Žije na Slovensku, robí vonku: Keď ma syn prvýkrát videl odchádzať, strašne plakal. Trhalo mi to srdce

V roku 2001 to už boli tri roky od pádu mečiarizmu. Čo rozhodlo, že odídete pracovať do zahraničia?

Pochádzam z Veľkého Krtíša, čo je región, ktorý po revolúcii z hľadiska nezamestnanosti vždy patril k horším. Po mečiarizme nezamestnanosť zase prudko stúpala, podniky doma sa rúcali, preto som hľadal prácu inde. Hľadal som ju v Bratislave. Potom som si našiel partnerku z Košíc a presťahoval som sa na východ, ale keď sa nám vzťah rozpadol, nič ma tam nedržalo. Šiel som preto za sestrou do Nemecka, ktorá tam už pracovala ako aupairka.

Na Slovensku som predtým robil ako junior manažér v obchodnom centre, ale zárobkovo to bolo slabé. Navyše som chcel vidieť svet. Nelákali ma sezónne práce, na ktoré chodili mnohí z môjho okolia, keď zbierali jablká či jahody v Taliansku. V podstate z krajiny nevideli nič, len sady. Ja som chcel odísť natrvalo, doma som perspektívu nevidel.

Dôvod?

Vedel som, že skôr či neskôr budem musieť zabezpečiť rodinu. Doma na to nebola šanca zarobiť, platy v okrese Veľký Krtíš boli priam komické a nič nenasvedčovalo tomu, že sa to tam niekedy zlepší. Pre Nemecko som sa nakoniec rozhodol aj preto, že bolo jedno, či budem domov občas dochádzať dvesto kilometrov z Bratislavy alebo tisíc kilometrov z Nemecka.

Keby som nešiel von, je otázne, či by som si raz vôbec mohol dovoliť kúpiť byt alebo neskôr dom na dedine, k tomu nejaké auto. Človek fakt nepotrebuje Ferrari, ale chce mať aspoň základné istoty a nejakú životnú úroveň. V našom okrese sa však mohol pretrhnúť, aj tak žil v chudobe, ešte aj na bežný spotrebič v domácnosti si musel brať úver.

V tom čase ešte Slováci neodchádzali za prácou do zahraničia masovo, lebo sme neboli v EÚ. Bolo potrebné chodiť na ambasády a vypĺňať papiere, celé to bolo byrokraticky komplikované. Navyše, prácu ste museli mať zabezpečenú vopred. Fungovalo to tuším tak, že tri mesiace som mohol robiť, potom som musel ísť na tri mesiace domov, a tak stále dokola. Neskôr, po vstupe Slovenska do EÚ, som chodil domov možno raz ročne.

Kde ste v Nemecku začínali?

V bare, ktorý si otvoril manžel mojej sestry. Mal som to tak ľahšie, lebo nemecky som vedel len tri slová. Pre Nemcov som bol len gastarbeiter. Vtedy tam už mali veľa Turkov, Poliakov a Rusov, netešili sa, že prichádzame aj my. Vnímali to tak, že im kradneme prácu, hoci v skutočnosti sme pre nich boli lacnou pracovnou silou. Oni by za tie platy rozhodne nerobili.

Mojím šťastím je, že sa rýchlo učím cudzie jazyky, o tri mesiace som sa už v pohode dohovoril po nemecky, o pol roka som hovoril plynule. Občas som však premýšľal aj nad tým, že sa vrátim, lebo som z mnohých Nemcov cítil pohŕdanie. Zachránili to takzvaní „Novonemci“, teda prisťahovalci, najmä Turci, medzi ktorými som sa cítil normálne.

Na Slovensku vtedy bolo bežné, že mečiarovskí privatizéri rozkrádali podniky, ktoré končili tak, že zamestnanci celé mesiace nedostávali výplaty. Neraz sa ich nedomohli ani cez súdy. Stávalo sa v Nemecku, že by zamestnávatelia neplatili?

Stávalo sa to oveľa menej často, než mi hovorili kamaráti, ktorí ostali pracovať na Slovensku, ale občas sa to dialo aj v Nemecku. Šéfovia vonku si to však dovoľovali skôr na tých, ktorí neovládali reči a nemali v Nemecku dostatočné zázemie na to, aby sa nejako bránili. Najmä na stavbách a zberoch plodín.

Počítali s tým, že keď dotyčným dôjdu peniaze, odcestujú domov a už o nich nebudú počuť. Kde by sa sťažovali, keď nevedeli problém vysvetliť advokátom, keď nepoznali tamojšie pracovné právo? Navyše, mnohí tam pracovali nelegálne, a tak sa vlastne ani sťažovať nemohli.

Keď však nevyplatili niekoľko mesiacov môjmu svokrovi, ktorý v Nemecku pracoval legálne, natvrdo sme jeho zamestnávateľa dali na súd. A uspeli sme, všetko musel doplatiť.

V roku 2009, teda po ôsmich rokoch, ste sa skúsili vrátiť pracovať domov do Veľkého Krtíša. Čo sa stalo?

To už som videl malý, ale predsa len nejaký posun aj v našom okrese, navyše ako človek so skúsenosťami v gastronómii som dostal ponuku robiť prevádzkara v penzióne s reštauráciou. Najdôležitejšie však bolo, že som sa spoznal s budúcou manželkou.

A chcel som sa dať aj trochu dokopy, lebo posledný rok v Nemecku som pracoval ako kamionista pre lokálnu špedičnú firmu a následkom prievanu v kabíne mi odumreli nervy na ľavej časti tváre. Trvalo pol roka, kým som sa z toho ako-tak dostal.

Nakoniec ste doma dlho nevydržali. Síce tu dodnes žijete, ale pracujete vonku.

Realita bola iná ako moje naivné predstavy. Vonku som mal nejaký plat a doma som zrazu zarobil zlomok z toho. Zakladal som si rodinu a mal som problém ju uživiť. Vydržal som to možno dva a pol roka, možno tri roky. Cez agentúru som skúšal pracovať aj v talianskej firme Technogym, ktorá je vo Veľkom Krtíši, ale dostával som 480 eur mesačne. To bola suma, ktorú som v Nemecku zarobil počas jedného víkendu.

Manželka už vtedy bola tehotná, z predchádzajúceho vzťahu mala ďalšie dieťa, nebolo mysliteľné, aby sme z takého príjmu vyžili. V roku 2011 som preto odišiel robiť elektrikára do Rakúska a neskôr pekára do Nemecka. Manželka von ísť nechcela, nevedela si predstaviť, že s čerstvo narodeným dieťaťom bude žiť v neznámom prostredí bez blízkych. Ja by som bol celé dni v práci, ostala by tak na všetko sama.

Odvtedy ste až do minulého roka chodili domov na pár dní každé štyri týždne. Čo to robí s rodinou?

Keď človek nemá vlastnú rodinu, netrápi ho, že nie je doma. Zrazu sa všetko zmenilo. Kadekto ľuďom ako ja vykrikoval, že čo chceme, veď zarábame a máme sa dobre, čo nám chýba? V skutočnosti nám chýba to podstatné – čas trávený s rodinou.

Keď som odchádzal do Rakúska, manželkin syn mal dvanásť rokov. Keď ma prvýkrát videl odchádzať, strašne plakal. Trhalo mi to srdce. Nebol zvyknutý na to, že zrazu budem stále preč, poznal ma už tri roky a videl, že som stále s nimi. Ešte vo dverách pri výťahu som sa otáčal, že nikam nejdem, že nemôžem opustiť rodinu.

Počas narodenia dcéry som si síce vzal voľno, ale tehotenstvo aj syna musela manželka zvládať sama bez mojej pomoci. Všetky prípadné problémy sme mohli riešiť len cez telefón. Čo človek stihne, keď príde domov po mesiaci na pár dní?

Týždeň po narodení malej som zase musel odísť. Trápilo ma to. A takto to mali a majú mnohí moji kamaráti aj známi. Ak robia vonku, všetko v domácnosti aj na úradoch je na ich manželkách a partnerkách.

Predstavte si, že sa stane naozaj vážna vec – napríklad syna zrazilo auto a ja som bol tisíc kilometrov ďaleko. To len tŕpnete pri telefóne, lebo ste kdesi na stavbe v depresii a neviete s tým nič spraviť. Cesta domov trvá celý deň. Všetko teda rýchlo musí vybaviť manželka, ktorá je sama v šoku z toho, čo sa stalo. Vtedy sa človek musí spoľahnúť na rodinu a kamarátov, že pomôžu. Rovnako to bolo pri ťažkom úraze, ktorý mal svokor, keď nebolo isté, či vôbec prežije.

Ako berie vašu častú neprítomnosť dcéra?

Ona, našťastie, iný model ako ten, že som stále preč, nepozná, už sa do takého sveta narodila. Berie to ako normálnu súčasť života. Vždy pred odchodom sa ma však spýta – ocko, a koľkokrát sa ešte vyspím, kým sa vrátiš? Čo jej však poviete, keď idete na mesačný turnus? Že ešte tridsaťkrát? A tak jej zaklamete, že sa vyspí len niekoľkokrát a vrátite sa. O to radšej som, že už rok pracujem v Rakúsku a domov chodím každý víkend.

Ktorých momentov je vám najviac ľúto?

Takých je veľa. Nebol som doma, keď dcéra išla prvýkrát do školy. Chcel som