Ako sa zrodil svetový výrobca klobúkov

V druhej polovici 18. storočia v európskych manufaktúrach došlo k nárastu výroby, keď sa ručná výroba nahrádzala strojovou. Do prevádzky textilného priemyslu vstúpili parné stroje, dôležitú úlohu zohrával aj rozvoj ciest a železničnej dopravy. Keď sa rodina Hückelovcov, klobučníckych majstrov, presťahovala z bavorského Würzburgu na Moravu, nikto netušil, že to bude hrať takú významnú rolu v rozvoji klobučníckeho priemyslu v regióne na minimálne ďalších dvesto rokov. Rok 1799 sa objavuje v logu značky TONAK a táto firma patrí k ikonám československého a dnes českého klobučníckeho priemyslu a je stále vyhľadávaná aj na medzinárodnom trhu.

Od klobučníckej dielne k továrenskej výrobe

Nový Jičín patril koncom 18. storočia k dôležitým centrám súkenníckej výroby v habsburskej monarchii. Johan Nepomuk Hückel sa z rodného Fulneku vybral do Nového Jičína a bol tu v roku 1799 prijatý do klobučníckeho cechu. Vlastnú dielňu si založil v roku 1805 a rýchlo si získal vplyv. Po učňovskom vandri po Európe prišiel do mesta aj jeho brat Augustin Thomas Hückel. Obaja bratia sa orientovali najmä na výrobu pánskych klobúkov. Dielne bratov Hückelovcov spája v roku 1848 Augustov syn Jan, ktorý zariadil veľkú manufaktúrnu výrobu. Tri z jeho deviatich detí pokračovali v klobučníckej výrobe, pomohli obnoviť výrobu doplnenú o nové technologické zariadenia a silnejší parný stroj, vďaka čomu sa podnik v roku 1865 stal prvým továrenským závodom na výrobu klobúkov vo vtedajšom Rakúsku.

Dovtedy využívané priestory však pre výrobu prestali stačiť, a tak o dva roky kúpili pozemok za mestom, na ktorom sa začala výstavba novej továrne. Továreň niesla meno J. Hückel a synovia a v čase založenia mala takmer 300 robotníkov, pričom dokázali zabezpečiť prakticky všetky fázy výroby. V roku 1875 továreň fungovala na ploche 12-tisíc m². Závod bol v roku 1877 ocenený cisárom Františkom Jozefom, v roku 1900 na svetovej výstave v Paríži získali cenu Grand Prix za svoj velúrový klobúk, neskôr známy ako Austrian Velour. V roku 1909 mala továreň 12 parných kotlov a štyri parné stroje, závod mal aj vlastnú elektráreň.

Nová konkurencia – rozmach výroby

Neďaleko Nového Jičína v roku 1870 vznikla ďalšia konkurenčná firma na klobúky, založil ju Antonín Peschl, pôvodne majiteľ parného mlyna. Keďže nemal potrebné skúsenosti, prvé roky boli pre podnik náročné. Závod mal okolo 100 zamestnancov. Po smrti majiteľa podnik dočasne prebrala jeho manželka Luisa, až kým ju po návrate z praxe v cudzine nevystriedal ich syn. Firma sa postupne rozrastala a začala expandovať na zahraničné trhy.

V rokoch 1905 – 1906 vznikla v Novom Jičíne aj ďalšia klobučnícka firma – Böhm-Schlesinger, ktorá od začiatku zamestnávala vyše 100 robotníkov. Bratia Böhmovci mali už továrne na klobúky vo Viedni a v Prahe, od roku 1913 aj v Příbore. Medzi majiteľmi Böhmovcami a Schlesingerovcami však došlo k veľkému sporu, čo v roku 1914 znamenalo prepustenie robotníkov a likvidáciu továrne, ktorá sa zakrátko stala majetkom bratov Böhmovcov.

Začiatok 20. storočia je obdobím rastu výroby a zdokonaľovania produkcie vo všetkých troch konkurenčných firmách – u Böhmovcov, Peschlovcov aj Hückelovcov. Ešte pred prvou svetovou vojnou sa mesto stalo veľkým klobučníckym centrom, ktoré zamestnávalo vyše 3000 klobučníckych robotníkov a v Európe patrilo na popredné miesta. Vyrábali sa tu klobúky dámske, pánske aj detské a okrem srstených klobúkov aj vlnené, ktoré boli výrazne lacnejšie. Produkcia stúpala až do konca roku 1929, keď bolo vo výrobe viac ako 5000 robotníkov, no potom ju zasiahla svetová ekonomická kríza a problémy s objednávkami.

Vojna a znárodnenie

Výrobná konjunktúra nastáva až okolo roku 1937, Mníchovská dohoda a začiatok druhej svetovej vojny boli však pre výrobu opäť fatálne. Nemecká ríša zabavila Böhmovu továreň ako židovský majetok a v roku 1941 ju predala firme Hückel, ktorá tak získala vyše 80 % produkcie. Výroba sa počas vojny výrazne znížila, továrne sa preorientovali na výrobu pre armádu. Vyrábali sa tu rukavice a ponožky, zimné kukly, ale aj plstené filtre do nákladných automobilov. Na konci vojny pri oslobodzovaní nebol Hückelov ani Peschlov závod výraznejšie poškodený, Böhmov závod však bol podpálený a vyhoreli viaceré oddelenia výroby aj sklady. V októbri 1945 boli všetky tri závody znárodnené, hoci zatiaľ pracoval každý samostatne. Až v nasledujúcom roku boli všetky zlúčené a spolu s ďalšími továrňami spojené pod jeden národný podnik Továrny na klobouky.

Bez konkurencie

Závody zlúčené v národnom podniku Továrny na klobouky predstavovali 80 % celkovej výroby plstených klobúkov v Československu a spolu zamestnávali takmer 5000 pracovníkov. V roku 1947 dostal podnik oficiálny názov TONAK. Po roku 1948, keď prebehlo aj znárodňovanie menších prevádzok, sa do TONAK-u začlenili aj menšie prevádzky z Čiech a Moravy. Najväčšia výroba bola koncentrovaná do Nového Jičína, do základného závodu nazvaného TONAK 1. Od roku 1952 vznikol aj TONAK 2 vo Valašskom Meziříčí (ktorý bol napokon v roku 1961 zrušený), pražský závod sa nazýval TONAK 3. Do TONAK-u bol neskôr začlenený aj závod Pragoděv v Nasavrkách, ktorý vyrábal civilné čapice a čiapky k uniformám.

Nastala modernizácia, nákup novej techniky, zdokonalenie výroby, došlo k zlepšeniu pracovných podmienok. V roku 1948 TONAK otvoril aj trojročnú učňovskú školu, jedinú tohto druhu v republike, od roku 1959 bola zriadená aj Priemyselná škola klobučníckej technológie pre štúdium pracujúcich. Firma TONAK bola v Československu najväčším priemyselným výrobcom plstených klobučníckych výrobkov, export až 80 % výroby prinášal štátu nemalé devízy. Klobúky TONAK-u do konca 60. rokov nosili ľudia v šesťdesiatich krajinách celého sveta, medzi najväčších odberateľov patrili ZSSR, Anglicko, Švédsko, NSR, Holandsko, Francúzsko, Fínsko, Švajčiarsko, Belgicko, Dánsko a Rakúsko, ale aj USA, Kanada, Austrália, Nový Zéland, Nigéria, Ghana či Irán.

Zbierky Slovenského múzea dizajnu len potvrdzujú, že značka TONAK bola v Československu unikátom. Nachádzajú sa tu nielen klasické klobúky z králičích srstí, velúrové klobúky, ale aj rôzne baretové typy. Unikátnym dokumentačným materiálom sa stal najmä súbor fotografií od Evžena Somossyho, ktorý v 60. rokoch 20. storočia pôsobil ako aktívny propagačný fotograf TONAK-u a fotil nielen pánske, dámske a detské klobúky, ale zaznamenal aj priestory závodu a výrobné procesy.