V britskej škole nikto neprepadne. Učiteľ dieťa nikdy neponíži, aby si získal jeho poslušnosť, hovorí učiteľka zo Slovenska

Keď Lucia Demočková (33) ukončila na Univerzite Mateja Bela štúdium učiteľstva angličtiny a biológie pre druhý stupeň a stredné školy, mala pocit, že nevie angličtinu na takej úrovni, aby mohla učiť stredoškolákov. „Dnešné decká pozerajú YouTube, filmy v angličtine, angličtinu majú na pomerne dobrej úrovni. Chcela som sa uistiť, že im budem mať čo ponúknuť. Vedieť nielen gramatiku, ale i vedieť hovoriť plynule s dobrou výslovnosťou,“ hovorí Lucia.

Lákala ju aj myšlienka života v zahraničí pred tým, než sa usadí doma na Slovensku. Začala hľadať možnosti, ako sa dostať do Británie, naučiť sa jazyk a po roku sa vrátiť späť – ako sama s trochou irónie hovorí – budovať Slovensko, pomáhať slovenským deťom a byť „super cool“ učiteľka.

Jeden z jej slovenských priateľov pracoval v britskej škole s deťmi z východnej Európy bez toho, aby vôbec mal učiteľské vzdelanie, a Lucia pochopila, že práve o takú pracovnú pozíciu by sa mohla uchádzať. Tak sa dostala do Bradfordu, mesta s takmer pol miliónom obyvateľov a zároveň s najpočetnejšou pakistanskou komunitou v Anglicku. Žijú tam aj komunity Indov a Bangladéšanov s britským občianstvom, k skupine White British, teda bielym Britom, sa v meste hlási 64 percent obyvateľov. V blízkosti Bradfordu je aj mesto Sheffield, známe veľkou komunitou slovenských Rómov. Takúto pestrú zmes detí rôznych etník a vyznaní dnes učí Lucia na štátnej základnej škole v Bradforde. A keďže pracovala aj s rómskymi deťmi zo Slovenska, mohla tak priamo sledovať, ako sa im darí v britských školách.

Do školy v piatich rokoch

Aby mohla Lucia pracovať v britskej škole, musela mať v krajine trvalý pobyt. Presťahovala sa preto do Bradfordu a tri roky pracovala ako bilingválna podporná asistentka, dva roky ako zastupujúca učiteľka.

Dlho trpela tým, že nerobí prácu, ktorú vyštudovala a ktorú chce robiť, že je „len“ asistentka. Chcela pomáhať rodinám, čo sa jej ako spojke medzi slovenskými a rómskymi rodinami a školou celkom darilo, no jej ambíciou bolo učiť vo vlastnej triede.

Posledné dva roky už pracuje ako učiteľka najmenších detí, ktoré majú prvý rok povinnej školskej dochádzky, čo sa dá prirovnať k slovenskej predškolskej príprave alebo nultému ročníku.

Povinná školská dochádzka sa v Anglicku začína v prvý deň dovŕšenia piateho roku. Nástup do školy neovplyvňuje rozhodnutie rodičov alebo testy školskej zrelosti, ale dátum narodenia. Ak napríklad dieťa dovŕši päť rokov prvého septembra, automaticky nastupuje do školy, niektoré deti však prichádzajú dokonca aj mladšie. V jednej triede sa tak ocitnú deti s veľkými rozdielmi vo vývine či zručnostiach, ale práve prvý ročník, nazývaný „reception“ (prijatie), slúži na to, aby sa rozdiely medzi deťmi vyrovnali a aby boli deti pripravené na ďalšiu výučbu.

„Každému dieťaťu pomáhame z bodu, v ktorom sa práve nachádza, aby bol z neho plnohodnotný žiak, človek pripravený na život a pokračujúce vzdelávanie,” vysvetľuje Lucia.

Pri plánovaní výučby a posudzovaní vývinu detí pomáha učiteľom dokument s názvom Development Matters (Na vývine záleží). Opisuje fázy vývinu dieťaťa v sedemnástich sférach rozvoja – čo by malo dieťa v tom-ktorom období robiť, vedieť, dokázať. Napríklad v prípravke by malo dieťa vykazovať istú mieru samostatnosti – vedieť si zapnúť zips, udržiavať sa čisté, komunikovať s rovesníkmi, vedieť opísať základné tvary, počítať do dvadsať, držať správne ceruzku, napísať svoje meno, poznať písmená abecedy a čítať krátke slová.

Keď to dieťa nevie, v prípravke ho to všetko postupne naučia. „Deti potom prichádzajú do prvého ročníka s tým, že už majú určitú úroveň samostatnosti, vedia koncentrovať svoju pozornosť na jednu činnosť. Taktiež vedia, aké sú očakávania zo strany učiteľov, poznajú rutinu, majú základné vedomosti a zručnosti,” hovorí Lucia.

Prednosť majú zraniteľní

Kapacity prípravných ročníkov sú v Bradforde plné a je na ne poradovník. Miestny odbor školstva má vytvorený systém, ktorý prihliada napríklad na to, kto býva pri škole najbližšie, kto má v škole súrodencov alebo kto je v sociálnej starostlivosti nejakého úradu. Snažia sa nájsť miesto každému dieťaťu. Prioritou sú však deti zo zraniteľných rodín, ktoré majú finančné problémy, sú na podpore alebo sú postihnuté domácim násilím.

Každé dieťa má zaručené miesto v prípravke – aj za tú cenu, že niektoré deti musia do školy dochádzať. „Rodinám sa to často nepáči. Ak máš školu pod oknom, ale musíš dochádzať taxíkom do vzdialenejšej školy, je to pochopiteľné,” hovorí Lucia.

Priznáva, že aj na ňu rodiny, ktoré sú zo Slovenska zvyknuté, že sa všetko vybavuje po kamarátskej linke, tlačia, aby im vybavila miesto v škole. „Snažím sa im vysvetliť,