Denník N

Katarína Štrbová Bieliková: Po smrti syna som musela znova hľadať dôvod, prečo ráno vstať z postele

Katarína Štrbová Bieliková. Foto - Šimon Štrba
Katarína Štrbová Bieliková. Foto – Šimon Štrba

Katarína Štrbová Bieliková je úspešná kostýmová výtvarníčka – pracovala napríklad na filmoch Želary, Masaryk, Sklenená izba, Šarlatán, Správa, aj na novom seriáli Českej televízie Božena. Pred šiestimi rokmi jej po vážnej chorobe zomrel syn Šimon. „Za posledných šesť rokov som urobila asi pätnásť filmov. To obrovské množstvo práce bolo to jediné, čo mi v dobe po Šimonovej smrti dávalo nejaký zmysel. Keď som dostala Českého leva, poďakovala som svojim deťom. Len najbližší ľudia si všimli, že v hľadisku sedí len jedno z nich,“ hovorí v rozhovore.

Ako filmová kostýmová výtvarníčka ste obliekli postavy v mnohých známych filmoch a seriáloch. Prečo by sme mali tomu, čo si obliekame, pripisovať význam? Prečo je vizuál dôležitý?

Pretože cez oblečenie sa dá rozpovedať príbeh. Cez vizuál človeka môžete v ľuďoch, ktorí sa naň pozerajú, vytvárať emócie.

Niektoré vnemy prijímame rozumom – napríklad keď počúvame nejakého štátnika či štátničku alebo herca či herečku vo filme rozprávať, zamýšľame sa nad tým, čo počujeme. Súčasne k nám vnemy prichádzajú aj zvonku, cez to, čo vidíme. Emócie prežívame aj z toho, ako človek pred nami vyzerá. Jeho vzhľad nás môže otvárať alebo zatvárať. Môže v nás vzbudiť pocit, že ide o človeka dôveryhodného, alebo, naopak, cítime k nemu nedôveru a budeme ho odmietať. Nie je to racionálne zdôvodniteľné, ale je to niečo, čo máme vo vnútri všetci.

Do akej miery sú však ľudia schopní symbolom a neverbálnym odkazom, ktoré k nim prichádzajú, porozumieť?

Na odkaz, ktorý vysielate, musíte mať partnera, človeka, ktorý ho prijme. Je pravda, že dnešný človek už niektoré odkazy prečítať nevie. Nepozná symboliku farieb, nepozná protokol, nevie, ako sa niekam treba obliecť. Preto neverbálnej komunikácii často nerozumie. Napríklad aj pri prezidentke Zuzane Čaputovej sa stalo, že ľudia diskutovali o tom, čo mala na sebe a či to bolo vhodné. Možno si spomínate na jej návštevu Vatikánu, keď mnohí nevedeli, prečo išla k pápežovi v čiernom.

Neverbálna komunikácia je oblasť, ktorej sa venuje veľmi málo pozornosti. Myslím si, že je to škoda. Aj preto sa snažím svojou prácou a svojimi kostýmami tejto oblasti pozornosť prinavrátiť.

Prečo strácame schopnosť symboly a neverbálne odkazy čítať, rozumieť im?

Vedieť ich čítať predpokladá istý typ vzdelania a my sme sa tomuto vzdelávaniu prestali venovať. Kedysi ľudia presne vedeli, čo si môžu na danú príležitosť, čas a miesto obliecť, aký je takzvaný dress code, prípadne aké sú pravidlá spoločenského správania. Toto všetko sa potlačilo, prestali sme tieto pravidlá vnímať. Prestali sme byť v tomto ohľade vychovávaní.

Bolo to čiastočne spôsobené istou revoltou koncom 60-tych rokov 20. storočia, keď sa v rámci snahy o spoločenský pokrok popreli všetky pravidlá hry. Ľudia sa vzopreli tomu, čo sa hodí a čo sa nehodí si niekam obliecť. Lenže namiesto dovtedy platných pravidiel, ktoré ľudia poznali a boli k nim vedení, sa nevytvorili žiadne nové. Vytratila sa celá oblasť pravidiel správania, a teraz nemyslím formálnej slušnosti. Jednoducho sme stratili rámec, v ktorom sa pohybovali generácie pred nami. Tým pádom sme stratili nástroje a prvky, pomocou ktorých sa niečo demonštrovalo – rodinný stav, sociálne postavenie alebo zaradenie k nejakej skupine.

Istým spôsobom je to správne, no na druhej strane sme prestali byť schopní bezproblémovo neverbálne komunikovať. Nemáme signály, ktoré by sme všetci všeobecne poznali – napríklad to, že žena s nezakrytými vlasmi je slobodná. Nehovorím, že by som chcela vrátiť, aby všetky vydaté ženy museli znovu nosiť čepiec. Vysvetľujem len, že sme prišli o celý súbor neverbálnych znakov a symbolov, ktoré nám pomáhali komunikovať.

Ak niekomu dnes oblečiete istý tón modrej farby, je len veľmi málo ľudí, ktorí presne vedia tento odkaz prečítať, ktorí rozumejú tomu, prečo ste ho použili.

Ako používate farby v kostýmovom výtvarníctve?

Farbami vytváram emócie. Ak chcem podporiť nejakú povahovú vlastnosť postavy a pocit, ktorý táto postava vyvoláva, použijem istú farbu. Robím to väčšinou intuitívne, nepracujem schematicky podľa vopred daných pravidiel.

Napríklad pre kostýmy Boženy Nemcovej som zvolila rôzne odtiene modrej farby. Na začiatku som sa inšpirovala dvoma obrazmi Marka Rothka (americký abstraktný maliar lotyšského židovského pôvodu – pozn. red.), ktoré vo mne vyvolávali silné emócie. Pre mladú Boženu som používala svetlé modré tóny v kombinácii s ružovou a okrovou, jej kostýmy postupne tmavli, boli až slivkovo modré s čiernou. Na konci sa farba vytratila úplne a ostala len sivá, čierna a biela.

Funguje farba aj v bežnom živote?

V bežnom živote to robíme podľa mňa rovnako. Farba je skratka, ktorou sa priblížime k posolstvu a emócii. Poviem príklad – keď v novembri minulého roka v Spojených štátoch amerických vyhral prezidentské voľby tandem Joe Biden a Kamala Harrisová, pri svojom slávnostnom prejave po voľbách mala Harrisová

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra v karanténe

Podcast Denníka N

Rodičovstvo

Rozhovory

Kultúra, Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie