Denník N

Oči dokorán pre Uličku Ilony Németh

Ilona Németh: Ulička (Beh medzi šibajúcimi prútmi), 1994, inštalácia, 300 x 200 x 600 cm. Foto - GMB
Ilona Németh: Ulička (Beh medzi šibajúcimi prútmi), 1994, inštalácia, 300 x 200 x 600 cm. Foto – GMB

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Dielo Ulička (alebo aj Beh medzi šibajúcimi prútmi), inšpirované vojenským svetom z obdobia monarchie, je jedným z prvých interaktívnych diel, ktoré vytvorila ILONA NÉMETH. V priestore galérie sprítomnila pocit ohrozenia z tohto zabudnutého trestu.

O Uličke sa hovorí ako o tvojom prvom elektronickom interaktívnom diele. Čo môže divák zažiť, keby bolo dielo súčasťou niektorej aktuálnej výstavy a rozhodol by sa ho vyskúšať? Na čo odkazuje?

Áno, bola to moja prvá inštalácia, kde som použila elektriku. Dielo reaguje na pohyb diváka, súčasťou inštalácie bol spínač, kde sa dala inštalácia zapnúť a vypnúť. Rátalo sa s tým, že sa divák aktívne zúčastní – nielen prejde, ale aj vykoná niečo pre to, aby ju zažil vo forme, ako bola predstavená. Súčasný divák už je zvyknutý na participatívne diela; v tej dobe to bolo viac-menej nezvyčajné a všetko sme museli prácne vypísať.

V súčasnosti by boli namieste dva gombíky – zelený a červený. Divák spínač stlačí, prúty začnú fungovať a on sa môže Uličkou prejsť. Inšpiráciou bol spôsob trestu vykonávaný vojakmi, ktorí takto trestali samých seba alebo civilistov v časoch monarchie. Tento výjav poznám z filmu Miklósa Jancsóa, známeho maďarského režiséra, a určite nie je náhoda, že v tomto zábere bola použitá nahá žena. Oslovil ma jednak trest, ale aj jeho povaha. Predstava, aké je byť v pozícii trestanej osoby – či už je to muž, žena, vojak, alebo civilista. Toto som dala vyskúšať divákovi. Samozrejme, moje prúty nie sú až také silné ako v realite, ale napriek tomu človek dostane na chrbát. Navyše v našom prípade trestáme sami seba, lebo inštaláciu sami zapíname a na konci vypíname.

V prameňoch k tomuto dielu sa uvádzajú dva názvy: Ulička, ale aj Beh medzi šibajúcimi prútmi. Kedy nastala zmena medzi názvami a prečo?

Keď som dielo prvýkrát nazvala, názov bol doslovne preložený z maďarčiny do slovenčiny – teda ako Beh medzi šibajúcimi prútmi. Neskôr ma niekto upozornil, že na tento spôsob trestu existuje zaužívané pomenovanie v slovenčine, a to ulička. Tak sa to vraj používalo už za monarchie.

Toto dielo bolo tvojou prvou medzinárodne akceptovanou prácou. Kde všade bolo vystavené?

Ulička patrí medzi moje prvé diela. Vznikla v roku 1994 a je z obdobia, keď som začínala vystavovať. Pred ňou som robila viac-menej landartové práce z prírodných materiálov. Predchodcom tejto inštalácie je dielo Elementárny objekt, ktor0 som realizovala vo Vysokých Tatrách. Bola to vulva vytvorená

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Iné podcasty Denníka N

Oči dokorán

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie