Denník N

Budeme solidárny alebo krutý kontinent?

Nikto z nás nemá fungujúci recept, ako zvládnuť utečeneckú krízu, ktorá zasiahla Európu.

Autor je bývalý primátor

Nesmieme stratiť pamäť, naopak, zachovajme si ľudskosť, ktorá nám ako človečenstvu umožňuje prežiť. Keď sme prvýkrát videli smrť ľudí, ktorí sa cez more snažia za každú cenu dostať do Európy, možno sme mali pocit, že nás sa to až tak veľmi netýka. Postupne sa nás to týkalo stále viac a viac, až nami otriasla smrť ľudí, ktorí sa neďaleko našich hraníc udusili v aute so slovenskými nápismi.

Nikto z nás nemá fungujúci recept, ako zvládnuť utečeneckú krízu, ktorá zasiahla Európu, ale určite ho nenájdeme, ak nás pri tom povedie strach a negatívne emócie. Budeme úspešní vtedy, ak sa spoľahneme na ľudskosť a solidaritu, na to dobré, čo v sebe ako ľudia nosíme, lebo to nám umožňuje prežiť.

Rozmery utečeneckej krízy vo mne vyvolávajú paralely s tým, čím Európa ako kontinent prešla krátko po druhej svetovej vojne. Človek ľahko podľahne ilúzii, že po víťazstve nad fašizmom sa všetko veľmi rýchlo vrátilo do normálu, ale pravda je taká, že v rokoch 1944 až 1949 prešla Európa obdobím pomsty, násilia, etnických čistiek, ale aj posúvania hraníc a presídľovania miliónov ľudí.

Súhrnne to zachytáva kniha Keitha Loweho Krutý kontinent, ktorá nedávno vyšla v slovenskom preklade. Asi boli všetky tie povojnové hrôzy reakciou na najstrašnejšiu vojnu v dejinách ľudstva, ale to je len vysvetlenie, to nie je ospravedlnenie.

Keď sa v knihe píše o veľkých presunoch ľudí, o tom, ako sa státisíce tiesnili v zajateckých táboroch a čakali na svoj osud, ako sa ďalšie státisíce presídľovali z jednej časti Európy do druhej a mohli si zobrať len to, čo odniesli alebo odviezli na voze, ako Spojenci s ťažkosťami zvládali ich zásobovanie a základnú ochranu, tak to veľmi pripomína problémy, s ktorými Európa zápasí dnes. Na tú historickú skúsenosť by sme nemali zabúdať, zažili ju naši dedovia a otcovia a aj z nej sa zrodila myšlienka zjednotenej Európy, aby sa to už nikdy neopakovalo.

Ak je dnes naša Európska únia skúšaná tým, že sa stala nádejou pre ľudí z iných častí sveta, a tým, že ich je zrazu priveľa naraz, nemôžeme pred nimi zatvárať dvere. Sociálny demokrat Heinz Fischer, prezident Rakúskej republiky, pred týždňom pri otvorení Európskeho fóra v Alpbachu povedal, že len minulý rok bolo násilím vo svete ohrozených 14 miliónov ľudí, veľká časť z nich konfliktmi v Sýrii, Iraku a Afganistane. „To nie je utrpenie, ktoré sa nás netýka, práve naopak,“ povedal. „Osobitne my Európania máme všetky dôvody na to, aby sme pomohli tým, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy  pre vojnu za tých najnebezpečnejších a najzložitejších okolností. Je to naša morálna povinnosť a príspevok k mieru – aby sme zaobchádzali s utečencami dôstojne“. Podľa neho je riešením zastaviť vojnu v Sýrii, rovnako ako nepokoje v Iraku a Líbyi, a súčasne sa dohodnúť na rozumnom a férovom rozdelení utečencov.

To sú slová, ktorým rozumiem, aj keď viem, že to nebude jednoduchá cesta. Aj na Slovensku potrebujeme konkrétne kroky, nepomôžu nám ani obvinenia, ani polovičaté či jednoduché riešenia. Už nechceme, aby Európa bola znovu krutým kontinentom, nevšímavým k utrpeniu iných, ale chceme, aby sme boli kontinentom rovnosti medzi ľuďmi, priestorom ľudskosti a solidarity. Európa, to nie sú oni v Bruseli, to sme v prvom rade my, tak naši volení predstavitelia, ako aj my všetci. Verím, že to dokážeme.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie