, v ktorých sa prezentoval ako obhajca národnej suverenity, akože sa vymedzoval voči Rusku a nadbiehal Západu. Pod pláštikom tejto hry Lukašenko rafinovaným spôsobom potláčal domácu opozíciu. Žiaľ, minskému diktátorovi sa podarilo v určitom okamihu touto taktikou preľstiť Úniu, ktorá v roku 2016 zrušila predtým zavedené sankcie (ponechala v platnosti iba zbrojné embargo).

Hoci ruská a bieloruská agenda majú v Bruseli svoje oddelené „šuplíky“, tesné prepojenie Moskvy a Minska je zjavné – nielen pre ich spoluprácu a vzájomnú podporu (napriek všetkým Lukašenkovým trikom), ale najmä pre fakt, že sú to nedemokratické a represívne režimy, ktoré nedodržiavajú medzinárodné normy.

Udalosti v Bielorusku a v Rusku, ktoré sa v auguste 2020 objavili na politickom radare EÚ, a nasledujúci vývoj to ukázali v plnej nahote.

Minská masakra a moskovský novičok 

Minský diktátor sa v auguste 2020 pokúsil sfalšovať prezidentské voľby, a keď to nevyšlo, tak začal krvavo potláčať masové protestné hnutie. Jeho omonovská banda neľútostne mlátila ľudí na uliciach a námestiach, zabila pritom viacerých aktivistov. Režim v priebehu nasledujúcich týždňov vyhnal do zahraničia a uväznil prakticky všetkých opozičných predstaviteľov.

Uväznil tiež desaťtisíce protestujúcich, ktorých vo väzení bili, mučili a znásilňovali. Prenasledoval novinárov, vyhadzoval ľudí zo štúdia a zo zamestnania. Európa bola zdesená z toho, čo sa odohrávalo za jej východnou hranicou. Únia hľadala vhodnú odpoveď na túto beštialitu a bola v tom dosť ťarbavá. Hoci okamžite odmietla uznať zmanipulované voľby, zasekla sa neskôr pri rozhodovaní o sankciách. Ten prvý balík bol už aj na prvý pohľad nedostatočný, až v druhom, schválenom v novembri 2020, Únia zaradila na sankčný zoznam hlavného aktéra ukrutností – samotného minského diktátora.

Aj v Rusku sa v auguste 2020 odohrala udalosť, ktorá vyvolala v Európe zdesenie. Opozičný politik Alexej Navaľnyj bol počas svojho pobytu na Sibíri otrávený, po neplánovanom pristátí lietadla, v ktorom počas letu z Tomska do Moskvy upadol do bezvedomia, ho hospitalizovali v Omsku. Následne na žiadosť európskych politikov ho v kóme previezli do Berlína. Analýzy autorizovanými laboratórií z Nemecka, Francúzska, zo Švédska a Organizácie pre zákaz chemických zbraní potvrdili, že Navaľného otrávili bojovou chemickou látkou novičok.

Nezávislá medzinárodná investigatívna skupina Bellingcat zistila, že pokus o Navaľného zavraždenie uskutočnila špeciálna jednotka – vražedné komando – ruskej FSB. Ruský štát nijaké vyšetrovanie pokusu o zabitie Navaľného neuskutočnil (ani ho neotvoril), poprel samotný fakt použitia zakázanej chemickej látky, odmietol závery medzinárodných expertov a obvinil Západ vrátane krajín EÚ a samotnej EÚ zo zasahovania do vnútorných záležitostí Ruska.

Napriek preukázanému faktu, že ruský štát sa ho pokúsil zabiť, sa Navaľnyj rozhodol v januári 2021, že sa vráti do vlasti. Ruský režim však opozičného politika zadržal ihneď po jeho prílete do Moskvy a v rýchlom procese ho odsúdil na 3,5-ročné väzenie na základe vykonštruovaného obvinenia. Silové zložky režimu následne hrubo potlačili státisícové protesty, ktoré prepukli po celom Rusku. Vo februári 2021 Ruská federácia ignorovala rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) o okamžitom prepustení Navaľného podľa 39. pravidla ESĽP. Takéto rozhodnutia doteraz rešpektovali všetky členské krajiny Rady Európy.

V kauze Navaľnyj má Únia dočinenia so štátom, ktorý vraždí politických oponentov režimu, používa zakázané chemické zbrane a ignoruje záväzné rozhodnutia Európskeho súdu. Rokovania o odpovedi Únie na správanie Ruska prebiehali spočiatku rovnako ťarbavo ako v kauze Bielorusko. Napokon Únia uvalila sankcie v niekoľkých sekvenciách. V poslednom balíku použila mechanizmus takzvaného Magnického zákona, ktorý umožňuje zaraďovať na sankčný zoznam tých politikov, ktorí porušujú ľudské práva a občianske slobody.

Prípad Navaľného nebol jediným, ktorý  v posledných mesiacoch komplikoval vzťahy Únie a Ruska. Ruská štátna propaganda rozpútala na jeseň 2020 masívnu kampaň proti západným vakcínam vyvinutým na boj s covidom-19. Na túto kampaň musel v decembri 2020 ostro reagovať Josep Borrell, vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, ktorý obvinil ruské štátne médiá z rozširovania lživých informácií o európskych a amerických vakcínach v krajinách Únie.

Úplným fiaskom sa skončila návšteva Borella v Moskve vo februári 2021. Šéf európskej diplomacie išiel do Moskvy napriek varovaniam skúsených európskych politikov, aby tak nerobil. Bol na svoju misiu zjavne nedostatočne pripravený, situáciu podcenil, a tým spravil veľkú chybu. Hlavnou príčinou fiaska však bolo zámerné správanie ruskej strany na čele s ministrom zahraničia Sergejom Lavrovom, ktorý okrem toho, že osobne ponížil Borella, vystupoval arogantne a povýšenecky voči Únii ako takej.

Ako hlasovali slovenskí poslanci v EP

Okrem Európskej rady a Európskej komisie na udalosti v Bielorusku a v Rusku reagoval Európsky parlament. Táto jedna z troch najvyšších inštitúcií EÚ je známa tým, že zaujíma v medzinárodných otázkach a v otázkach súvisiacich s uplatnením ľudských práv oveľa otvorenejšie, jasnejšie a hodnotovo vyhranenejšie postoje než iné inštitúcie. Svedčia o tom analýzy vypracované v rámci medzinárodného výskumného projektu o vplyve autoritárskych štátov v EÚ, ktorý koordinuje maďarský think-tank Political Capital Institute s podporou Národnej nadácie pre demokraciu a na ktorom sa za Slovensko podieľa Inštitút pre verejné otázky.

V rámci tohto projektu výskumníci zo stredoeurópskych štátov monitorovali hlasovanie europoslancov v rôznych otázkach. Európsky parlament schválil v závere roka 2020 – začiatkom roka 2021 tri rezolúcie venované situácii v  Bielorusku a dve rezolúcie venované Rusku. Pri prerokovaní rezolúcií o Rusku sa poslanci zaoberali aj doplňujúcimi obsahovými návrhmi. Všetky rezolúcie, aj so zaradenými doplňujúcimi návrhmi, boli napokon schválené veľkou väčšinou hlasov a stali sa vyjadrením oficiálneho postoja parlamentu k politike Moskvy a Minska.

Priložená tabuľka prináša prehľad o tom, ako pri týchto hlasovaniach postupovali poslanci zo Slovenska. Pod tabuľkou sa nachádza stručný opis schválených rezolúcií a návrhov (s číslom zodpovedajúcim ich poradiu v tabuľke). Celkovo išlo o 9 hlasovaní.

1. Rezolúcia kritizujúca stav demokracie v Bielorusku, odsudzujúca Alexandra Lukašenka za zmanipulované prezidentské voľby a potlačenie pokojných občianskych protestov a požadujúca sankcie voči predstaviteľom režimu vrátane samotného diktátora (17.9. 2020). 2. Rezolúcia o situácii v Rusku, odsudzujúca pokus o zabitie Alexeja Navaľného chemickou látkou, požadujúca medzinárodné vyšetrenie, zavedenie sankcií voči zodpovedným osobám a strategické prehodnotenie vzťahov EÚ s Ruskom (17.9.2020). 3. Návrh na posilnenie existujúcich sankcií voči Rusku – súčasť rezolúcie o Navaľnom (16.9.2020). 4. Návrh na zmrazenie majetkov skorumpovaných predstaviteľov ruského režimu identifikovaných ruskou Nadáciou na boj proti korupcii – súčasť rezolúcie o Navaľnom (16.9.2020). 5. Návrh na zastavenie výstavby plynovodu Nord Stream 2 – súčasť rezolúcie o Navaľnom (16.9.2020). 6. Rezolúcia o situácii v Bielorusku s odporúčaniami pre Európsku radu, Európsku komisiu a vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, požadujúca okamžité zastavenie násilia proti občanom, prepustenie politických väzňov a posilnenie sankcií proti režimu (21.10.2020). 7. Rezolúcia odsudzujúca zabitie Ramana Bandarenka, požadujúca oslobodenie všetkých politických väzňov v Bielorusku a navrhujúca sprísnenie sankcií proti režimu Lukašenka (26.11.2021). 8. Rezolúcia o uväznení Alexeja Navaľného, požadujúca jeho okamžité oslobodenie ako aj prepustenie zadržaných občanov, odsudzujúca ruský štát za použitie zakázaných chemických látok, navrhujúca posilnenie sankcií proti predstaviteľom režimu, oligarchom blízkym Kremľu a štátnym propagandistom (21.1 2021). 9. Návrh na okamžité zastavenie výstavby plynovodu Nord Stream 2 – súčasť rezolúcie o Navaľnom (21.1.2021).

O čom svedčí uvedený prehľad? Predovšetkým o tom, že slovenskí poslanci z frakcie EPP (Ivan Štefanec a Miriam Lexmann z KDH, Michal Wiezik a Vladimír Bilčík zo Spolu-OD a Peter Pollák z  OĽaNO), z frakcie Renew Europe (Michal Šimečka a Martin Hojsík z PS), z frakcie ECR (Lucia Ďuriš Nicholsonová a Eugen Jurzyca zo SaS) a jedna poslankyňa z frakcie S&D (Monika Beňová zo Smeru-SD) sa v hlasovaniach jednoznačne pridali na stranu slobody, demokracie a ľudských práv. Vo všetkých deviatich hlasovaniach svorne podporili rezolúcie a návrhy kritické voči mocenským praktikám režimov v Rusku a v Bielorusku. Postupovali ako „tvrdo“ prozápadní politici, ktorým záleží na základných hodnotách EÚ.

Poslanec Robert Hajšel (frakcia S&D, nestraník zvolený za Smer-SD) prejavil ambivalentnosť – podporil iba štyri kritické rezolúcie, respektíve návrhy z deviatich, pri ostatných hlasovaniach sa zdržal alebo nehlasoval. Jeho postoj by sa dal charakterizovať ako „mäkko“, podmienečne, respektíve selektívne prozápadný.

Pomerne kompaktnú skupinu tvorili traja ďalší slovenskí poslanci – dvaja nezaradení zvolení do EP na kandidátnej listine ĽSNS – Milan Uhrík a Miroslav Radačovský a člen frakcie S&D Miroslav Číž (Smer-SD), ktorí sa prezentovali ústretovým postojom voči autoritárskym režimom vo východnej Európe. Ani raz nikto z nich nehlasoval za rezolúcie alebo návrhy odsudzujúce praktiky ruského a bieloruského režimu, zato pomerne často hlasovali proti ich schváleniu. Niekedy sa pri hlasovaní zdržali, respektíve nehlasovali. Vzhľadom na obsah posudzovaných rezolúcií a návrhov ich úplné odmietnutie spomínanými poslancami sa nedalo chápať ináč ako absolútna ľahostajnosť voči tomu, čo sa odohráva v Rusku a Bielorusku alebo dokonca ako schvaľovanie represií zo strany obidvoch autoritárskych režimov.

Záver

Väčšina slovenských europoslancov postupovala pri hlasovaniach o situácii v Rusku a v Bielorusku v súlade s oficiálnou zahraničnopolitickou líniou Slovenska ako členskej krajiny EÚ, v súlade s princípmi demokracie, slobody a ľudských práv. Menšia časť postupovala opačne – hlasovala v rozpore aj so zahraničnou politikou SR, aj s hodnotami slobody. Správali sa ako stúpenci autoritárskych vlád, nepriateľských voči demokracii a európskej integrácii. Nepriamo tým naznačili, akému typu spoločenského usporiadania by dali prednosť vo svojej materskej krajine, ak by mali na to príležitosť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie