Denník N

Ako môže historik reagovať v situáciách, ako je táto? 

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Naši politici sa navzájom síce tvrdo kritizujú, ale pritom sa na seba podobajú.

Autor je historik

Nedávne turbulentné udalosti vo vnútornej politike na Slovensku poskytli bohatý materiál politológom, ústavným právnikom či ďalším pozorovateľom a novinárom impulzy na úvahy, komentáre, formulovanie hypotéz a prognóz. Historici to majú v tomto smere ťažšie, lebo sú zahľadení do minulosti. To im však dáva možnosť, aby v rámci svojho odboru porovnávali dejinné fakty a procesy so súčasnosťou. Hoci bonmot vraví, že sa nedá dva razy vstúpiť do rovnakej rieky, komparácia minulosti so súčasnosťou je užitočná a aktuálna. V našich moderných dejinách je na to dosť príkladov.

Ich spoločnými menovateľom je intolerancia prerastajúca do ideologickej i osobnej nenávisti, absencia kritickej sebareflexie, demagógia, presvedčenie o vlastnej nenahraditeľnosti, štylizovanie sa do úlohy jediného zástupcu národa, štátu, pracujúceho ľudu. Nad všetkým tróni podceňovanie úsudku občana.

Na začiatku nastoľovania autoritatívno-totalitného režimu na Slovensku v roku 1938 jeden z jeho tvorcov Jozef Tiso na adresu politických odporcov vyhlásil: „Je mi zadosťučinením, aby politické strany šli do čerta. Vy teraz ostanete ticho a ticho znamená držať jazyk za zubami. Autoritu v slovenskej vláde budeme vždy poslúchať, aby jej slovo zasiahlo i do kaviarní, aby sa jej ruka nebála zasahovať i do Ilavy.“ O dekádu neskôr načrtnutý model vládnutia u nás na štyridsať rokov prebral, zradikalizoval a hrozivo zdokonalil druhý totalitný systém.

Po roku 1989 sme boli presvedčení, že podobné javy sa už nebudú vyskytovať a ich tvorcovia i nositelia nezískajú vedúce pozície v politickom a verejnom živote. Totalitný a demokratický systém však nemožno mechanicky stotožňovať, no očakávania nás opäť sklamali.

Hlavne vtedy, ak sme uverili sľubom nastupujúcich vládnych garnitúr, že Slovensko (teraz už zaručene!) kráča k lepšej budúcnosti, vytvorí sa na ňom silná „národná kapitálová vrstva“, získa medzinárodný rešpekt, „po dvoch hodinách podozrenia“ budú odstránení korupčníci, úplne sa zmení politická (ne)kultúra, problémy sa budú riešiť transparentne, atď. Žiaľ, realita je iná. Nami zvolení politickí lídri nás opäť klamali, drzo hrabúc pre seba a „našich ľudí“ nielen majetky či iné benefity, ale aj podvodne získané vysokoškolské diplomy a tituly.

Navzájom sa síce tvrdo kritizujú, ale pritom sa na seba podobajú. Spomeňme si len na Mečiarovu rozlúčku so spevom a s falošnými slzami v televízii v roku 1998, na cynický arogantný úškľabok Fica do tváre prezidenta a celej verejnosti v roku 2018, a na farizejské či sebamartýrske slová Matoviča z minulého týždňa.
Je to trápne, smutné alebo iba smiešne?

Komentáre

Teraz najčítanejšie