Denník N

Slováci opisujú, aké je to pomôcť utečencom

Viacerí Slováci sa vybrali do Maďarska a Rakúska pomáhať utečencom a svoje pocity zverejnili na Facebooku.

Marián Bene Benkovič

Je polnoc a sme doma. Po 14 hodinách sme sa vrátili do našich domovov od tých, ktorí ich nemajú. S partou pijeme pivo v kuchyni, nevieme sa rozprávať o ničom inom, a tak radi by sme, a napriek tej radosti, ktorú sme videli v ich tvárach, keď nás videli postávať pri ceste s jedlom a pitivom a oblečením a vôbec, cítime smútok.

Zuzke Kizákovej sa podarila čarovná vec. Status na Facebooku vie robiť zázraky a tých 9 osobných áut a jedna Avia a všetky plné vecí, ktoré ľudia ponosili za pár dni, je toho dôkazom. Dokonca tá Oliverova Avia sa naplnila za 2 dni, dva dni!. A to ešte kopec vecí musel nechať doma na ďalšiu výpravu, lebo sa nezmestili.

Nevideli sme emigrantov, imigrantov, utečencov, nič, videli sme ľudí. Videl som tam seba v toľkých možných variantach, že to až desí. Hociktorý z nich som mohol byť ja, kebyže, veď rozumieš. Ten fakt, že som sa nerozplakal každých 5 minút beriem ako zázrak, snáď ešte väčší ako ten prvý status od Zuzky. A rozumiem Bellovi prečo z neho týždeň s utečencami spravil radikála, mne stačilo týchto pár hodín.

Mám pocit, že som videl všetko. Videl som kamoša, ako obúva niekoho, kto má krvavé bosé nohy, videl som chlapca s najtrendy ofinou a úsmevom, čo ďakoval za vodu viac, než mi bolo príjemné, chalana, čo hneď si s nami robil selfie ako si odhryzol z Horalky, lebo vraj sme super, baby, ktoré by si bársktorý p-kajnšmetke pomýlil s Miou Khalifou, chalana v šiltovke Jobbik, a keď mu kamoši povedali, že to sú nazi, tak sa začal smiať a vravel, že ju našiel dakde na zemi, chodili k nám miestni z dedín a nosili nám ďalšie veci a k tomu ďakovali, že sme tam prišli. Proste život, ten číry.

Po tom všetkom sme išli do Budapešti odovzdať zvyšné veci skvelým babám z Migration Aid, ktoré nám celú dobu dávali informácie o pohybujúcich sa skupinách, aby sme im mohli dodať potrebné veci. Keleti pályaudvar je zvláštne miesto, veľké hrajúce sa skupiny detí utečencov s maďarskými deťmi, vo vzduchu muselo byť naraz asi 100 lôpt, a ak nie, tak aspoň 10, ale tebe to mohlo byť jedno, lebo tým deckám to bolo.

A už prešlo vyše hodiny a furt o tom kecáme, a preto mi to aj tak dlho trvá, lebo to furt trvá.

Peter Hajdin

Za posledné tri dni som v práci nepreložil krížom ani slamku: celé dni sedím vo vstupnej miestnosti našej firmy, odpisujem na desiatky četových otázok, mailových otázok, pijem kávy a redbuly, odpovedám na telefonáty, otváram dvere, potriasam rukami… A donekonečna ďakujem.

Aj keby som však každé svoje „ďakujem“ zopakoval 100x, nebolo by to dosť: miestnosť, v ktorej sedím, sa postupne plní, za ňou aj druhá – a dvere sa takmer nezavrú. Prichádzajú ďalší a ďalší ľudia, peši, s kočíkom aj na autách, aby hmatateľne, celkom konkrétne vyjadrili svoju podporu ľuďom v núdzi.

Prišli mamičky s deťmi, učiteľky, úradníci, manažéri, právnici, automechanik, magistra z lekárne, filozof aj úradník, študenti, modelky aj dôchodcovia („počula som vás v rádiu, tak som tu!“). Ľudia, ktorí žijú v hojnosti a napriek tomu nestratili empatiu a ľudskú tvár, bok po boku s ľuďmi, ktorí zrejme nemajú prebytok a predsa sú ochotní podeliť sa.

Je v tom taká zvláštna, tichá a pokojná sila. Celý čas si opakujem „nebudem plakať, nebudem plakať“, ale na druhý deň poobede mám už v jednej chvíli fakt namále. Našťastie, moji kolegovia sú fantastickí a keď mi celá táto, pôvodne drobná, osobná iniciatíva totálne prerastie cez hlavu, nenechajú ma v tom.

Priatelia známi i neznámi: s vašimi darmi k nám prišla aj nemalá zodpovednosť. Cítime, že nesmieme vaše dary len tak zaviezť pred nejaký tábor, vyložiť ich a odísť. Dávam moje slovo, že nájdeme čo najlepší spôsob, ako ich dostať k tým, ktorí ich potrebujú najviac.

Dovtedy: ĎAKUJEM.

Foto - Komplot Advertising
Foto – Komplot Advertising

Pavol Remiáš

Včera som mal možnosť s celou našou dobrovoľníckou výpravou pozrieť do očí niekoľkým stovkám ľudí. Marián Bene Benkovič pekne povedal tie veci o tom, že sme to vlastne my. A človek to zoči-voči tým ľuďom vníma úplne jasne.

Najprv prišlo asi 100 ľudí a prvé, čo som videl, bol chlapec so zodratými nohami a hľadali sme mu boty, potom prišiel ďalší. Musel som sa chvíľami odvracať, lebo som sa bál, že neudržím slzy za očami, ešte aj teraz ma nadrapuje do plaču. Ale ovládol som sa a našli sme správne boty.

Potom sme vybavili, že tehotnú mladú ženu aj s manželom odvezie mestská polícia aspoň kúsok lebo mala opuchnuté nohy a bolesti. Potom sme sa presunuli autami k ďalšiemu konvoju s pár stovkami ľudí. S Janom Husárom, ktorý točil pre al-Džazíru, sa smejeme, že sme refugee chasers. A potom sa už nesmejeme, prichádzajú. A potom hor sa do Budapešti.

Tu je pár zistení:

Etnicita: Najviac ľudí spomínalo, že je zo Sýrie, častý bol Afganistan, najmä akoby stredoázijské typy, zachytil som aj Bangladéš, Pakistan. Najčastejšie ale zo Sýrie. Bola to absolútne pestrá vzorka, od Afgancov s ázijskými črtami po takmer bielych Sýrčanov, že by ich ani odporcovia príchodu tretieho tisícročia nerozoznali, keby sa im vmiesia do mítingu proti utečencom rozdávajúc falafele.

Smrad: Ľudia smrdia, keď sa neumývajú. Smrdia úplne rovnako všetci bez výnimky. Aj zlatokopky z Euroveiskej kaviarne by smrdeli jak capy, keby sa 6 dní neumývajú (nie, ani hygienické utierky!) Samozrejme okrem maďarského a nášho predsedu vlády a ešte okrem všetkých našich politikov nachádzajúcich sa smerom dole padacou šachtou vplyvu a moci. Lebo oni nesmrdia, a ani ich exkrementy vraj nesmrdia. (Bez ohľadu, čo teraz za srdiečkarske bláboly zliepajú do médií) Späť k veci. Ľudia, čo boli na pochode, smrdeli, ale so 6-dňovou odhodlanosťou, hrdosťou a noblesou. Taký ten skutočný ľudský smrad.

fbTí ľudia boli v 95 percent prípadoch totálne slušní, ďakovali a nezachytil som žiadnu, ani najmenšiu agresiu voči nám, alebo medzi sebou, a to šli ponožky na dračku, že som videl okolo seba len záplavu rúk.

Viac ako 70 percent tých ľudí sa vie dohovoriť ako-tak anglicky. Myslím, že väčší rating ako v ktorejkoľvek maďarskej alebo slovenskej obci.

Niektorí boli zjavne vzdelaní ľudia, niektorí zjavne hrubší, povedzme horali, tak ako Slováci. Celkovo ale slušní a správali sa s rešpektom. Rešpekt je vec, ktorú sme sa ešte ani nenaučili aplikovať nie len v bežnom styku ale najmä v politike, takže štatistiku nie je možné robiť.

Ekológia: Niektorí hádzali obaly od džúsikov a energy tyčiniek rovno do vriec na odpadky, niektorí hádzali na zem. Aj tu by však štatisticky zvíťazil bežný Slovák. Bývam nad potravinami a vidím ako bežný Slovák a Slovenka v 70 percentách prípadoch hádže obaly a špaky na zem a ja to pravidelne chodím upratovať pod balkónom.

Potom som sa znova skoro rozplakal, ale bol som už trochu vycvičený a nebol čas na hovadinky. Prišúchali sa po ceste starká, starkí (strašne krásni na pohľad ľudia) a ich vnúčence. S Afganistanu. Ázijské črty. Rodičia pum pum mŕtvi. Trhalo ma na kusy, že nemôžeme aspoň starkých zviesť k hranici s Rakúskom, lebo by ma Orbán zavrel do basy. Začalo mrholiť, tak sme im dali pršiplášte a iné veci. Ďakovali, ďakovali. Boli hlboko smutní a unavení, odhodlaní tiež, otupení dlhým putovaním. V tom som si spomenul na Ficovu tupú rétoriku, ale striasol som ju bo som vyzeral istotne ako terorista.

Niektorí mali ajfóny a vkuse telefonovali alebo chatovali, niektorí nemali absolútne nič a boli úplní chudáci. Stisk ruky mali všetci rovnakí.

Romi z Afganistanu vyzeral ako spevácka hviezda z talentových súťaží, absolútny šarm a tínedžerské dcérky bielych „sporiadaných“ Slovákov by sa doňho zbláznili, keby samozrejme nebol utečenec.

Kivi z Afganistanu bol zase veľmi vtipný a svoju čajovňu v Oravskom bielom potoku by rozsvietil svojím humorom a super prístupom k zákazníkom, bola by to vyhlásená čajovňa. A chodili by tam turisti a prišli by tam peniaze. To by sa ale museli politici a väčšina ľudu slovenského integrovať do globálneho sveta. Neva, Kivi to dá v Nemecku, som o tom presvedčený.

Do toho fakt pekné baby, asi ako u nás.

Áno, situáciu treba globálne riešiť, dohodou Ruska, USA a ďalších milión frakcií, prekresliť hranice, prestať kupovať ropu od ISIL (ale ako, keď je o tretinu lacnejšia), vyfackať wahábistické režimy bohatých arabských krajín, čo ja viem, poriešiť šiitov a sunnitov, zapojiť OSN, poriešiť aby Európa bola rozhodná a neobzerala sa po veľkých hráčoch.

Dovtedy to budú ľudia, ktorí sem prchajú, takí ako my, skvelí, hrubší, jednoduchší, superinteligentní, šarmantní, krásni a aj menej krásni, starí a hlavne deti. Štatisticky o nič horší, ak nie lepší ako my.

 

Prečítajte si aj pocity Sama Mareca

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Migrácia

Slovensko

Teraz najčítanejšie