MMA

Denník NOdháňal potkany, aby si v kontajneri našiel jedlo. Šampión UFC má príbeh hodný sfilmovania

Matej OndrišekMatej Ondrišek
Zdieľať

Ngannou je v Kamerune populárny ako Roger Milla.

Keď sa Francis Ngannou pred rokmi ocitol v španielskom väzení, podľa vlastných slov pocítil prvý raz po dlhšom čase úľavu. Sedieť tam bolo totiž oveľa príjemnejšie než čokoľvek, čo zažil počas svojej cesty do Európy, ktorú úspešne zakončil ilegálnou plavbou z Maroka v nafukovacom člne obalenom hliníkovou fóliou.

Ngannou vedel, že radary takto obalený čln neodhalia a úrady ho nevrátia späť do Maroka, v ktorom sa niekoľko mesiacov v lesoch skrýval pred políciou. Rodný Kamerun opustil v 26 rokoch, pretože túžil po boxerskej kariére a najmä lepšom živote.

Vyrastal v dedinke Batié v rodine s otcom agresorom, ktorý bil jeho matku. Rozviedli sa, keď mal šesť a Ngannou potom časť detstva strávil u tety a starej mamy.

Od desiatich rokov pracoval v miestnej bani na ťažbu piesku, aby prispieval na domácnosť, zarobil si na školné a základné školské pomôcky a pomohol mame.

„Nemal som rád svoj život a dodnes mi v ňom chýba naozajstné detstvo,“ spomínal v podcaste Joea Rogana. „Musel som pracovať, ale aj tak to väčšinou nestačilo a na začiatku školského roka mi chýbalo pero alebo zošit. Mal som na sebe dotrhanú uniformu a frustrovalo ma, keď som videl, ako sa ostatné deti vrátili z prázdnin s novými zážitkami a vecami,“ hovoril.

Francis Ngannou prázdniny nikdy nemal, pretože musel voľný čas využiť na prácu v bani. V nedeľu sa v Las Vegas stal šampiónom, nie však vo svojom vysnívanom boxe, ale v zmiešaných bojových umeniach MMA. V súboji o titul UFC v ťažkej váhe knokautoval Stipeho Miocica a v 34 rokoch získal majstrovský opasok.

Ngannou hovorí, že si v živote prešiel peklom a novinári z prostredia MMA tvrdia, že jeho životný príbeh by si zaslúžil filmové spracovanie.

Hry o život

Ak by sme sa v ňom vrátili o osem rokov späť, naskytol by sa nám aj takýto obraz: unavený a smädný Francis Ngannou leží pri mláke vody v saharskej púšti a zvažuje dve možnosti, pričom každá z nich by ho mohla zabiť.

„V tej vode plávali mŕtve zvieratá. Ak by som sa napil, mohlo by ma to zabiť, ale ak nie, zomrel by som tak či tak. Vzal som si teda tričko, použil ho ako filter a snažil som sa cítiť tú vodu čo najmenej. Napil som sa, pretože som musel,“ hovoril Joeovi Roganovi.

Ngannou sa vtedy ocitol na severe Alžírska, kam ho spolu s asi 25 ďalšími utečencami cez Saharu odviezli prevádzači v stiesnenej dodávke. Akákoľvek batožina vrátane fliaš vody bola na príťaž, a tak sa musel o smäde celý deň aj noc pridržiavať, aby z dodávky nespadol – ak by sa to stalo, nik by sa poňho nevrátil.

Spomínal si, ako jedna žena s malým dieťaťom už nevládala a v blúznení kričala, že svoje dieťa odhodí do púšte. Ngannou aj ostatní jej pomohli a okrem boja o vlastný život striedavo strážili aj dieťa.

Podobných dramatických momentov zažil počas cesty z Kamerunu do Európy mnoho. Najskôr pešo prešiel do Nigérie a neskôr do Nigeru, kde už potreboval víza, ktoré však nemal.

„Policajti nás prehľadávali alebo si pýtali úplatky. Peniaze sme im však dávať nechceli, pretože sme ich potrebovali. Začala sa hra, v ktorej išlo o nájdenie vždy nového spôsobu, ako peniaze ukryť. Jedným z nich bolo zabaliť ich do plastu, prehltnúť a neskôr znovu objaviť,“ opisoval v podcaste.

S každým prechodom hranice preňho prišla nová výzva, v Alžírsku si z úspor kúpil falošný pas a predstieral, že je občanom Mali. „Tí totiž v krajine víza nepotrebovali,“ vysvetľoval Roganovi.

Pri strastiplnej ceste saharskou púšťou zažil okrem trýznivého smädu aj obrovské výkyvy teplôt, ktoré cez deň presahovali 50 stupňov Celzia, ale v noci klesali k nule. Keď ju mal konečne za sebou a napil sa z onej mláky, od Európy ho delil už len jeden štát.

„V Maroku to bolo najťažšie. Je to nočná mora pre imigrantov,“ povedal

Žil v marockých lesoch

Ngannou sa so skupinou ďalších utečencov najskôr plánoval dostať do jednej zo španielskych enkláv Ceuta alebo Mellila na severnom cípe Maroka a odtiaľ zavolať na pomoc Červený kríž. Marocké úrady však tvrdo bojujú proti ilegálnej migrácii a na prísne stráženej hranici leží dlhočizný plot s ostatným drôtom.

Ngannou sa naň raz pokúsil vyliezť, ale takmer ho to stálo život. Privodil si hlboké rezné rany, no nemohol zostal visieť na plote, pretože by ho tam našla hraničná polícia. „Pravdepodobne by ma zastrelili,“ hovoril.

Ukryl sa v lese, no hrozilo mu vykrvácanie, a tak musel ísť do nemocnice. To však tiež znamenalo, že ho objavili policajti a po uzdravení ho odviezli do púšte na juh krajiny. Ngannou mal na výber dve možnosti: buď sa vráti do Kamerunu, alebo sa opäť vydá na cestu na sever Maroka a pokúsi o útek do Európy.

V Maroku napokon strávil približne rok a polícia ho dohromady pri pokusoch o útek prichytila šesťkrát. Ngannou neraz skončil zbitý a polícia ho zakaždým po krátkom pobyte na stanici vrátila na juh. On sa však znovu a znovu pokúšal dostať do Európy.

„Skrývali sme sa v lesoch, ale časom prišla zima a bolo nám chladno. V noci som chodieval hľadať jedlo do kontajnerov pri obchodoch. Často som musel odháňať potkany: ‚Hej, tá zhnitá paradajka je moja.‘ Potom som šiel späť do lesa a učil sa variť v plechovom vedre,“ hovoril Ngannou v podcaste Joea Rogana. „Ak by to nebol môj život, ani ja by som tomu neveril,“ dodal.

Väčšinu svojich pokusov Ngannou a jeho súputníci podnikli po mori, pretože zistili, že do spomenutých enkláv sa tak ľahko nedostanú. S každým ďalším zlyhaním však boli vynaliezavejší a Ngannou vymyslel aj plán s hliníkovou fóliou.

Na siedmy raz mu to konečne vyšlo a na nafukovacom člne sa doplavil do španielskych vôd, odkiaľ zavolal Červenému krížu. Ako ilegálny imigrant skončil v Španielsku okamžite vo väzení, ale to mu po tom všetkom prekážalo najmenej.

„Keď sme prišli do Španielska, prvý raz sme si vydýchli, hoci sme šli do väzenia. Vedeli sme, že nás neskôr pustia, ale najskôr sme si tým museli prejsť,“ hovoril Ngannou v rozhovore pre Bleacher Report.

Na slobodu ho prepustili po dvoch mesiacoch a takmer bez peňazí nasadol na vlak do Paríža.

Časť rozhovoru s Joeom Roganom:

Čo je to MMA?

Francis Ngannou sníval o boxe od chvíle, čo ešte v Kamerune prvý raz uvidel nahrávku s Mikom Tysonom. Trénovať začal už v rodnej krajine a aj box bol jedným z dôvodov, prečo sa nikdy nepripojil k miestnym gangom. „Nechcel som byť ako môj otec,“ hovoril Kamerunčan pre BT Sport.

Do skutočnej telocvične a ringu však prvý raz vkročil až po príchode do Paríža, v ktorom spočiatku nikoho nepoznal a prespával na ulici.

„Bolo som človekom bez domova, ale v tej chvíli to pre mňa nebolo ťažké. Mal som v sebe entuziazmus a bol som šťastný, že som v krajine, v ktorej mám príležitosť. Začal som žiť svoj život, a to bola pre mňa jedna z najšťastnejších chvíľ. Hoci som prespával na parkoviskách a nemal som peniaze či jedlo, bol som slobodný. V porovnaní s tým, čo som prežíval v Maroku, bolo parkovisko ako päťhviezdičkový hotel,“ hovoril pre Bleacher Report.

Ngannou sa zoznámil s boxerským trénerom Didierom Carmontom, ktorý mu umožnil prespávať v telocvični a učil ho základy bojových športov.

„Povedal mi: ‚Si dobrý, skvele boxuješ, ale tvojou cestou z tejto situácie by mohlo byť MMA. Spýtal som sa, čo je to MMA a on odpovedal, že zmiešané bojové umenia. Potom som sa spýtal: ‚A čo sú to zmiešané bojové umenia?‘,“ spomínal Ngannou pre BT Sport.

Kamerunčan spočiatku tento šport odmietal, no zhodou okolností si našiel dobrovoľnícku prácu v organizácii, ktorá susedila s parížskou telocvičňou MMA Factory.

Tamojší tréner Fernand López Ngannouovi taktiež odporučil, aby si namiesto boxu vybral MMA. Jedným z dôvodov bol vek – Francis Ngannou totiž začal na organizovanej úrovni trénovať až v 27 rokoch.

„Bolo ťažké ho presvedčiť. Vedel som však, že čas hrá proti nemu a že MMA preňho bude finančne istejšie, pretože sa mohol rebríčkom ťažkých váh posúvať oveľa rýchlejšie než v boxe,“ hovoril López pred troma rokmi pre mmafighting.com.

Prirodzene atletický a talentovaný Ngannou sa rýchlo učil, získal trvalý pobyt vo Francúzsku a v novembri 2013 mal svoj prvý zápas.

Čoskoro zdolával súperov tak presvedčivo, že vo Francúzsku s ním nikto nechcel zápasiť. UFC mu ponúklo zmluvu už po šiestich zápasoch a iba tri roky po tom, čo sa na nafukovacom člne doplavil do Európy.

Najtvrdší zaznamenaný úder

V najprestížnejšej svetovej MMA organizácii Ngannoua preslávili tvrdé knokauty. Aj oproti konkurentom z ťažkej váhy má mohutnú postavu a väčšina jeho zápasov sa končí v prvom kole. V roku 2017 dokonca predviedol najtvrdší zaznamený úder v rámci všetkých bojových športov.

Na testoch vo Výkonnostnom inštitúte UFC mu na zariadení PowerKube namerali pravý hák so silou 129 161 jednotiek. Predchádzajúci rekord kickboxera Tyrona Spronga mal hodnotu 114 000 jednotiek.

Pri svojom prvom súboji o titul v ťažkej váhe však Francis Ngannou pred troma rokmi nestačil na Stipeho Miocica. Ten skúsene „neutralizoval“ jeho silné údery a úspešne prenášal súboj na zem, kde každým kolom získaval body a Ngannoua unavoval. Kamerunčan bol na konci piateho kola úplne vyčerpaný a všetci traja rozhodcovia jednohlasne pridelili víťazstvo Miocicovi.

V nedeľnej odvete však Ngannou nastúpil ako oveľa komplexnejší zápasník a úspešne sa bránil proti pokusom Miocica o takzvané takedowny – strhy na zem. Ngannouovi vyhovovalo držať zápas v postoji a po sérii tvrdých úderov v druhom kole zápas ukončil knokautom.

V 34 rokoch sa stal šampiónom a v jeho rodnej dedinke, v ktorej bolo v tom čase 5:15 ráno, vypukli mohutné oslavy:

Hrdina Kamerunu

Ngannou je v súčasnosti tretím africkým držiteľom titulu v UFC, Nigérijčania Israel Adesanya a Kamaru Usman vlastnia opasky v strednej a welterovej váhe. V rodnom Kamerune je nesmierne slávny a popularitou ho už prirovnávajú k niekdajšiemu futbalistovi Rogerovi Millovi.

Mimochodom, aj ten je jeho veľkým fanúšikom a na sociálnej sieti mu pogratuloval k triumfu nad Stipem Miocicom. Ngannou sa do Kamerunu často vracia a po zápase sa snažil čo najskôr dovolať svojej mame, no nešlo to, pretože doma „každý bláznivo oslavoval“.

Vždy, keď sa vráti, navštevuje všetky známe miesta vrátane pieskovej bane, v ktorej strávil mladosť. Dnes tam už síce rád pomôže kamarátom, ale spomienky ho stále sužujú.

„Veľmi ma bolí, keď spomínam na to, čím všetkým som si prešiel. Ani si neviete predstaviť, ako som tú baňu nenávidel. Nenávidel som ten život. Vždy sa však na to miesto vraciam a dnes ma to poháňa vpred. Ukazuje mi to, ako ďaleko som sa dostal,“ hovoril v podcaste Joea Rogana.

V nedávnom rozhovore pre ESPN priznal, že jedným z momentov, keď sa nadobro rozhodol zariskovať a pokúsiť sa o útek do Európy, bola smrť jeho otca. Pre jeho alkoholizmus a agresivitu síce nemal šťastné detstvo, no Ngannoua trápilo, keď otcovi nemohol na konci života uhradiť zdravotnú starostlivosť.

„Pred odchodom z Kamerunu som sa bál toho, čo by som urobil, ak by mama ochorela rovnako ako otec. Trpela, aby nás [so súrodencami] vychovala a túžil som po tom, aby sme sa o ňu dokázali postarať. Myslím si, že sa mi to podarilo, pretože táto myšlienka ma už neprenasleduje,“ povedal.

Keď sa do Kamerunu najbližšie vráti, prinesie so sebou aj vytúžený opasok UFC a zaiste s ním navštívi aj telocvičňu, ktorú v rodnom Batié založil prostredníctvom svojej nadácie. Ide vôbec o prvú plne vybavenú telocvičňu pre bojové športy v krajine.

Ngannou si uvedomuje svoju popularitu a po konci kariéry by rád pracoval na tom, aby si talentované kamerunské deti nemali prejsť tým, čím on sám.

A nič z toho by sa nestalo, ak by sa pred pár rokmi Ngannou znovu a znovu nepokúšal o útek do Európy. „Vytrvalosť je celý jeho život,“ povedal pre ESPN jeho súčasný hlavný tréner Eric Nicksick.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].