Ako sa (ne)podáva demisia
Nekomplikujme veci tam, kde to nie je nutné, a nevsúvajme do procesu nadbytočné kroky, ktoré jeho výsledku nijako nepomôžu.
Autor je vedúci Katedry ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, bývalý poradca prezidenta republiky
Nekonečný príbeh, ktorý môžeme pracovne nazvať „vládna kríza – edícia marec 2021“, sa zrejme končí. Končí sa spôsobom, ktorý sa z hľadiska pravidiel a zákonitostí politiky javil ako najlogickejší a najracionálnejší už na začiatku celej krízy, až by sa núkala otázka, či to celé muselo trvať takmer mesiac. To je však teraz vedľajšie.
V koncovke vládnej krízy nastala zaujímavá ústavnoprávna otázka – ako technicky by sa mal celý proces demisie vlády uskutočniť, a to so zreteľom na znenie článku 116 odseku 5 ústavy: „Ak demisiu podá predseda vlády, demisiu podá celá vláda.“ Rovnaká otázka sa riešila pred tromi rokmi, keď sa prvýkrát za súčasnej ústavy stalo, že vláda skončila pre to, že skončil jej predseda (zámerne sa teraz vyhýbam slovnému spojeniu podanie demisie).
V každej parlamentnej forme vlády platí, že s predsedom vlády formálne končí celá vláda a to je natoľko evidentné, že to ani nemusí byť v ústave napísané. V tej našej to výslovne napísané je, čo prirodzene spôsobuje, že v situácii pádu predsedu vlády sa všetky zraky uprú na článok 116 odsek 5. Jazykové znenie tohto článku na prvý pohľad navodzuje dojem dvoch krokov, ktoré by mali prebehnúť jeden za druhým, a každý z nich by mal spočívať v aktívnom vykonaní konkrétneho úkonu: najskôr „podá demisiu“ predseda vlády, následne „podá demisiu“ celá vláda. To by zároveň predpokladalo, že sa vláda musí zísť a väčšinou hlasov prijať uznesenie, že podá demisiu.
Hneď skraja poznamenajme, že jazykový – doslovný výklad síce v práve existuje a v mnohých prípadoch je aj žiaduci. No vo všeobecnosti nie je najlepšou výkladovou metódou, ak treba vykladať ústavu. Ústava je stručná, nemusí a nemá hovoriť všetko. Upravuje vzťahy medzi najvyššími ústavnými činiteľmi, u ktorých sa predpokladá určitá úroveň správania aj kultúry. Neráta sa napríklad s tým, že niekto bude zapierať nos medzi očami, preto aj to, čo zaznie za zavretými dverami a bez špecifickej formy, môže bez problému platiť.
