Píše Philipp Lahm: Bola by superliga len pre elitu? Aj pri založení bundesligy boli obavy

Philipp Lahm bude každý mesiac v spolupráci s nemeckým Die Zeit aj v Denníku N uverejňovať stĺpček. Legenda nemeckej reprezentácie, jeden z najlepších obrancov histórie a kapitán majstrov sveta z roku 2014 bude analyzovať svoju futbalovú kariéru, ale aj dosah futbalu na spoločnosť, ekonomiku a politiku.

Futbal sa zmenil k lepšiemu. V osemdesiatych rokoch bol loveckou sezónou na umelcov ako Diego Maradona, na ktorých posielali špecialistov na fauly. Pozrite si videá na YouTube a budete zhrození. Účel vtedy svätil prostriedky.

Dnes sa surové zákroky tvrdo trestajú a podobné fauly už z medzinárodného futbalu takmer zmizli. Hráči musia hrať férovo a fauly využívajú len ako poslednú možnosť. Dnes už záleží aj na tom, ako sa k cieľu dostanete. Aj ja som z toho ako hráč nízkej postavy profitoval.

Aj táto futbalová analógia ukazuje, ako dôležité je nastaviť pravidlá tak, aby prihliadali na záujmy každého. Ukázalo sa to ako výhodné pre náš šport. Aj vďaka tomu sa Liga majstrov stala atraktívnou súťažou.

Dnes sa začína jej štvrťfinále, a preto sa pýtam: Prečo vlastne hráme futbal? Pre slávu, obdiv, úspech – aj finančný –, pre zábavu a pre krásu. Viac ako čokoľvek iné nás však futbal učí spolupracovať s ostatnými.

Spoločné pravidlá sú preto mimoriadne dôležité. Vo futbale sú to dve brány a iba jeden hráč môže loptu zobrať do rúk. Rovnaké ofsajdové pravidlo platí pre Porto aj Chelsea. Ak rozhodca neodpíska penaltu v prospech Maďarov, fanúšikovia povedia, že to je nefér, rovnako, ako keby sa to stalo Švédom.

Aj v pravidlách sa musia stále robiť zmeny. Preto dnes vidíme rozdielny výklad niektorých pravidiel, najmä v prípade hrania rukou či pri diskusii o Financial Fair Play. Nikdy nedosiahneme absolútnu spravodlivosť.

Pravidlá máme aj v basketbale, stolnom tenise či Eurovízii. Vplyv futbalu je však väčší. Ako globálny šport napĺňa štadióny a ponúka možnosť na súboje, ktoré ďaleko presahujú národné hranice. Ľudia z celého sveta sa zúčastňujú ako hráči alebo fanúšikovia, či už to je finále Ligy majstrov v máji alebo majstrovstvá Európy cez leto. Tieto dva formáty – reprezentácie a kluby – sa skvele dopĺňajú.

Futbal je najpopulárnejším športom v 120 krajinách sveta a len ťažko budeme hľadať európsku krajinu, v ktorej nie je číslom jeden. S Európou sa vo futbale všetci porovnávajú. Posledný raz bol svetový šampión z iného kontinentu ešte v roku 2002 (Brazília – pozn. red.). A európsky klubový futbal je Silicon Valley športu.

Značkami nie sú Facebook, Amazon a Google, ale Real, Juventus, PSG, Arsenal, Barca, Bayern, City či United. Vďaka globalizácii a digitalizácii si vybudovali celosvetové komunity. Fanúšikov Bayernu ľahko nájdete v Mníchove aj v Šanghaji. Keďže trhy týchto klubov rýchlo rástli, tieto top značky sa stali určitými monopolmi, ktorých status sa v ďalších rokoch ešte viac upevní. Päť z ôsmich klubov vo štvrťfinále Ligy majstrov je z Anglicka a Nemecka, dvoch finančne najsilnejších líg.

Dostávame sa tu k problému: Kto má právo súťažiť? V posledných rokoch tie najväčšie kluby hovorili o túžbe vytvoriť superligu so šestnástimi či dvadsiatimi klubmi. Odpor k nej vychádza z názoru, že by to viedlo k vzniku futbalovej elity. Na druhej strane kluby aj hráči chcú súťažiť so seberovnými. Aj založenie bundesligy v roku 1963 sprevádzali podobné obavy, nakoniec však bola úspechom.

Osobne som fanúšikom nápadu