Zistil som, že na to, aby som bol šťastný, mi stačí málo, hovorí maliar Andrej Dúbravský
Maliar Andrej Dúbravský rok pracoval na autorskom zine, ktorý posielal svojim odberateľom. „Nikdy doteraz som taký blízky a priamy kontakt s divákmi nemal,“ hovorí o svojej skúsenosti.
Časť roka zvykol tráviť maliar Andrej Dúbravský v New Yorku, no minulý rok sa tam vinou pandémie nedostal ani vtedy, keď sa otvárala jeho prvá sólová výstava.
Namiesto toho ostal vôbec prvú jeseň a zimu v Rastislaviciach, kde pred rokmi kúpil starší dom, a každý mesiac pripravoval nové číslo autorského zinu. Vo februári síce urobil a odoslal svojim odberateľom oficiálne posledné číslo, ale na poštu vraj chodí s obálkami aj naďalej, lebo záujem o ziny neutícha.
V rozhovore hovorí o tom, ako mu vôbec napadlo, že by mohol celý rok robiť magazín, a čo ho naučil samotársky život na dedine v čase pandémie.
Odľahlo vám, keď ste po roku dokončili posledné číslo zinu?
Je to zvláštny pocit. Aj nedávno som sa preľakol, že veď už je skoro apríl a ja som neurobil februárové číslo, a až potom mi došlo, že tento rok už predsa zin nerobím, a upokojil som sa. Mám z toho trochu tik. Ale inak ešte stále ziny posielam, keď si ich niekto objedná. A keď sa otvoria galérie, budú sa dať vyzdvihnúť alebo aspoň prelistovať v galérii White & Weiss.
Nebude vám to po tom intenzívnom roku chýbať?
Ešte stále ma čiastočne zamestnáva špeciálne číslo, ktoré som sa rozhodol urobiť z akvarelov, ktoré som poslal odberateľom k poslednému číslu ako darček. Ale to už nebude zin, ale skôr niečo ako katalóg v limitovanej edícii.
Už mám vytlačenú skúšobnú verziu a opäť som si uvedomil, aký to celé malo zmysel a že to aj pre mňa bolo veľmi prínosné. Aj tieto akvarely – sám od seba by som ich určite toľko neurobil. Ale chcel som potešiť odberateľov a ja som si pri tom vyskúšal rôzne farebné kombinácie, ktoré teraz dávam aj na obrazy, a je to super. Ale už som mal aj jeden týždeň, keď som sa zinom nevenoval vôbec, namaľoval som šesť obrazov a vravel som si: Wau, toto je život, ktorý opäť chcem.
Súčasťou toho „minulého života“ boli kedysi aj výstavy. Bolo ťažké rozhodnutie neísť na jeseň do New Yorku, keď ste tam mali mať prvú samostatnú výstavu?
To ani nebolo rozhodnutie, skrátka to nešlo, lebo v tom čase
