Denník N

Ako uznávaná spisovateľka z Martina využila svoju popularitu na to, aby zohnala peniaze na štúdium dievčat

Elena Maróthy-Šoltésová v rozhovore s dievčatami v ľudových odevoch v roku 1926. Zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív v Martine
Elena Maróthy-Šoltésová v rozhovore s dievčatami v ľudových odevoch v roku 1926. Zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív v Martine

Text je súčasťou série „Filantropi a filantropky 19. a 20. storočia“. Jej autori hľadajú v slovenskej histórii inšpiratívne príbehy ľudí, ktorým nebolo ľahostajné ich okolie. Séria vzniká s podporou Nadácie Pontis.

Elena mala devätnásť, keď sa v roku 1874 po zasadnutí Matice slovenskej vybrala na večernú zábavu a stretla tam svojho budúceho manžela. Ľudovít Michal Šoltés bol martinský mešťan. Vlastnil obchod so zmiešaným tovarom a hoci bol výrazne starší, zaujal ju svojou empatiou.

Z toho, čo zarobil, podporoval školy, sirotince aj miestne noviny. Starostlivosť o druhých si Elena pamätala z domu. Jej otec, štúrovec, bol evanjelickým farárom v Ľuboreči na Novohrade. Ako mnohé iné cirkevné zbory, aj ten ich bol križovatkou pre ľudí, ktorí pomoc hľadali i ponúkali.

Nebolo preto divu, že Elena považovala dobrovoľníctvo za čosi prirodzené, dokonca za svoju povinnosť. Ani že sa rozhodla vydať za niekoho, kto mal také isté silné presvedčenie. A predsa po rokoch priznala, že si vzala muža, „za ktorého sa srdce neozvalo“.

Šoltésa mala rada, nebolo to však puto z lásky, ale z rozumu. Elena si manželstvo – ani svet ako taký – neromantizovala. Bolo pre ňu základom rodiny, niekedy ťažkou životnou skúškou, no najmä bezpečným útočiskom, z ktorého mohla vychádzať von, aby si plnila dievčenské sny.

Jedným takým bolo písanie v rodnom jazyku, ktoré jej napokon vyslúžilo miesto v učebniciach literatúry. Druhým zasa hľadanie spôsobov, ako pomôcť ženám k lepšiemu vzdelaniu. A oboje išlo ľahšie z Martina, rodiska jej manžela, ktoré bolo kultúrnym centrom a „hlavným mestom“ Slovákov.

V Dobronivej pri evanjelickom kostole, 23. 8. 1906. Na obr.: Ján Slávik, farár, Juraj Slávik, Oľga Hrušovská, Ivan Šoltés, Rela Sláviková, Ján Slávik, Bella Sláviková, Elena Maróthy-Šoltésová, Ema Goldpergerová. Zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív v Martine

Súdobá fundraiserka

O dvadsaťpäť rokov neskôr, niekedy na prelome storočí, prišiel na uhorské ministerstvo školstva list. Odosielateľom bola Živena, dobročinný a vzdelávací spolok slovenských žien. Pýtali si súhlas na otvorenie gazdinskej školy pre dievčatá a pod žiadosťou bola podpísaná Elena Maróthy-Šoltésová.

Na čele spolku stála vtedy piaty rok, predtým bola členkou širšieho vedenia. Ako spisovateľka mala už za sebou niekoľko poviedok, ktoré vyšli v almanachoch či novinách. Tentoraz však neuspela: uhorskí úradníci žiadosť o školu zamietli – tak, ako nesúhlasili s prvými slovenskými gymnáziami.

Keď nemohla dostať dievčatá ku školským knihám, rozhodla sa, že dostane knihy ku nim. Snažila sa vydávať poučné kalendáre, čítanky aj ženský časopis, kde bola redaktorkou. Prvé vydania zostavovala s fotografom, pre ktorého kedysi zháňala peniaze na štúdium.

Živena fungovala iba z členských príspevkov a tých bolo málo. Preto keď chcela priniesť novú knihu či príručku, organizovala verejné zbierky –  súdobú verziu „crowdfundingu“. Narážala však na nezáujem, a to aj u „vlastných“. „Kým to takto ospalo pôjde, zatiaľ veru neprídeme napred,“ ťažkala si Šoltésová.

S krajankami v Amerike sa jej podarilo vytvoriť „základinu“ – fond na jej počesť, kam prispievali, aby podporili ženy doma. Jeden vznikol aj na Slovensku, sama spisovateľka doň posielala časť honorárov. Peniaze z neho putovali na pôžičky dievčatám zo slabších pomerov, ktoré chceli študovať.

Napokon, a to bolo ešte za Rakúsko-Uhorska, stála pri založení spolku Lipa. Pomáhal šičkám predávať výšivky, ktoré vytvorili. „Mala som mnoho roboty, mnoho písania i chodenia, kým som získala ľudí, ktorí mohli by ju platne na nohy postaviť,“ opisovala začiatky.

Keď o pár rokov neskôr vznikalo Československo, ako humanistka sa tešila. „Mala som akúsi vrodenú chuť a lásku ku všetkému, čo bolo ľudové — vlna demokratizmu zabrala ma najprv z inštinktu, až pozdejšie pridalo sa k tomu i presvedčenie,“ spomínala si spätne.

A opäť v nej ožila túžba, ktorú predtým dvakrát zadusili uhorskí úradníci.

Nový typ slovenskej ženy

Vo štvrtok 18. septembra 1919 už prichádzala do Martina jeseň, keď do novootvorenej vyššej dievčenskej školy kráčali prvé žiačky. Šoltésová čakala na tento moment takmer štvrťstoročie, a tak nemohla chýbať medzi hosťami, ktorí prišli prváčky privítať.

Do prízemného domu s veľkými oknami, v ktorom sa učili, sa vmestili tri triedy, riaditeľňa, zborovňa, kuchyňa a jedáleň. Interiér navrhoval známy architekt Dušan Jurkovič.

Živene sa v krátkom čase podarilo založiť jedenásť takýchto „rodinných“ škôl. Chcela v nich vychovať „nový typ slovenskej ženy“, ktorá dostane intelektuálne, citové aj praktické vzdelanie. Spolok najprv školy sám spravoval, neskôr sa to ukázalo byť nad jeho finančné sily, a tak ich prenechal štátu.

V tomto období sa Šoltésová venovala svojej misii naplno. „Ja žijem už iba svojej práci, iného nič ma nepúta k životu,“ napísala svojej priateľke, spisovateľke Božene Slančíkovej-Timrave. S manželom totiž prišli o obe deti, podľahli chorobám. A keďže bola takmer o dve dekády mladšia, prežila aj jeho.

Ani nie po troch rokoch sa ukázalo, že malá škola kapacitne nestačí. Šoltésová s kolegyňami sa preto zasadili o vznik Ústavu M. R. Štefánika. Ten nielenže pripravoval dievčatá na sociálne či zdravotnícke povolania, slúžil tiež na vzdelávanie učiteliek a zároveň bol internátom.

Okrem toho ústav organizoval bezplatné ľudové kurzy, ktoré viedli ženy z dedín k domácim prácam, zdravotným návykom, ale aj k debatám o zmysle novej republiky a demokracie. Keď ho v lete 1926 otvárali, do Martina pricestoval prezident Masaryk s dcérou Alicou a usadili sa vedľa Šoltésovej.

Ich tváre boli pre novú školu a jej mecénov tou najlepšou reklamou. Koniec koncov, samotný Červený kríž, ktorému Alica predsedala, poslal na rozbeh milión korún. Rovnakou sumou prispeli americkí Slováci. Šoltésová – medzičasom v dôchodkovom veku – si mohla vydýchnuť.

A pár mesiacov na to odovzdala vedenie Živeny.

Živena – spolok slovenských žien v Martine, ktorý sa staral o detský útulok – jasle, umiestnené v novopostavenej budove Živeny, tzv. „Sociálneho domu“. Na obr.: záber z kuchyne. Zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív v Martine

V tradícii európskeho ženského hnutia

Spisovateľka mala 74 rokov, keď jej prišla pošta z Heidelbergu.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie