Čo bude po covide: traumu z neho si najviac ponesie generácia dnešných školákov
Na to, aby sme boli „v pohode“, všetci potrebujeme niečo, na čo sa môžeme tešiť. A to nám teraz chýba. Deťom ešte viac než dospelým.
Autorka je odborná lekárka pre psychiatriu a psychoterapiu pôvodom zo Slovenska
pôsobiaca vo vlastnej psychoanalytickej praxi v Nemecku
Žijeme veľmi zvláštnu dobu. Keby nám niekto pred dvoma rokmi povedal, že celý svet si vezme dovolenku, deti nebudú chodiť do školy, my budeme pracovať z domu alebo nebudeme môcť pracovať vôbec, nebudeme si môcť v meste nakúpiť a posedieť si v kaviarni s kamarátmi, zrušia všetky koncerty, divadlá a plesy alebo že bude obmedzené cestovanie a zavedú sa kontroly na hraniciach, určite by sme tomu neverili. A predsa je všetko pravda.
Prišli sme o časť luxusu a zároveň si užívame luxus, ktorý by bol ešte prednedávnom nepredstaviteľný. Máme internet, ktorý nám umožňuje čiastočne nahradiť sociálne a pracovné kontakty. Máme strechu nad hlavou, jedlo, elektrinu a otvorené lekárne. Často vo svojej psychoanalyticko-terapeutickej praxi počúvam, že sa pacienti sami pred sebou zahanbia, keď sa sťažujú na súčasnú dobu. Volajú to „frflanie na vysokej úrovni“. A predsa prevláda medzi ľuďmi pocit nespokojnosti. Akési čakanie na Godota.
Žijeme v dobe ambivalentnej. Na jednej strane prijímame obmedzenia a hygienické opatrenia ako nutnú ochranu pred hrozbou nákazy a zároveň pochybujeme a hneváme sa… na všetko. Zaujímavé je aj pozorovať, ako sa táto zvláštna doba premieňa v psychologickom vnímaní jednotlivca a skupín.
Na začiatku prevažoval veľký strach a pocit spolupatričnosti. Šili sme rúška pre seba aj pre druhých, tlieskali sme zdravotníkom a záchranárom, spievali sme na balkónoch, smiali sme sa skvelým vtipom na internete a obdivovali ľudovú slovesnosť. Dôverovali sme rôznym prognózam, ktoré zneli povzbudzujúco a rozpúšťali úzkosť. Tešili sme sa na leto, ktoré sme si aj celkom užili. Keď prišlo na jeseň prebudenie do nepriaznivej reality, nechceli sme tomu najprv uveriť. Avšak koniec minulého roka a začiatok nového potvrdili tie najpesimistickejšie prognózy. Potlesk utíchol a vystriedali ho „výkriky“.
Bezmoc je často veľmi ťažko uchopiteľná, preto sa pretvára do pocitov, ktoré poznáme a ktoré majú svoje meno. Najčastejšie vzniká z bezmoci zlosť. Všetci sa hneváme, že to trvá tak dlho a že nevidíme koniec. Prestávame mať predstavu o čase, ktorý ešte trávime v lockdowne. Bezmoc pretavenú do zlosti následne vystrieda úzkosť. Tento pocit patrí k najnepríjemnejším vôbec. Kto ho niekedy zažil, vie, o čom hovorím.
