Denník N

Keď sa o niekom rozpráva, je to, akoby stále žil. Smrť v románe Weroniky Gogoly

Weronika Gogola a jej román Po troškách (Slovart, 2021). Foto - slovart.sk, N - Tomáš Benedikovič
Weronika Gogola a jej román Po troškách (Slovart, 2021). Foto – slovart.sk, N – Tomáš Benedikovič

Poľská autorka nám svojim debutom Po troškách ukazuje, že žijeme vo svete, ktorý nás pripravuje na smrť.

Keď bijú zvony na dedine, ich zvuk sa rozlieha do všetkých smerov. Odráža sa od múrov domov aj okeníc, postupuje do diaľky. Každý vtedy spozornie, zvonenie predsa musí mať nejakú príčinu.

Zvony zvyknú biť ráno, večer aj pred omšou, s tým každý počíta. Keď však bijú nečakane, oznamujú smrť.

Zvony zaznievajú aj na začiatku románu Po troškách (Slovart, 2021, preklad Karol Chmel) a predznamenávajú, čo nastane. A potom odbíjajú každú hodinu.

Poľská autorka Weronika Gogola toto odbíjanie využíva pri jednotlivých kapitolách svojho debutu. Začína prvou hodinou, až sa dostane po poslednú – dvanástu. Každú z nich spája motív smrti, ale predovšetkým to, čo jej predchádzalo – život.

Rozprávanie dieťaťa

„Jednou z hlavných tém mojej knihy bolo to, ako sa človek postupne, po troškách učí chápať svet a odchádzanie,“ hovorí o svojom románe pre Denník N autorka. „Svet nás veľmi dobre pripravuje na smrť.“

Gogola si zvolila svet dediny, kde ľudia pristupujú k zomieraniu inak ako tí v meste. Kým dedinčania smrť považujú za súčasť života, mestský človek chce od smrti i staroby utiecť. Autorke tento postoj nevyhovoval, preto si pre dej svojho románu vybrala prostredie rodných Olszýn. A potom vyrozprávala príbeh svojej rodiny. Urobila tak z vlastnej perspektívy.

Najskôr ju sledujeme z diaľky, ako sa pozerá na požiar miestneho obchodu. Opisuje dedinčanov, susedov, zvieratá, aby sa pomaly dostala k tomu najdôležitejšiemu.

Gogola hovorí a neprestáva, nerobí to však chaoticky. Postupne odhaľuje rodinné väzby, kamarátstva, rozhodujúce sklamania. Jej rozprávanie je úprimné a osobné.

Navyše je špecifické aj z ďalšieho dôvodu. Autorka si zvolila pohľad dieťaťa, ktorého vek síce nepoznáme, ale v priebehu deja vnímame, že dospieva. V spôsobe rozprávania sa však takmer nemení. Udržuje si svoj rytmus aj hlavné myšlienky.

Rozprávačka nie je naivná, svet si neidealizuje. Naopak, miestami ho komentuje s iróniou. Sprostredkúva aj úsmevné príhody, viac je však tých, pri ktorých nám bude smutno.

Vychodený román

„Gogolovci veľa rozprávajú preto, aby nemuseli hovoriť o veciach, ktoré sú pre nich bolestivé. Preto radi chodia na dlhé, samotárske prechádzky dívať sa do diaľky, šklbať trávu a mädliť ju v rukách,“ napísala Gogola vo svojom debute, ktorý si, ako sama hovorí, celý vychodila.

„Chôdza je totiž

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie