Denník N

Týždeň v práve Rada Procházku: Majestátny singulár Zuzany Čaputovej

Jozef Hlinka u prezidentky. Foto - Prezidentská kancelária
Jozef Hlinka u prezidentky. Foto – Prezidentská kancelária

1. Krajniak plus mínus Hlinka rovná sa Krajniak. 2. Všade dobre, doma najlepšie. 3. Počítačová verzus politická gramotnosť Kotlebu a spol.

Čerstvé udalosti z oblasti práva komentuje ústavný právnik a bývalý poslanec NR SR Radoslav Procházka

1. Krajniak plus mínus Hlinka rovná sa Krajniak

V minulom diele sme sa krátko dotkli priesečníka medzi právom a politikou, ale dnes, keď už to zlé je za nami a všetci sa cez prezidentský turniket vrátili do vlády, vidíme, že paragrafy sú v skutočnosti strašná nuda. Oveľa vzrušujúcejšie a napínavejšie je to vtedy, keď pravidlá chýbajú.

Napríklad pravidlá regulujúce prístup k právu na vzdelanie. Alebo pravidlá vymedzujúce rozsah a podmienky uplatnenia prezidentskej právomoci odmietnuť ministerskú nomináciu. Sú to rôzne horizonty a my ich tu aj tak spojíme v zdanlivo malichernej pripomienke.

Začneme od konca: výkon staronového ministra školstva nápadne pripomína výkon exministra zdravotníctva, a ak by „politická a odborná autorita“ mala byť nevyhnutným predpokladom menovania do vlády, Branislav Gröhling by nemal mať žiadnu šancu. Na rozdiel od Jozefa Hlinku ju od hlavy štátu dostal.

Ako sa cementuje tradícia. Pána Hlinku nepoznáme, jeho stranícki šéfovia patria medzi posledných, voči ktorým by sme mali dôvod prechovávať sympatie, a sme presvedčení, že Gustáv Krajči sa dopustil ohavného trestného činu práve v čase, keď mu pán Hlinka robil poradcu. A napriek tomu všetkému je odmietnutie jeho nominácie so zdôvodnením, že nepredstavuje dostatočnú politickú a odbornú autoritu, prejavom svojvôle.

Tá k úradu hlavy štátu patrí. A nielen preto, že exekutívna svojvôľa je najsilnejšou ústavno-politickou tradíciou zo všetkých, ktoré sme si tu doposiaľ stihli vypestovať. Každý prezident posúval hranice priestoru, v rámci ktorého si doprial tzv. voľné uváženie.

Občas narazil (Gašparovič post hoc pri Čentéšovi, Kiska pri sudcoch ústavného súdu), občas uspel (Kováč pri Lexovi, Schuster pri veľvyslancoch, Gašparovič pri Tvarožkovi, Kiska pri Rážovi atď.). Občas tlieskali jedni a čertili sa druhí a potom si to zase vymenili. Tak to je a tak je to v poriadku.

To neznamená, že tie prípady boli rovnaké. Líšili sa v okolnostiach aj v motivácii. Podstatné je, že tradícia zrodená v núdzi 90. rokov a potom bolestivo hnetená v puberte nám dospela do plnohodnotnej ústavnej zvyklosti.

Spevnela tak, že voči odmietnutiu Hlinku sa nikto z relevantných mocenských aktérov ani pol slovom neohradil. To Mečiar už by šikoval svojich stúpencov v parlamente, Fico by hovoril o prevrate a Dzurinda by poslal palácu aspoň nejaký uštipačný štuchanec.

Na nás zostalo konštatovanie, že definitívnym potvrdením právomoci prezidentky nevyhovieť návrhu na menovanie člena vlády je práve

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Týždeň v práve Rada Procházku

Komentáre

Teraz najčítanejšie