Učil výsadkárov skladať padáky, preniesol milión na lieky a lieh

Po ukončení troch tried meštianskej školy v Liptovskom Mikuláši sa Ján Iľanovský vyučil za inštalatéra. Ako kurič pracoval do 1. októbra 1942. Narukoval na základnú vojenskú službu k pluku v Liptovskom Mikuláši.

V skupine 150 mužov bol 15. marca v Dolnom Kubíne pridelený k rýchlej divízii slovenskej armády na východný front; divízii velil Teodor Tlstý. Dostali sa až na úpätie Kaukazu. Po štrnástich dňoch bojov sa spolu s ďalšími vojakmi neváhal pridať k Červenej armáde a dostal sa do Juskuja. Tu ho v priamych bojoch zranili.

Ošetrovali ho v tamojšej poľnej nemocnici, kde ho koncom septembra informovali o vytvorení československej jednotky, ku ktorej sa okamžite pripojil.

Ako skladať a obsluhovať osobné padáky

V Jeferemove, asi 300 kilometrov južne od Moskvy, absolvoval školenie parašutistu: „V tom čase som nemal tušenie, aká to bude nadľudská práca. Naučiť robotníckych a roľníckych chlapcov obsluhovať alebo skladať takú citlivú techniku, ako bolo skladanie osobných padákov,“ opisuje svoje úlohy. Za celú dobu nedošlo pri výcviku, okrem malých odrenín, k vážnym zraneniam.

Budúcich výsadkárov pritom učil skladať hodvábny padák v zložitých podmienkach. Žiadne haly bez prachu pre jemný hodváb, ale vietor, vlhkosť a hlboký mráz. Neskôr ho preradili a školil vojakov pri podvesných systémoch lietadiel, ktorými mohli prenášané vozidlá vyložiť bez pristátia.

Boje na Dukle

Od 5. apríla 1944 ho prevelili do Proskurova, kde spolu s brigádou organizoval výcvik nových vojakov. S ústupom východného frontu na západ sa dostal až na Duklu. Pri oslobodzovacích bojoch si svoju neľahkú úlohu zásobovača plnil k veľkej spokojnosti nadriadených.

Napriek zraneniu z oblasti bojov pri Duklianskom priesmyku už 6. októbra pristál na letisku Tri duby v Sliači a o deň neskôr sa pripojil k druhej protitankovej batérii nadporučíka Ledníka.

V zajatí nacistov

Nasadili ho pri oslobodzovaní Malohontu v okolí Tisovca až po Podbrezovú. Tu ho vinou nedisciplinovaného veliteľa pešieho práporu zajali nacisti. „Po troch dňoch brutálneho a krutého výsluchu sa mi podarilo zlikvidovať strážneho, ktorý ma viedol z výsluchu, a ušiel som smerom na Hornú Lehotu až do Krpáčova.“

Nič ho neodradilo a pamätník Ján sa opäť pripojil k skupine desiatich povstalcov.

Došli až na Ďumbier. Veliteľ tamojšej partizánskej jednostky J. V. Stalina ho poveril spravodajskou činnosťou medzi Kráľovou Lehotou a Partizánskou Ľupčou. Medzi jeho úlohy patrilo získavanie potravín, odevu, no predovšetkým zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti pre partizánov.

Raz sa mu podarilo preniesť viac ako milión korún určených od partizánskej skupiny do dediny, na potraviny a lieh v miestnej likérke. To považuje za jeden z najlepších momentov svojho života. Od polovice februára 1945 sa zúčastnil zdĺhavých bojov pri oslobodzovaní Liptovského Mikuláša a potom boja o Prahu.

Po bojoch nastúpili vyznamenania

Za hrdinskú bojovú činnosť má niekoľko desiatok vyznamenaní. Keď mal 92 rokov, prezident ho povýšil do hodnosti brigádneho generála vo výslužbe. Ako člen slovenskej armády sa na východnom fronte neváhal pridať na stranu sovietskej armády a neskôr k československým bojovým jednotkám proti nacistom. Do vojenského protifašistického odboja vyškolil niekoľko desiatok až stoviek mužov.

Rozhovor bol nakrútený ako súčasť projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporila Európska komisia v rámci programu Európa pre občanov.