Denník N

Je antigénové testovanie nanič, lebo si po ňom dávame menej pozor?

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Výskum ukázal, že veľká časť stretávania sa po negatívnom teste by sa udiala aj bez možnosti dať sa zadarmo otestovať. Príklad z diskusie okolo zavádzania bezpečnostných pásov ukazuje, že aj nedokonalá ochrana pred rizikom býva spravidla lepšia ako žiadna.

Autor je sociológ

Keď sa v roku 1981 schyľovalo k prijatiu zákona o povinnosti používať bezpečnostné pásy, britské ministerstvo dopravy sa vážne zaoberalo štúdiou Johna Adamsa z londýnskej University College, ktorý na základe porovnania zranení a obetí dopravných nehôd v štátoch, ktoré prijali a neprijali povinnosť používať pásy, tvrdil, že zavedenie povinnosti používať pásy nie je spojené so znížením rizika zranenia alebo úmrtia pri dopravnej nehode. Jeho argumentácia využívala mechanizmus už skôr opísaný ako teória kompenzovania rizika a vychádzala z práce profesora ekonómie Sama Peltzmana, ktorý ju opísal v roku 1975. Podobná argumentácia sa však objavila už v devätnástom storočí ako argument proti zavádzaniu bezpečnostných opatrení vo vlakoch.

Môže pocit bezpečia vyvolávať rizikové správanie?

Čo teória kompenzovania rizika hovorí? V skratke predpokladá, že ak sa riziko smrti alebo zranenia zníži, majú vodiči tendenciu jazdiť menej opatrne či rýchlejšie, a tak je používanie bezpečnostných pásov buďto zbytočné, alebo má za následok nie pokles, ale, naopak, nárast dopravných nehôd. Hoci neskoršie empirické metaanalýzy jednoznačne podporili účinnosť zavedenia povinného používania bezpečnostných pásov, teória kompenzácie rizika patrí v spoločenských vedách k etablovaným teóriám.

Jej lákavosť spočíva v intuitívnosti jej základného predpokladu – ak sa ľudia cítia bezpečnejšie, časť z nich podstupuje vyššie riziko. Je tak univerzálne použiteľná ako argument proti reguláciám smerujúcim k zvyšovaniu bezpečnosti. Argumenty naviazané na teóriu kompenzácie rizika sa preto objavovali počas uplynulých desaťročí pravidelne pri zavádzaní opatrení, ktoré mali za cieľ znížiť rôzne druhy rizika. Či išlo o stratégie na zamedzenie šírenia HIV, používanie bezpečnostných heliem na motorkách či pri lyžovaní alebo o zavedenie povinného ABS v autách. Zaznievali obavy, že pocit bezpečia – z nasadenej helmy či inštalovaného systému ABS – zvýši tendenciu podstupovať riziko, a tak zavedenie týchto opatrení bude v konečnom dôsledku kontraproduktívne.

V tomto kontexte neprekvapí, že argumentácia o tom, ako epidemiologické opatrenia sledujúce znižovanie rizika šírenia ochorenia covid-19 povedú k menej opatrnému správaniu, sa objavila aj počas pandémie v priebehu posledného roka. Niektoré štúdie naznačujú, že napríklad pri nosení rúška k takejto zmene v chovaní dochádza a ľudia v oblastiach s povinným nosením rúšok trávia mimo domu viac času. Iné štúdie dochádzajú k záveru, že nosenie rúšok vzdialenosti, ktoré ľudia medzi sebou udržiavajú skôr zväčšuje, a teda pomáha zamedziť prenosu ochorenia. Kolegyňa z Islandu nám na online stretnutí ešte minulé leto vysvetľovala, že na Islande sa nosenie rúšok neodporúča, lebo miestni tvorcovia politík sú presvedčení, že ľudia by si s rúškami dávali menší pozor, viacej sa stretávali a nedodržiavali odstupy. Medzičasom už túto povinnosť zaviedli okrem Islandu aj v Dánsku, kde verejné autority takisto používali argumentáciu teóriou kompenzovania rizika.

Teória a antigénové testovanie

Špecifikom slovenskej debaty o zavádzaní opatrení proti šíreniu koronavírusu je polemika okolo účinnosti celoplošného testovania či novšie „skríningu“.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Komentáre

Teraz najčítanejšie