Pátranie po tajomnom mužovi z východu, čo kreslil divoký západ

Všetci ho poznáme, ale až doteraz nikto nevedel jeho meno. Takto by sa mohol začínať nejaký vtip alebo detská hádanka a nie príbeh o brilantnom autorovi, ktorého obrázky dôverne poznajú celé generácie, vyrastajúce na mayovkách, cooprovkách a stevensonovkách.

Ilustroval Winnetoua, Posledného Mohykána aj Poklad na striebornom jazere. Bol špecialistom na indiánky a kovbojky, ale keď sa dostal k objednávke na Robotníkov mora Victora Huga, v momente sa dokázal zo slnkom zaliatej ospalej prérie presunúť do rozbúreného mora a bojovať o život.

V skutočnosti tiež bojoval. Najmä s alkoholom, liekmi, drogami, fajčením a komplikovanou povahou, no kým na papieri sa mu darilo vyhrávať hoci aj nad farbosleposťou, v realite nebol až taký úspešný.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa z príbehu Teodora Schnitzera po rokoch naozaj stala hádanka, a fakt, že jeho meno nenájdete v žiadnych dejinách slovenskej ilustrácie, pôsobí ako zlý vtip.

Dnes to začína byť minulosť. Teodor Schnitzer, tajomný muž z východu, čo kreslil divoký západ, je späť. Ilustrácie, ktoré od štvrtka uvidíte v bratislavskej galérii TOTO! je galéria, ukazujú muža, ktorý vlastne nikdy z našej pamäti neodišiel. Akurát z nejakého dôvodu nemal potrebu upriamovať pozornosť na svoje meno. Možno sa to naučil od Indiánov, ktovie. On nám to už nevysvetlí.

Čím viac kníh, tým menej informácií

„Keď sme ho objavili, mali sme pocit, že sme našli poklad,“ hovorí ilustrátor Miloš Kopták. Schnitzerove obrázky si, samozrejme, pamätal. Tiež s nimi vyrástol. Ale nikdy sa mu nespájali so žiadnym konkrétnym autorom. To prišlo vlastne až náhodou, keď sa spolu s Máriou Rojko a Idou Želinskou, s ktorými vedú TOTO! je galéria, rozhodli, že urobia výstavu ilustrácií známej edície Stopy.

„Vyšlo v nej viac než dvesto knih a ilustrovali ich rôzni ilustrátori aj výtvarníci. Keď sme nimi prechádzali po menách, až príliš často sa tam objavovalo meno Teodor Schnitzer,“ hovorí Kopták. To, čo videli na papieri, bolo výnimočné, rovnako výnimočný však bol fakt, že nikde nebola o Schnitzerovi ani len zmienka. Z nápadu urobiť výstavu edície Stopy teda rýchlo upustili. Prednosť dostal muž, o ktorom netušili ani len to, či ešte vôbec žije.

„Bolo to zvláštne, lebo čím dlhšie sme pátrali a čím viac kníh sme objavovali, tým menej informácií o ich autorovi sme mali. Vždy, keď sme narazili na niekoho, kto by už o ňom čosi mohol vedieť, prišla negatívna odpoveď,“ hovorí Kopták. Skúšali zohnať kontakt cez galérie, ktoré majú v zbierke jeho ilustrácie, oslovili Litu aj známych v Košiciach, odkiaľ Schnitzer pochádzal. Potom sa však stalo čosi, nad čím by si prípadní záujemcovia o sfilmovanie pátrania po slovenskom Sugarmanovi mädlili ruky.

„Márii Rojko prišla esemeska od kamarátky so správou: mám priateľku, ktorej mama žila s nejakým výtvarníkom. Robil ilustrácie a ona by ich na jeho spomienku rada niekde vystavila. Neviem, či by vás to zaujímalo. Možno je to hlúposť. Volá sa Teodor Schnitzer.“

Komplikovaný človek

Pani, ktorá mala chuť vystaviť Schnitzerove kresby, bola jeho partnerkou posledných osemnásť rokov. Krátko nato sa iniciátori výstavy dostali aj ku kontaktu na jeho bývalú manželku, dcéru a začali skladať Schnitzerov životopis. A veľmi skoro zistili, že bol rovnako dramatický ako jeho kresby.

„Bol to veľmi komplikovaný človek. Pochádzal z pomerne vzdelanej maďarsko-slovenskej rodiny. Chodil na maďarské gymnázium v Košiciach a potom prišiel do Bratislavy študovať grafiku a ilustráciu k profesorovi Vincentovi Hložníkovi,“ rozpráva Kopták.

Hložník sa vraj stal jeho tútorom a ochrancom a Schnitzer zas Hložníkovým obľúbeným študentom. „Je jasné prečo – techniku zvládal na vynikajúcej úrovni a bol veľmi talentovaný. Na druhej strane potreboval trochu ochrany, lebo nemal vzťah ku komunizmu, bol dosť priamy, a to mu robilo problémy.“

Na škole sa spoznal aj s Albínom Brunovským, ktorý bol o dva ročníky nižšie, a z rozprávania príbuzných je zrejmé, že už vtedy medzi nimi fungoval vzájomný rešpekt a obdiv. Dokonca majú aj spoločnú, celkom príznačnú fotografiu – Schnitzer je oblečený v indiánskej róbe a Brunovský ako antický boh. Sedia na koni. Škoda, že Schnitzer z neho o pár rokov spadol.

„Bol veľmi sčítaný, inteligentný a čo sa týkalo tvorby, bol to absolútne pedantný perfekcionista. Ale v súkromnom živote bol úplným opakom. Bol závislý od liekov, drog, alkoholu a bol aj silným fajčiarom. Zdá sa, že závislosť si vytváral postupne už od mladosti, keď mával migrény, liečil ich tabletkami a potom už nimi liečil akýkoľvek problém,“ hovorí Kopták.

Opustila ho manželka, presťahoval sa do sociálneho bytu, no aj o ten prišiel. V poslednej fáze zjazdu z kopca vyberal kontajnery a zbieral špaky. Odišiel na liečenie na Prednú horu. Mal tam byť mesiac, no napokon tam zostal rok a z bytu ho medzitým vyhodili. Množstvo kníh a ilustrácií pravdepodobne skončilo pri kontajneroch.

Čím sa preslávil

Teodor Schnitzer ilustroval detské knihy, klasiku aj učebnice, no najznámejšie sú jeho ilustrácie mayoviek, cooproviek a stevensonoviek. Indiánky a kovbojky mu akosi prischli, hoci školu končil ilustrovaním Dostojevského Idiota. Vydavatelia si ho veľmi skoro zaradili ako autora indiánskych motívov a divokého západu, k čomu mal aj on sám blízko. Ku všetkým knihám si robil podrobné prípravy, zbieral si informácie o indiánskych krojoch, a až keď mal tému dostatočne naštudovanú, začal pracovať.

Záležalo mu na každom detaile. Niekedy urobil viacero verzií jednej ilustrácie s minimálnymi rozdielmi, lebo nebol úplne spokojný s prvou či druhou verziou. Nikdy sa však nedal obmedzovať nedostatkom nástrojov či prostriedkov. Bol síce farboslepý, ale robil aj farebné ilustrácie – dcéra mu farby označila číslami a on sa ich naučil používať. Sám si dokonca vlastné náčinie vyrábal – rydlá, ceruzky aj fixky, neskôr aj špeciálny papier.

„Technika nitrotmelu a škrabanej štetcokresby, pri ktorej vznikali jeho najznámejšie čiernobiele ilustrácie, využívala takzvané Mässerove dosky. Tieto ‚dosky‘ sa dali bežne kúpiť v predajniach Diela, dnes je to už trochu problém. Ide o špeciálny hladený papier, na ktorý bol najprv nanesený vosk a potom tuš, do ktorého sa kresby vyškrabávali. V tom čase išlo o veľmi populárnu techniku, no Schnitzer ju dotiahol do dokonalosti a mnohí jeho súčasníci ho kopírovali,“ hovorí Kopták.

Nazdáva sa však, že bola trochu škoda, že si ho vydavatelia príliš spojili s indiánkami a westernmi a nedostával objednávky na iné žánre. „Mal naviac a dokázal bravúrne ilustrovať aj psychologický román a zložitejší text, než boli indiánky. Akoby vedel tragédiu osobného života pretaviť do tragédie príbehu. Vidno to v Hugových Robotníkoch mora, kde má každá postava vlastný charakter, vlastný osud. Sú perfektne prepracované. Majú perspektívu, dobré svetlo a bravúrne zvládnutú anatómiu. Sú dokonalé.“

Tvoriť neprestal

Z liečenia sa Teodor Schnitzer vrátil ako iný človek. Našiel si partnerku a začali spolu bývať. Do konca života abstinoval, no žiaden z vydavateľov mu už neveril a kunsthistorici naňho rýchlo zabudli. Ostal bez práce, ale pracovať aj tak neprestal. Ilustrácie robil sám pre seba – najmä apokalyptické vízie a výjavy pekla. Nemal dostatok materiálu, a tak na materiál menil čokoľvek, čo mal poruke – vyklepával pivové vrchnáky, ktoré potom maľoval, a začal pracovať s moduritom, lacným a dostupným materiálom, ktorý sa používal aj na hodinách výtvarnej výchovy v škole.

„Tie veci sú naozaj výnimočné. Z moduritu robil šperky aj malé obrazy, ktoré niekedy pripomínajú ilustrácie v 3D formáte. Ale nie sú iba figurálne, naopak, štylizované šperky či obrázky často prekračujú realizmus a vstupujú do abstrakcie. Akoby konštantne pracoval na svojom koncepte bez ohľadu na podmienky. Vo svojej pedantnosti objavil technológie, aké sme ešte u nikoho nevideli a iste si zaslúžia ďalšiu pozornosť odborníkov,“ hovorí Kopták.

Na úvod stačí, že tajomný muž z východu, čo kreslil Indiánov, kovbojov, tomahavky, lasá, skalpy aj bežiace mustangy, ožívajúce v mysliach tisícok čitateľov, má konečne meno aj vlastný príbeh. Minimálne je to tak v galérii na Moskovskej ulici v Bratislave, kde bude jeho výstava do konca novembra. A potom sa azda raz dostane aj do antológie osobností slovenskej ilustrácie medzi Vincenta Hložníka či Albína Brunovského. Tentoraz by už z toho koňa spadnúť nemal. Kresliť ich predsa vedel ako málokto.