Prosím, chceme len dokráčať do Rakúska. Dokázali to

Diaľnica M1 z Budapešti do Rakúska je zvyčajne plná áut. Toto však nie je bežný deň. Na ceste putujú tisícky ľudí. Peši.

„Práve píšeme históriu, kamarát,“ tešil sa Alam. Už niekoľko hodín kráčame popri prúde áut.

Na miesto, kde práve sedíme, prichádza muž v stredných rokoch. Na pleci má prehodeného malého chlapca, za ruku ho drží dcérka, ktorá sa snaží udržať krok. Sadnú si k nám, potešia sa čokoláde. Deti neplačú. Keď sa však o pár minút dav opäť pohne, mužovi tvárou prebleskne únava. Vstáva, zdvíha syna na plece, dcéru chytí za ruku a pokračuje ďalej.

Je jasné, že ak by bolo na ňom, žiadnu históriu by tvoriť nechcel. Stačilo by, keby on a jeho deti mohli byť niekde, kde môžu mať normálny život. V Sýrii to nebolo, v Maďarsku tiež nie. Preto sa v piatok popoludní stovky ľudí pohli z budapeštianskej stanice Keleti smerom na západ.

„Sme priateľskí ľudia, nechceme robiť problémy. Prosím, chceme len dokráčať do Rakúska,“ kričal do megafónu jeden z organizátorov pochodu. Podarilo sa im to. Už v noci po nich prišli autobusy, ktoré ich odviezli na hranice s Rakúskom, a večer sa časť z nich dostala aj do vytúženého Nemecka.

Toto je príbeh ich odhodlania.

Maďarom už neverili

Celý minulý týždeň čakali tisícky utečencov na stanici  Keleti. Medzinárodné vlaky zrušili, policajti strážili aj miestne spoje. V piatok ráno aspoň začala maďarská železničná spoločnosť ľuďom vracať peniaze za lístky na vlaky do Mníchova. Utečenci za ne často minuli posledné úspory, ktoré mali pri sebe, aby sa do nich nakoniec nedostali.

Teraz im síce lístky vedeli vyreklamovať, len o tom – typicky – zabudli povedať ľuďom na stanici. Tí sa už s peniazmi rozlúčili, v predošlé dni im totiž železnice peniaze nevracali.

„Prosím, počkajte tu so mnou,“ hovorí mi pán v stredných rokoch, keď sa s ním rozprávam pred staničným okienkom. Bojí sa, že mu peniaze nevrátia.

Nečudujem sa. Ak na niečom maďarská vláda v posledných dňoch usilovne pracovala, tak to bolo to, aby im ľudia žijúci v tábore pred stanicou neverili ani slovo.

Vzali veci a začali kráčať

Stovky utečencov z budapeštianskej stanice Keleti sa preto po dňoch čakania v otrasných podmienkach rozhodli, že už nebudú čakať. Na stanici boli ľudia, ktorí tam v otrasných podmienkach žili aj dva týždne. V piatok tesne popoludní sa jednoducho postavili, vzali svoje veci a začali kráčať.

Inú možnosť nemali. Do vlakov a autobusov ich nepustili, pašerákom zas nechceli platiť prehnané peniaze len preto, aby sa potom ešte museli báť o svoje životy.

Možno aj na ich vlastné prekvapenie tomu policajti nebránili. Objavili sa, až keď dav prekročil prvú veľkú križovatku. Pochod však nezablokovali, len na križovatkách odstavovali dopravu.

Ľudia na nich reagovali rôzne. Väčšinou len bez slov natáčali pochod na smartfóny. Muž s vyholenou hlavou po nich začal vykrikovať so zdvihnutou pravicou. Výjavy sledovali aj prekvapení turisti.

„Nemajú žiadnu inú možnosť a my musíme byť solidárni,“ hovorila skupinka Belgičanov na Alžbetinom moste, keď dav utečencov prekračoval Dunaj.

Ako vyzerá ľudskosť

Rovnaký názor mali aj desiatky dobrovoľníkov, ktorí sa začali zastavovať popri ceste a utečencom ponúkali fľaše s vodou, jedlo, či prikrývky. Bez ich pomoci by dav cestu rozhorúčenou diaľnicou zvládol len ťažko.

Začalo sa to ešte v Budapešti. „Je mi jedno, čo robí vláda, ja som im len doniesol vodu,“ hovorí muž, ktorý svoj kabriolet odstavil na chodníku a otvoril kufor plný minerálok.

„Nerobím pre žiadnu mimovládku, žijem neďaleko, tak som im prišiel pomôcť, nech netrpia,“ hovorí István a podáva skupinke utečencov ovocie a vodu.

Tí ďakujú. A ďakuje sa tu veľmi často. Táto spontánnosť bola popri odhodlaní utečencov najsilnejším momentom celej púte.

Tie momenty, keď sa turecký kamión z ničoho nič zastaví na diaľnici a jeho vodič vyhodí uzimenému chlapcovi svoju bundu. Alebo keď sa o jednej v noci zrazu zastaví auto s dvoma ženami, jedna z nich má v ruke deku, ktorú dá rodine s malými deťmi, a hneď bez slova odíde.

Takto vyzerá ľudskosť, hovorím si a som prekvapený, ako málo na to treba.

Ľudia ako my

Keď na diaľnicu padá súmrak, z utečencov sa stávajú len nejasné siluety, ktoré vidno len vďaka svetlám z nekonečného prúdu áut popri nás. Začínam chápať, že presne tak by ich radi videli aj politici z nášho regiónu, ktorí sa zaťato tvária, že toto nie je ich problém. Sú to len siluety, niečo vzdialené, s čím nemusíme mať nič spoločné, hovoria nám.

Stačí s nimi stráviť pár minút, aby človek pochopil, že podobné reči sú jedno obrovské klamstvo, ktoré politici opakujú hlavne zo svojej pohodlnosti.

„V Sýrii ľudí bezdôvodne zabíjali, preto chceme s našimi rodinami ísť do Nemecka, kde budeme môcť normálne žiť. Vojna sa dotkla každého z mojej rodiny. Rodičia mi zostali v Sýrii,“ vysvetľuje Alam, mladý Sýrčan, ktorý cez Európu cestuje so svojimi kamarátmi. V Sýrii pracoval ako ošetrovateľ pre Červený polmesiac, teraz dúfa, že sa v Nemecku pripojí k Červenému krížu.

Prečo sa k nám takto správajú? Túto otázku som počul skoro od všetkých utečencov, s ktorými som sa rozprával. Neviem, povedal som vždy a zakaždým som sa hanbil.

Toto je Európska únia

Ešte v Budapešti niekto vytiahol vlajku Európskej únie a tá odvtedy veje vpredu pochodu po celý čas. Spomeniem si na novoročný prejav nemeckej kancelárky Angely Merkelovej o tom, ako pre krajinu nie je väčšia pocta, keď tam ľudia prídu so slovami „u vás môžu moje deti žiť život bez strachu“.

Potom si uvedomím aj to, že práve prechádzam krajinou, ktorá do Únie patrí, a ja aj tak spolu s ďalšími ľuďmi kráčam pešo po diaľnici, pretože inú možnosť maďarská vláda utečencom nedala.

„V porovnaní s utečeneckým táborom bola stanica lepším miestom. V tábore nemáte nič, žiadne jedlo, nemôžete robiť nič a policajti vás len buzerujú. Musíte tam niekoľko dní čakať a počúvať policajtov, ako vám nadávajú. Nakoniec sme dostali papiere v maďarčine, ktoré hovoria, že máme deň na to, aby sme opustili krajinu. Toto robí maďarská vláda,“ hovorí unavene Mohammed, keď chvíľu kráčam popri ňom a jeho žene Sáre.

Ahmúd, jeden zo Sýrčanov, mi neskôr ukazuje video, ktoré natočil v tábore Röszke. Policajti stoja na vyvýšenom pódiu a ľuďom pod sebou rozdávajú jedlo. Tak, že po nich hádžu chlieb.

„Ako zvieratám,“ krúti nechápavo hlavou. Potom povie, že už rozmýšľal nad tým, že by sa vrátil naspäť do Sýrie. Bol turistickým sprievodcom, a kým neprišla vojna, bol na tom dobre. Teraz má 40 rokov a musí začínať odznova.

Prichádzajú autobusy, oni im neveria

Okolo pol jedenástej večer sa dav zastaví.

Vyzerá to tak, že prenocujeme na lúke pri zjazde do dedinky Herceghalom, 29 kilometrov od stanice Keleti. Okolo nás sa zbiehajú dobrovoľníci, prichádzajú aj ľudia z Červeného kríža či Migration Aid, ktorá pomáhala ľuďom na Keleti. Schladilo sa, začína pršať. Nevyzerá to na dobrú noc.

Potom sa však začnú objavovať správy, že maďarská vláda ustúpila a po utečencov na diaľnici pošle autobusy, ktoré ich odvezú na hranicu s Rakúskom.

Keď o tom poviem zopár utečencom, rýchlo pochopím, že tak jednoducho to nepôjde. Maďarskej vláde neveria ani slovo.

„Ako máme vedieť, že nás nepošlú do tábora?“ pýtajú sa.

Nečudujem sa im. Už týždne k nim okrem policajtov z maďarských úradníkov neprehovoril nikto. A to ešte nevedeli, že ďalší zjazd z diaľnice smeruje do Bicske, kde deň predtým polícia odchytávala utečencov z vlakov.

O polnoci skutočne na výjazde pristavia päť autobusov. Zopár utečencov do nich bojazlivo nastupuje. Iní sa bránia, neveria tomu, ani keď im ukazujem správu BBC.  Presvedčia ich až organizátori a to, že do autobusov sa zberá čoraz viac ľudí.

K hraniciam nakoniec vyrážame o pol tretej v noci, keď okolo prechádzajú autobusy s utečencami, ktorí nastúpili priamo na stanici Keleti.

Začali sa usmievať

Cesta trvá asi dve hodiny, ľudia spia. Keď sa nadránom prebudia, vidia hraničný priechod Hegyeshalom. No trvá ešte niekoľko hodín, kým všetci z nich prekročia hranice Rakúska. Autobusov a ľudí z nich bolo príliš veľa.

Popŕcha. Na priechode ich čakajú aj ľudia z Červeného kríža, ktorých predtým na stanici vidieť nebolo. Rozdávajú im deky, pitie a jedlo. Väčšina ľudí je ešte stále ustráchaná, majú za sebou ťažké dni, rakúske vlajky veľmi nevidno.

Keď konečne prechádzajú na druhú stranu, čakajú ich vľúdni policajti. Žiadni ťažkoodenci, konflikty riešia s pokojom. Rozprávajú sa s nimi, s angličtinou nemajú problém. Utečenci môžu ísť konečne na normálne toalety, a ak chcú, dostanú aj čaj.

Prichádzajú prvé autobusy, oni nastupujú a začínajú sa usmievať. Dokázali to.