e-Estónsko: Zlý vtip
Tak som konečne dostal tú slávnu estónsku e-rezidenčnú kartu a dá sa povedať len jedno: „To si hádam tí Estónci z nás strieľajú!“
Po prvé, už pri žiadosti sa ukazujú Estónci ako chladní severania. Namiesto teplých slov úradníčky na úrade treba vyplniť online formulár. Ten formulár navyše nechce nič navyše ani duplicitne. To je jasné, že si to potom človek nebude vôbec vážiť, keď to je takto ľahké.
Totálna drzosť je platba kartou. Akože to štát namiesto toho, aby poslal občana niekam kúpiť si kolky v systéme za pár miliónov eur, bude radšej platiť nejaké drobné firme, čo prevádzkuje platobnú bránu? Klasika: jasný lobing a dohodnutá zákazka.
Notifikáciu o tom, že žiadosť bola doručená, pošlú okamžite na email spolu s predpokladanou dobou vybavenia. Na email, bez vytvárania akéhokoľvek používateľského konta. No bordel! A oni to potom ešte schvália o týždeň skôr, ako napísali. Úradníci a termíny sú problém asi všade.
Na ambasáde tým pádom nie je žiadny rad na čakanie – je jasné, že sa tam tie úradníčky celé dni len flákajú. Fronty proste treba, štát musí šetriť na plate úradníčky, aj keby tam mali čakať v rade riaditelia firiem a hasiči počas požiaru.
Za okienkom na ambasáde sa na mňa celý čas usmieva úradníčka. Potrebuje jeden podpis a dva odtlačky prstov. Ten úsmev si mohla odpustiť – štátne záležitosti sú vážna vec a hádam z toho nebudeme robiť komédiu.
Podáva mi nejakú škatuľu, v ktorej má byť všetko.
Klasický „unboxing“ pre ovce.
Škoda škatule na jeden papier a druhú (!) škatuľu.
Na Slovensku si lesy šanujeme a o to, ako to vyzerá, predsa vôbec nejde. Veď normálne dostaneš čítačku v kartóne z hajzláku a k tomu kopec hajzláku (zmluvu).
Škatuľa z kvalitne recyklovaného kartónu.
Tu sa opäť ukazuje, ako sme popredu. Kým ich čítačka vyzerá ako malý USB klúč, ktorý určite okamžite stratíš, naša čítačka je prakticky veľká a multifunkčná. Spoľahlivo sa dá ten USB kábel použiť aj ako zámok na bicykel na hlavnej vlakovej stanici v Bratislave. Prípadne ako škrtidlo. Aj mimo hlavnej vlakovej stanice v Bratislave.
Praktické príručné škrtidlo z OPISu vs. estónsky USB „straťmahneď“.
Samostatná kapitola je bezpečnosť. Oni do zavretej a nepriesvitnej obálky vložia všetky potrebné PIN a PUK kódy, ktoré si máš hneď zmeniť. Akože načo? To my na úrade ťa donútime za bystrého pohľadu úradníčky tieto kódy napísať na papier. Lebo keď o pár rokov budeš elektronicky podpisovať predaj svojho bytu alebo firmy, je dobré vedieť, že to nemôže spraviť nikto iný ako ty, tá úradníčka, čo má asi 500 eur v hrubom, a všetci, čo tam niekedy videli záznam z kamery. To okruh podozrivých značne zužuje! Bezpečnosť musí byť, a pokiaľ nepredávaš poľnohospodársku firmu zameranú na strukoviny, tak nejde o fazuľky.
Ďalšia vec je, že na ich karte máš len meno, niečo ako rodné číslo a koniec. Takto môžeš tú kartu napríklad v pohode ukázať u lekára, v MHD revízorovi, v banke, kamošovi, zlodejovi, no proste to používajú všade. My vieme, že rodné číslo je čo? Dôležité. A preto sa čo? Neukazuje. A to aj keby si kvôli tomu mal nosiť v peňaženke ďalších 5 kariet a štát na to kúpil 5 takmer rovnakých systémov.
Keď tú kartu konečne máš, tak ňou v Estónsku môžeš vybaviť také taľafatky, ako daňové priznanie alebo otvorenie nového bankového účtu za 5 minút, prípadne si priamo založiť firmu. U nás myslíme aj na fanúšikov rekurzie, a preto ponúkame služby ako „Podanie žiadosti o vydanie občianskeho preukazu s čipom“.
Nehovoriac o tom, že Estónci na celú elektronizáciu potrebovali asi tak 10x menej peňazí z EÚ ako my. To sa na kvalite proste musí odraziť.
Text bol pôvodne publikovaný na FB Jána Suchala
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
