Denník N

Pátranie po tajomnom mužovi z východu, čo kreslil divoký západ

Teodor Schnitzer: Muž pre Oklahomu.
Teodor Schnitzer: Muž pre Oklahomu.

Ilustroval desiatky najznámejších kníh o Indiánoch z kultovej edície Stopy, no potom sa z dejín stratil. Toto je príbeh o Teodorovi Schnitzerovi, výnimočnom ilustrátorovi s komplikovaným životom.

Všetci ho poznáme, ale až doteraz nikto nevedel jeho meno. Takto by sa mohol začínať nejaký vtip alebo detská hádanka a nie príbeh o brilantnom autorovi, ktorého obrázky dôverne poznajú celé generácie, vyrastajúce na mayovkách, cooprovkách a stevensonovkách.

Ilustroval Winnetoua, Posledného Mohykána aj Poklad na striebornom jazere. Bol špecialistom na indiánky a kovbojky, ale keď sa dostal k objednávke na Robotníkov mora Victora Huga, v momente sa dokázal zo slnkom zaliatej ospalej prérie presunúť do rozbúreného mora a bojovať o život.

V skutočnosti tiež bojoval. Najmä s alkoholom, liekmi, drogami, fajčením a komplikovanou povahou, no kým na papieri sa mu darilo vyhrávať hoci aj nad farbosleposťou, v realite nebol až taký úspešný.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa z príbehu Teodora Schnitzera po rokoch naozaj stala hádanka, a fakt, že jeho meno nenájdete v žiadnych dejinách slovenskej ilustrácie, pôsobí ako zlý vtip.

Dnes to začína byť minulosť. Teodor Schnitzer, tajomný muž z východu, čo kreslil divoký západ, je späť. Ilustrácie, ktoré od štvrtka uvidíte v bratislavskej galérii TOTO! je galéria, ukazujú muža, ktorý vlastne nikdy z našej pamäti neodišiel. Akurát z nejakého dôvodu nemal potrebu upriamovať pozornosť na svoje meno. Možno sa to naučil od Indiánov, ktovie. On nám to už nevysvetlí.

Teodor Schnitzer: Karl May.
Teodor Schnitzer: Karl May.

Čím viac kníh, tým menej informácií

„Keď sme ho objavili, mali sme pocit, že sme našli poklad,“ hovorí ilustrátor Miloš Kopták. Schnitzerove obrázky si, samozrejme, pamätal. Tiež s nimi vyrástol. Ale nikdy sa mu nespájali so žiadnym konkrétnym autorom. To prišlo vlastne až náhodou, keď sa spolu s Máriou Rojko a Idou Želinskou, s ktorými vedú TOTO! je galéria, rozhodli, že urobia výstavu ilustrácií známej edície Stopy.

„Vyšlo v nej viac než dvesto knih a ilustrovali ich rôzni ilustrátori aj výtvarníci. Keď sme nimi prechádzali po menách, až príliš často sa tam objavovalo meno Teodor Schnitzer,“ hovorí Kopták. To, čo videli na papieri, bolo výnimočné, rovnako výnimočný však bol fakt, že nikde nebola o Schnitzerovi ani len zmienka. Z nápadu urobiť výstavu edície Stopy teda rýchlo upustili. Prednosť dostal muž, o ktorom netušili ani len to, či ešte vôbec žije.

„Bolo to zvláštne, lebo čím dlhšie sme pátrali a čím viac kníh sme objavovali, tým menej informácií o ich autorovi sme mali. Vždy, keď sme narazili na niekoho, kto by už o ňom čosi mohol vedieť, prišla negatívna odpoveď,“ hovorí Kopták. Skúšali zohnať kontakt cez galérie, ktoré majú v zbierke jeho ilustrácie, oslovili Litu aj známych v Košiciach, odkiaľ Schnitzer pochádzal. Potom sa však stalo čosi, nad čím by si prípadní záujemcovia o sfilmovanie pátrania po slovenskom Sugarmanovi mädlili ruky.

„Márii Rojko prišla esemeska od kamarátky so správou: mám priateľku, ktorej mama žila s nejakým výtvarníkom. Robil ilustrácie a ona by ich na jeho spomienku rada niekde vystavila. Neviem, či by vás to zaujímalo. Možno je to hlúposť. Volá sa Teodor Schnitzer.“

Teodor Schnitzer: Posledný mohykán
Teodor Schnitzer: Posledný mohykán

Teodor Schnitzer: Posledný mohykán.
Teodor Schnitzer: Posledný mohykán.

Teodor Schnitzer: Posledný mohykán.
Teodor Schnitzer: Posledný mohykán.

Komplikovaný človek

Pani, ktorá mala chuť vystaviť Schnitzerove kresby, bola jeho partnerkou posledných osemnásť rokov. Krátko nato sa iniciátori výstavy dostali aj ku kontaktu na jeho bývalú manželku, dcéru a začali skladať Schnitzerov životopis. A veľmi skoro zistili, že bol rovnako dramatický ako jeho kresby.

„Bol to veľmi komplikovaný človek. Pochádzal z pomerne vzdelanej maďarsko-slovenskej rodiny. Chodil na maďarské gymnázium v Košiciach a potom prišiel do Bratislavy študovať grafiku a ilustráciu k profesorovi Vincentovi Hložníkovi,“ rozpráva Kopták.

Hložník sa vraj stal jeho tútorom a ochrancom a Schnitzer zas Hložníkovým obľúbeným študentom. „Je jasné prečo – techniku zvládal na vynikajúcej úrovni a bol veľmi talentovaný. Na druhej strane potreboval trochu ochrany, lebo nemal vzťah ku komunizmu, bol dosť priamy, a to mu robilo problémy.“

Na škole sa spoznal aj s Albínom Brunovským, ktorý bol o dva ročníky nižšie, a z rozprávania príbuzných je zrejmé, že už vtedy medzi nimi fungoval vzájomný rešpekt a obdiv. Dokonca majú aj spoločnú, celkom príznačnú fotografiu – Schnitzer je oblečený v indiánskej róbe a Brunovský ako antický boh. Sedia na koni. Škoda, že Schnitzer z neho o pár rokov spadol.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie