Denník N

Hegerová si každý song prepracovala ako herečka

Nie som si istý, či niekedy aspoň tušila, čo všetko pre svojich poslucháčov a divákov znamenala a vykonala, hovorí renomovaný hudobný kritik Jiří Černý.

Vyše štyridsať rokov sme si vykali. Ale oslovoval som ju jej pravým menom Carmen. Napísal som o nej mnoho rozkošatených článkov i stroho faktografických textov na obaly platní. Archívne zložky o Hane Hegerovej, ktorá v utorok zomrela vo veku 89 rokov, som mal preplnené výstrižkami a fotkami.

Schovával som si tam i pohľadnice, odkazy a pracovné poznámky s jej veľkým, vysokým písmom, nezvykle skloneným doľava. Prvý raz ma zaujalo v nápise u nej doma na dverách: „Urob niekomu dobre, oserie ti plot.“ To už bola slávna, na stene visel jej portrét od maliara Jana Brychtu a na skrinke mala festivalovú cenu z Poľska.

Vynikajúco varila, pekne sa s ňou pilo, rada sa smiala na celé kino. Vtedy bývala v garsónke na Velvarskej ulici v Prahe, v dome plnom hercov. Chválila Stellu Zázvorkovú a jej múdrosť. Zo spevákov vždy s najväčším obdivom hovorila o Jacquovi Brelovi, ktorého fotografiu mala na pianíne; vraj aby na ňu dával pozor.

V Paríži videla i Beatles, nikdy sa tým však nevychvaľovala. Keď sme raz večer počúvali z rádia ich pieseň Michelle, len si nad tou krásou povzdychla. Až potom nad Honey Pie sa rozrečnila, že by to robila inak než Helena Vondráčková i Naďa Urbánková, skôr ako smútok za swingom, ktorý zmizol.

Hana Hegerová však nikdy nič od Beatles nenaspievala, rovnako ako napríklad neinterpretovala Vysockého Jankovité koně, i keď ich pre ňu Pavel Kopta preložil jemnejšie, než ich chrapľavo spieval moskovský herec. A takisto sa neodvažovala na žiadny text o otcovi, pretože se bála, že by ju premohla spomienka na toho jej, Jána Farkaša.

Carmen – po manželovi Hegerová, len v prvom filme s matkiným priezviskom Čelková – mi občas nenápadne dávala rady do života. Muža robia nohavice a topánky. K dáme sa nechodí ani o minútu skôr. A neje sa predtým hrianka s cesnakom. Takisto nie je nutné neustále zabávať spoločnosť. Prečo Július Satinský takmer nehovorí? „Pretože je šťastne ženatý.“

Život pre umenie

Zo zahraničia vždy niečo priviezla svojmu jedinému synovi Maťkovi, ktorý žil s otcom v Bratislave a neskôr, v roku 2015, zomrel. U mňa si všimla, že mám rád výrazné tenké čiary čiernych fixiek. Urobila mi nimi veľkú radosť. A ešte väčšiu kockovanou modrozelenou kravatou. Nikdy ma kravaty nebavili, ale táto veľmi. Časom som si zvykol, že na rozdiel od väčšiny subriet skutočne chce počuť i to, čo sa mi na jej koncerte nepáči. Raz som jej o tom napísal dvojstránkový list. Že by mala menej hovoriť a viac spievať, neľpieť toľko na presnej príprave a kdesi čosi. Výsledok? Požiadala ma, aby som jej produkoval budúci album.

V priebehu roka 1983 sme sa schádzali, preberali pesničky od Jaromíra Nohavicu, Karla Plíhala, Jiřího Cerhu, Zdeňka Mertu, proste mladších autorov. Telefonovali sme si, dokonca dodali do Supraphonu hrubý návrh – až sme zistili, že to nikdy nedorobíme. Že si v tomto bode nie sme súdení.

Hovoril som si, že chyba je v puntičkárskej Carmen, že s ňou za rok nezostaví album nikto. Až dovtedy, než sa prirútil démon Petr Hapka s hotovou zostavou svojich melódií i textov Michala Horáčka.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hudba

Kultúra

Teraz najčítanejšie