Denník N

Som bojko, išla som na kurz sebaobrany. Dlaňou som rozpolila dosku, ale ešte stále sa učím hovoriť nahlas (+ video)

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Deväť týždňov som chodila na kurz sebaobrany. Pochopila som, že ešte pred tým, než sa začnem biť, sa potrebujem naučiť slušne zastať samej seba.

Som bojko. Keď v novembri 2019 v bratislavskom prístave objavili mŕtve telo Violy Macákovej, čítala som s nožíkom v ruke teórie o tom, čo sa mladej žene mohlo stať. Chodila po tých istých uliciach ako ja.

Keď hovorím s nožíkom v ruke, myslím to doslovne. Ja som bola tá žena z článku kolegyne Veroniky Folentovej, ktorá sa priznala, že od Violinej smrti nosí vo vrecku kuchynský nôž. Nepredstavujte si veľký nebezpečný nôž. Vo vrecku som mala malý zelený nožík, ktorý sa hodí viac na krájanie jabĺk než na obranu.

Prečo som išla na kurz

Polícia po roku vyšetrovanie Violinej smrti uzavrela s tým, že nešlo o vraždu. No ani to ma celkom neupokojilo. Odkedy som sa presťahovala do hlavného mesta, bojím sa často. A to nielen vtedy, keď idem tmavou uličkou a ide oproti mne cudzí chlap. Bojím sa aj v celkom bežných situáciách – možno to poznajú aj iné ženy a možno to niektorým mužom ani nenapadne. Srdce mi búcha, keď so mnou do vchodu paneláka vchádza cudzí muž. Bojím sa otvoriť susedovi, ktorý mi klope na dvere. Bojím sa, keď idem na rozhovor a zostanem s respondentom sama v kancelárii.

Keď si na dvore paneláka priväzujem bicykel, bojím sa ísť kratšou cestou cez tmavú podzemnú garáž a radšej to obídem cez predný vchod. Keď som vonku s kamarátmi, približne od 22.30 sa už nezapájam do diskusie. Namiesto toho pozerám do mobilu a gúglim, akou bezpečnou cestou by som sa mohla dostať domov. Posledná električka odchádza o 23.05 a v nočných autobusoch sa v mojich predstavách odohráva armagedon.

Vo všetkých týchto situáciách si vždy predstavím tú najhroznejšiu možnosť – že na mňa zaútočí muž s fyzickou prevahou, voči ktorej sa nedokážem brániť. Našťastie som sa v takej situácii nikdy neocitla. Ale aj tak som sa pred rokom rozhodla prihlásiť na kurz sebaobrany s názvom Za seba, ktorý vedie inštruktorka Bianka Urbanovská. Upozorňujem, že toto nie je príbeh o tom, koľkým mužom som odvtedy rozbila nos.

Video: Sebaobrana pre ženy: zakrič, udri, uteč. Údery, ktoré by ste mali poznať
Autorka: Martina Koník

Je to rozprávanie žien, ktoré by si v rôznych životných situáciách želali nebáť sa a nájsť odvahu voči presile. Je to aj príbeh o mojom zistení, že chmaty nie sú pri sebaobrane najdôležitejšie. Tá začína už oveľa skôr – v odvahe slušne povedať, aké správanie je mi nepríjemné. Alebo len dokázať zdvihnúť hlas natoľko, aby som sa presadila v skupine mužov v kancelárii.

Ale áno, na kurze boli aj chmaty. Vypichovali sme oči, kričali, kopali do rozkroku, uvoľňovali sa zo škrtenia či udierali dlaňou s cieľom rozbiť nielen nos, ale rovno preraziť lebku. Toto je borovicová doska, ktorú som svojou rukou rozlomila napoly.

Borovicová doska. Foto N – Vladimír Šimíček

Na poslednej hodine kurzu sa päť žien po polhodinovom prehováraní inštruktorkou a s motivačne pustenou pesničkou Eye of the Tiger, známou z filmu Rocky, odvážilo rukou preraziť drevenú dosku. Išlo o najmäkšie drevo na trhu. Ale aj tak! Svojou rukou som na dve polovice rozbila nápis „Som bojko“. Odvtedy som tou rukou síce už nikoho nezbila, ale môžem povedať, že jej dôverujem o niečo viac. Minimálne viac než malému kuchynskému nožíku.

Presne toto chcela na kurze dosiahnuť Bianka. „Je fajn, keď žena objaví, že má silu. Keď zistí, že vie rozbiť dosku.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie