Hugo Portisch alebo celý svet v obývačke
Po desaťročia prinášal v rakúskej televízii nezaťažený a vyvážený pohľad na udalosti. Mal vzácny dar priblížiť aj tie najzložitejšie peripetie politiky aj tomu najospanlivejšiemu divákovi. Aj v Bratislave.
Pred rokom 1989, keď naša televízia ponúkala iba štátom kontrolované správy, tisícky obyvateľov Bratislavy a okolia sa dozvedali o dianí vo svete z rakúskej televízie či rozhlasu. V symbolickej virtuálnej kaviarni sa mohli stretávať s neskresleným spravodajstvom, komentármi a debatami, ktoré im ponúkala najmä trojica naslovovzatých znalcov:
Barbara Coudenhove-Kalergi, rakúska novinárka a spisovateľka, korešpondentka z krajín za železnou oponou, ktorá sa narodila a vyrastala v Prahe.
Novinár a spisovateľ Paul Lendvai, ktorého starý otec sa narodil v Košiciach a ktorý sa po emigrácii do Rakúska podobne ako ona venoval východnej Európe.
Hugo Portisch, nezabudnuteľná postava z obrazovky, ktorý sa narodil v Bratislave, kde žil až do svojich osemnástich rokov, a ktorý sa v Rakúsku stal reportérom i komentátorom svetových udalostí.
V časoch zglajchšaltovaného a často nudného spravodajstva, ktoré sa s výnimkou uvoľnenia koncom 60. rokov nevymanilo z predpísaných ideologických rámcov a floskúl, pôsobil Hugo Portisch priam ako zjavenie. Nielen preto, že prinášal nové informácie, keď neraz referoval o udalostiach, ktoré domáce médiá ignorovali alebo interpetovali tendenčne. Ale aj vďaka tomu, že jeho spôsob žurnalistky podnecoval k rozmýšľaniu.
Prítomný do poslednej chvíle
Hugo Portisch nás opustil po neuveriteľných vyše 70 rokoch žurnalistickej práce. Začal s ňou čoskoro po dramatickom úteku pred nútenou službou v Himmlerových Waffen SS ešte ako študent žurnalistiky a histórie v novinách Wiener Tageszeitung. Neskôr po študijnom pobyte v Amerike pokračoval ako redaktor i šéfredaktor Kuriera, potom ako hlavný komentátor vo verejnoprávnej televízii ORF i reportér z rôznych miest a kontinentov, od Londýna a Paríža, Kuby či Brazílie až po Sibír a Vietnam či Peking. V roku 1964 bol údajne jediným západným novinárom, ktorý v tom čase pobudol v Číne. Bola to iná éra, sotva predstaviteľná pre dnešných mladých novinárov.
V ďalších desaťročiach rozbehol monumentálny a divácky úspešný dokumentačný projekt o histórii Rakúska a neskôr i seriál o druhej svetovej vojne, písal knihy a nespočetné články, pripravoval televízne relácie. Navrhoval, aby Európa pripravila verziu Marshallovho plánu pre Afriku. Uvažoval o tom, akou veľkou výzvou je pre Nemecko plniť v Európe vedúcu úlohu, a pritom nedominovať. Kriticky sa vyslovil k brexitu i k prezidentovi Trumpovi. Sám sa prezidentom nestal, hoci mu to kľúčoví politici oboch hlavných strán, sociálni demokrati i ľudovci, v roku 1991 ponúkli. Chcel ostať nezávislým žurnalistom.
Ešte pred pár týždňami, ako 94-ročný, sa zapojil do celoštátnej kampane v prospech očkovania: „Či vírus porazíme, závisí od toho, či sa ľudia dajú zaočkovať. O sebe som vôbec nepochyboval. Viem, čo to znamená, pre spoločnosť i pre mňa.“
Ponúknuť Portischa v kampani bol skvelý nápad, písali médiá, pretože „v Rakúsku pravdepodobne nikdy nikomu nedôverovali väčšmi ako jemu“.
