Denník N

Pavol Čekan: Tí, čo vedcov neznášali, majú k nám ešte väčší odpor, stali sme sa pre nich ešte väčším terčom

Biochemik Pavol Čekan zo spoločnosti MultiplexDX. Foto – archív P. Č.
Biochemik Pavol Čekan zo spoločnosti MultiplexDX. Foto – archív P. Č.

Nerozumiem, prečo ma ľudia zrazu berú ako verejnú osobu, nechcem byť celebritou. Ešte aj hejteri na mňa útočia, akoby som bol verejne činný politik, tvrdí v rozhovore známy vedec.

Rozhovor v skrátenej podobe vyšiel v marcovom čísle pouličného časopisu Nota Bene.

Máte talent na hudbu, ovládate husle a violu, na strednej škole ste hrali v kapele s Ivanom Táslerom, na islandskom konzervatóriu ste študovali operný spev, boli ste primášom v ľudovej hudbe Pajtáši a spevákom v skupine Prešovolt, účinkovali ste v šou Zem spieva.

Spev ma bavil odmalička, začínal som s ním snáď ako päťročný. Túto radosť som však stratil, len čo som začal chodiť na husle. Mal som prísneho učiteľa, a keď som niečo zahral zle, šľahol ma slákom po chrbte. Potešenie z hudby sa mi vrátilo až v tínedžerskom veku, keď ma pohltili ľudovky. Vedel som ich zahrať, upraviť a rozpísať do nôt pre rôzne nástroje, čiže vytvoriť partitúru pre menší orchester. Že mám tento talent, ma rozhodne potešilo.

Uvažovali ste niekedy, že by ste sa živili práve muzikou?

Nikdy som ju nebral ako možnú profesiu. Od ôsmeho ročníka základnej školy som mal jasno, že chcem zakotviť v prírodných vedách, konkrétne v medicíne alebo vo vede. Hudbu som bral len ako priestor na útek z bežného života, ako oddych, úlet a relax.

Počas vysokoškolských štúdií na Islande ste súťažili v tamojšej Superstar.

Presne deviateho januára 2009 som ukončil tamojšie doktorandské štúdium. Na druhý deň bol konkurz na Superstar. Keďže som už mal voľno, skúsil som to s vedomím, že možno to vyjde a bude zábava. Prešiel som prvým aj druhým kolom, ale v treťom sa mi poďakovali a poslali ma preč. Vytkli mi, že spievam príliš operne. Nebral som to príliš vážne, z mojej strany to bol naozaj skôr vtip.

V 18 rokoch ste odišli zo Slovenska do Londýna, kde ste vystriedali viac džobov. Starali ste sa aj o jezuitský charitatívny dom a v rámci neho o bývalú sekretárku Edvarda Beneša.

Volala sa Roxanne MacCay. A k tomu som sa staral aj o dvoch jezuitských kňazov – otca Langa a otca Pazderku. Ten dom sa volal Velehrad a poznali ho mnohí naši emigranti po roku 1948 a 1968, keďže patril k ich tamojším záchytným bodom, vďaka ktorému dostali šancu sa integrovať do spoločnosti.

Ja som zase v 90. rokoch utiekol pred mečiarizmom. Netúžil som ostať na Slovensku. Táto práca bola dobrou skúsenosťou, objavil som úplne iný svet. Na odchod som však mal ešte jeden dôvod – šiel som za vtedajšou frajerkou, ktorá bola odo mňa o deväť rokov staršia. Odišla robiť aupairku do Londýna a mne sa tu nechcelo ostať samému.

Neštudovali ste vtedy na UCM v Trnave?

Áno, vtedy to bola novootvorená škola, ktorá vznikla z vôle Mečiara, pričom sa mala transformovať na katolícku školu. Ostala však Mečiarova. Záhadne som dvakrát vyhral študentské voľby a dostal sa do fakultného aj univerzitného senátu. Zblízka som tak videl veci, ktoré sa mi nepáčili, všetko bolo spolitizované, netransparentné.

Konkrétne?

Prišiel som z Prešova ako skromný a veriaci chlapec, ktorý chodil k františkánom, a nechápal som, prečo na univerzite všetko funguje systémom známostí so „správnymi“ politikmi, pričom o vtedajších politikoch opozície nik nepovedal pekné slovo. Nazývali ich tam smradmi. Bol som tým šokovaný a došlo mi, že tam nezapadnem.

Video: Skupina PrešoVolt, husle a spev Pavol Čekan:

V čom ste vonku pocítili zásadnú zmenu?

V Londýne som si uvedomil veľkú vec – koľko práce do niečoho vložím, toľko sa mi aj vráti späť. Uvedomil som si, že keď budem čestný, cieľavedomý a pracovitý, jednak viac zarobím, jednak to dotiahnem ďalej. Na Slovensku to vtedy neplatilo, takmer o všetkom rozhodovali skupinky vyvolených. Nevravím, že Západ nemá svoje chyby, že som nebol naivný, ale tak som to vtedy cítil. Po 20 rokoch vonku môžem povedať, že neľutujem.

Prečo ste potom neostali študovať v Anglicku a presunuli ste sa na Island?

Na Islande bolo ľahšie získať pracovné povolenie a legálnu prácu, navyše sa tam dalo študovať na vysokej škole takmer bezplatne. Napríklad na Oxforde by som vtedy musel platiť 18-tisíc libier ročne. Zarábal som však len 140 libier týždenne. Nikdy by som na to nenašetril.

Na Islande ste strávili 10 rokov. Okrem štúdia ste pracovali aj v starobinci. Čo vás to naučilo?

Jedným z najdôležitejších zistení je fakt, že nik vám za maličkú pomoc nedokáže poďakovať viac ako starý človek. Je to vzácna vec. Starí ľudia sú mimoriadne vďační za to, že s nimi strávite čo i len pár minút. Ak sa nevedia hýbať a podáte im niečo zo stolíka, vnímajú to ako veľkú vec. Ďalším objavom bolo uvedomenie si, že kto bol počas života dobrým človekom, u toho staroba

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko, Svet, Veda

Teraz najčítanejšie