Denník N

Z covidu máme rovnaký strach ako ostatní, hovorí psychologička, ktorá pomáha prekonať stratu počas pandémie

Terézia Stanová. Foto - archív T. S.
Terézia Stanová. Foto – archív T. S.

Bolesť zo straty je rovnako intenzívna počas pandémie aj mimo nej, ale nedostatok sociálneho kontaktu môže ešte zintenzívniť pocit osamelosti, hovorí psychologička Terézia Stanová.

Terézia Stanová pracuje v neziskovej organizácii Plamienok, kde spolu s dvomi kolegyňami poskytujú bezplatné 15-minútové online konzultácie ľuďom, ktorí stratili blízkeho – aj v dôsledku covidu.

„V momente straty určite nie je pre nikoho útechou, že sa mu to stalo počas pandémie, keď to zažívajú mnohí. Skôr sa ľudia zvyknú pýtať, prečo sa to muselo stať práve im, práve ich rodine,“ hovorí psychologička.

Pätnásť minút je pomerne krátky čas. Čo sa zvyčajne za ten čas dozviete a čo stihnete povedať?

Záujemcovia o konzultáciu najprv vyplnia online formulár, no ani na základe neho niekedy nevieme, čo presne bude hlavnou témou rozhovoru, čiže sa na to ani nevieme celkom pripraviť. Preto na začiatku vždy necháme klienta, aby vysvetlil, v akej situácii sa nachádza, čo momentálne prežíva a s čím by potreboval pomôcť. Keď spomenie konkrétnu otázku, na ktorú hľadá odpoveď, snažím sa mu poradiť.

Samozrejme, viackrát už z nášho rozhovoru vyplynulo, že je potrebná dlhodobejšia psychologická pomoc. V niektorých prípadoch sme sa aj rovno dohodli na ďalšom psychologickom stretnutí, už klasickom hodinovom. Pre niekoho môže byť telefonát s nami prvým krokom k vyhľadaniu pomoci. Niektorí možno len potrebovali krátkodobo pocítiť či uistiť sa, že to, čo prežívajú, je normálne.

Ak ide o ľudí, ktorým zomrel niekto blízky na covid, potrebujú sa niekedy aj vyslovene vyrozprávať, lebo v aktuálnej situácii ani nemajú s kým hovoriť na túto tému?

Nepovedala by som, že sa potrebujú vyrozprávať. Často sa stáva, že keď človek stratí niekoho blízkeho, zo začiatku nemá náladu ani kapacitu sa o tom, čo prežíva, rozprávať. Samozrejme, je to veľmi individuálne: niekto môže mať chuť viac hovoriť, iný skôr potrebuje byť v tichosti.

Niektorí môžu mať zo svojho okolia skúsenosť, že sa ich blízki neradi rozprávajú na túto tému, alebo možno ani celkovo nevedia, ako hovoriť o strate. Preto sa v takých situáciách obracajú na nás. Hlavne vtedy, keď sa cítia izolovaní, majú pocit, že im ostatní nerozumejú, možno sa pri tejto téme stretli aj s neprijatím alebo nepochopením zo strany svojich blízkych.

Mnohí však zo začiatku naozaj potrebujú byť sami so sebou a ozvú sa až vtedy, keď sú už pripravení o tom rozprávať.

Spomenuli ste, že niektorí ľudia sa môžu po strate blízkeho cítiť izolovaní. Môže sa to intenzívnejšie prejavovať práve v súvislosti s pandémiou, keď je sociálna izolácia základným pravidlom?

To je jeden z dôvodov. No niektorí tým ani nechcú zaťažovať svojich kamarátov, hovoria si, že tí dnes majú dosť svojich vlastných problémov. Od nás tak čakajú pohľad nezainteresovaného človeka, navyše vedia, že my sa s týmito témami stretávame bežne.

Je to podľa vás iné, keď človek zažije stratu v bežných časoch a keď sa to stane počas pandémie, keď je tých strát okolo nás tak veľa? Pomáha niekomu napríklad aj vedomie, že v tom „nie je sám“?

Myslím si, že bolesť zo straty je vždy rovnako intenzívna, nezávisle od okolností. Nikto určite neberie ako výhodu, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Koronavírus

Rozhovory

Vzťahy

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie