Denník N

Ekonóm Svorenčík: Je takmer isté, že kultúru nájdeme po pandémii zredukovanú

Andrej Svorenčík. Foto - Anna Logue
Andrej Svorenčík. Foto – Anna Logue

„Človek pracujúci na ministerstve kultúry si nemôže brať k srdcu sklamanie, lebo buď upadnete rýchlo do depresie, alebo sa z vás stane cynik. Naučil som sa preto pozerať dopredu,“ hovorí Andrej Svorenčík, zakladateľ Inštitútu kultúrnej politiky (IKP), analytickej jednotky ministerstva kultúry, ekonóm a historik na Univerzite v Mannheime.

V rozhovore hovorí aj o tom,

  • či kultúra dostala dosť pomoci na to, aby prežila;
  • prečo sa kultúrne reformy nedostali do plánu obnovy;
  • ktoré reformy môže rezort kultúry urobiť aj bez peňazí
  • a ako bude vyzerať kultúrna scéna po pandémii.

Začnime optimisticky, ak by na to neskôr nebol dôvod. Priniesla pandémia kultúre aj niečo pozitívne?

Áno, či už na základe dotazníkov, alebo analýzy verejne dostupných dát máme na IKP oveľa lepšie zmapovaný kultúrny a kreatívny priemysel než pred rokom. Zároveň sme v lepšom kontakte so zástupcami jednotlivých oblastí. A istá zmena nastala aj na strane ministerstva kultúry, ktoré už svoje poslanie chápe trochu inak.

V akom zmysle?

Kedysi videlo ministerstvo svoju úlohu najmä v rozdeľovaní finančných prostriedkov, ktoré nalievalo do svojich organizácií a nezriaďovanej kultúry ako cez krhličku. Do veľkej miery mu táto funkcia odpadla zriadením fondov pred pár rokmi, no ministerstvu po tejto „predĺženej ruke“ ostala akási fantómová bolesť. Napriek tomu, že peniaze už rozdeľujú najmä fondy, ministerstvo veľmi dlho videlo svoju úlohu v rozdeľovaní peňazí, čo stále platí vo vzťahu k zriaďovaným inštitúciám.

Korona ho však prinútila opustiť tento zúžený model. Ešte stále to nie je ideálne, ministerstvo by malo byť viac proaktívne, malo by myslieť viac koncepčne a dopredu. Dnes sa dá povedať, že už sa o to aspoň snaží, hoci mnohé z toho zatiaľ ešte zvonka nevidno.

Fotka z júna 2020, keď Slovenské národné divadlo odohralo zopár predstavení. Foto N – Vladimír Šimíček

V akom stave nájdeme podľa vás kultúru na Slovensku po pandémii?

Zredukovanú. Reálne to uvidíme na dátach z daňových priznaní za rok 2020 zrejme až na jeseň.

Je zrejmé, že v kultúre je to podobne ako aj v ďalších sektoroch, ktoré sú obmedzené zníženou mobilitou, ako reštaurácie, hotely či voľnočasové aktivity. Ľudia z týchto sektorov nemajú nekonečné úspory a zrejme časť z nich sa preorientuje na iné činnosti. Ale v akej miere, to si netrúfam odhadnúť.

Rovnako je ťažké odhadnúť, či sa odložený dopyt po kultúre prejaví v takej miere, aby to kultúrnu scénu pomohlo oživiť. Vidieť to budeme po doznení pandémie, zrejme najmä v oblasti nezriaďovanej, živej kultúry, pre ktorú je blízkosť publika nevyhnutná.

Spomenuli ste dotazníky, ktorých vyplnili aktéri kultúrnej scény od začiatku pandémie veľa. Priniesli aj niečo, čo vás prekvapilo?

Vyslovene prekvapilo ani nie. Skôr sa nám v plnej miere ukázala komplexnosť životných dráh ľudí, ktorí pôsobia v kultúrnom a kreatívnom priemysle. Očakávali sme, že to bude komplikované, ale realita bola ešte oveľa komplikovanejšia v tom zmysle, že len veľmi ťažko dokážeme týchto ľudí zaradiť do niekoľkých typizovaných kategórií. Keď niekto do dotazníka napísal, že cez deň je ítečkár a večer dídžej, to bol ešte pomerne jednoduchý prípad, ale bolo už ťažšie zaradiť človeka, ktorý povedzme cez deň učí v zuške, popritom organizuje festivaly, po večeroch komponuje a nahráva a zbieha sa mu niekoľko odlišných typov príjmov.

Z dotazníka, ktorý urobilo ministerstvo kultúry na jeseň, vyplynulo, že oblasť kultúry prišla len za prvých šesť mesiacov pandémie odhadom o 850 miliónov eur, pričom pomoc, na ktorú dosiahla, je len zlomkom tejto sumy. Bude to stačiť, aby kultúra prežila?

Zatiaľ to vyhodnotiť nevieme. Niektoré druhy pomoci dobiehajú, ďalšie ešte prídu. Práve sa uzatvára výzva pre neziskovky na ministerstve kultúry, nasledovať bude dotačná výzva pre jednotlivcov. Ministerstvo síce nehovorí presnú sumu, ktorá je na ne k dispozícii, ale nie je vôbec nízka. Pre zušky vypísalo dotačnú výzvu ministerstvo školstva v objeme 24 mil. eur. To všetko sú teda peniaze, ktoré ešte do sektora prídu.

Nebude to pre mnohých už príliš neskoro?

Vnímam to trochu v širšom kontexte. Súhlasím s tým, že prvá pomoc, tak ako bola nastavená, bola prakticky okamžite aj kritizovaná ekonomickým krízovým štábom, lebo bola priveľmi všeobecná, málo štedrá, výrazne byrokraticky náročná, a keď sme sa na ňu pozreli z pohľadu kultúrneho a kreatívneho priemyslu, tak bola aj veľmi reštriktívna. Vypadlo z nej veľmi veľa ľudí a táto kritika bola naozaj oprávnená. Kým sa podarilo presvedčiť vládu, no najmä ministerstvo práce, aby reštrikcie odstránilo a pomoc nastavilo štedrejšie, bol október.

To, ako Slovensko pristúpilo k pomoci, však ukázalo na chronický problém, ktorý má v oblasti hospodárskej politiky. V dobrých časoch by sme mali znižovať dlh, reformovať a odkladať, aby sme v čase krízy mali z čoho rozdávať. My to robíme opačne a v dobrých časoch rozdávame sociálne balíčky. A v zlých sme na chvoste krajín EÚ vo výške pomoci.

Na krízu sa Slovensko v posledných desiatich rokoch nepripravovalo vôbec, aj preto sa zavrhol model helikoptérových peňazí a v nastavovaní foriem pomoci bola vláda veľmi opatrná. Na druhej strane dnes napríklad v Nemecku vidíme, že vyplácanie z niektorých podporných schém je pozastavené, lebo sa prešetrujú početní neoprávnení žiadatelia, ktorí zneužívali štedrú nebyrokratickú podporu.

Problém spomínaného súbehu príjmov, vinou ktorého cez Prvú pomoc prepadla veľká časť ľudí z kultúry, sa podarilo vyriešiť až na jeseň 2020. Prečo to trvalo tak dlho?

Z analytického pohľadu to na ministerstve práce dlho nevideli ako problém. Dôvodom bude zrejme to, že pracovali s dátami zo Sociálnej poisťovne na analytickej úrovni, no my sme im posielali dáta z daňových priznaní, z ktorých bolo zrejmé, že veľká časť ľudí vinou súbehu vypadne. Odpoveď znela, že počkajú, ako sa to vyvinie.

Neskôr prišla informácia, že ak by sa to zmenilo nielen pre ľudí v KKP (kultúrny a kreatívny priemysel), tak by to bolo príliš drahé. Z ministerstva kultúry sme tlačili na to, aby sa to zmenilo, ale až kým aj reálne výsledky hospodárstva neukazovali dostatočne jasne, že pomoc je neadekvátna, tak až vtedy sa našla vôľa zmeniť to.

Ministerstvo kultúry pre túto skupinu ľudí na jeseň vypísalo špeciálnu jednorazovú dotačnú výzvu. Ministerka hovorila o tisíckach ľudí, ktorí na túto pomoc dosiahnu, napokon dotáciu získalo len 270 ľudí. Ako ste si to vysvetľovali?

Náš hrubý interný odhad rátal s 1300 ľuďmi, ktorí mohli spĺňať predpoklady, bolo ich teda oveľa menej, než sme očakávali. Dôvodov mohlo byť viacero. Jednak mohli títo ľudia svoje paralelné príjmy obmedziť, respektíve zrušiť, a dostali sa tak k iným formám pomoci, alebo sa súbeh príjmov týkal viac umeleckých profesií, ktoré sa mohli o dotáciu uchádzať vo Fonde na podporu umenia, a to nebolo zrejmé z našich dát. Existuje však aj možnosť, že počas tohto obdobia skrátka opustili skupinu kultúrneho a kreatívneho priemyslu.

Ministerstvo kultúry SR. Foto N – Tomáš Benedikovič

Trvalo to rok, no dotácie pre neziskovky, ktoré ministerstvo spustilo začiatkom marca, sa už stretli aj s pozitívnou odozvou na scéne. Zdá sa, že po roku už konečne vieme, ako na to, ale sú to riešenia, ktoré by sa dali opätovne použiť, keby prišla ďalšia vlna alebo kríza?

Áno, dnes sme oveľa lepšie pripravení a aj legislatívne nástroje, ktoré sa podarilo schváliť, by nám pomohli lepšie distribuovať pomoc. Je pravda, že všetko sa riešilo za pochodu a vo veľkej hektike, ale nechceli sme, aby to boli len jednorazové riešenia. Aj preto napríklad teraz pokračujeme v reforme umeleckých fondov, ktoré do budúcna môžu predstavovať nástroj v sociálnej oblasti.

Ministerstvo si okrem iných krokov prostredníctvom novely vytvorilo priestor napríklad na to, aby mohlo prideľovať covidové dotácie aj samo a nielen prostredníctvom fondov. Nie je to nástroj, ktorý by mohol byť v budúcnosti zneužitý? Fondy vznikli práve preto, aby bol proces prideľovania dotácií transparentný a oddelený od ministerstva.

Z hľadiska riešenia tejto výnimočnej pandemickej situácie to podľa mňa bolo správne rozhodnutie. Zriadené fondy nevznikli s poslaním sociálnej pomoci, nemajú na to vytvorený systém, preto prišlo k rozhodnutiu, že táto funkcia ostane v rukách ministerstva. Zároveň verím, že pandémia tu s nami nebude navždy a že táto funkcia bude aj v budúcnosti využívaná výlučne na riešenie neočakávaných a výrazných následkov na kultúru.

Podobná obava panuje aj v súvislosti s registrom umelcov, respektíve iných profesionálov v oblasti kultúrneho a kreatívneho priemyslu. V minulosti sa do tohto registra evidovali len žiadatelia o podporu z Fondu na podporu umenia, dnes je povinnosť registrácie nevyhnutná aj na získanie covidových dotácií a hovorí sa aj o ďalšom možnom využití tohto registra v budúcnosti. Jedným z kritikov tohto kroku je napríklad Michal Kaščák, ktorý poukazuje na to, či sa takýmto oficiálnym zoznamom umelcov nevraciame do minulosti a či to nie je niečo, čo môže byť aj veľmi ľahko zneužité.

Samozrejme, riziko zneužitia existuje vždy a chápem aj to, že to niekomu môže zaváňať centralizáciou. Otázka registrovaného umelca je však staršia ako jeden rok. Spomínam si, že sme sa o tom so šéfom Fondu na podporu umenia rozprávali už pri našom prvom stretnutí niekedy v roku 2017 ako o probléme, ktorý by bolo dobré vyriešiť. Ale až pandémia dala tomuto problému dostatočnú naliehavosť.

Z diskusií, ktoré sme viedli, vyplynulo, že mať takýto register má viac výhod, ako keby sme ho nemali. Stačí sa pozrieť o rok späť – ak by sme ho mali na začiatku pandémie, tak by pomoc pre kultúru mohla vyzerať inak. Obmedzená bola aj preto, lebo sme nevedeli presne pomenovať umelecké a neumelecké činnosti. Dnes je pomoc nastavená tak, že to človeka prirodzene núti k registrácii, no vždy to bude dobrovoľné. Nikto nebude nútiť napríklad punkovú kapelu, aby sa zaregistrovala či nebodaj získala nejaký preukaz. Časom však registrácia môže mať isté výhody.

Ďalšou diskutovanou témou kultúrnej scény sa stal európsky plán obnovy a odolnosti, do ktorého sa za kultúru dostala len pamiatková reforma. Ministerka Natália Milanová (OĽaNO) reagovala na kritiku v tom zmysle, že to nie je až taký problém, lebo peniaze môžu prísť aj z iných zdrojov. Ako to vidíte vy?

Samozrejme, že by som si vedel predstaviť oveľa väčšiu podporu kultúry prostredníctvom fondu obnovy a odolnosti. Zároveň však vidím viac súvislostí, ktoré zrejme nevidia tí, ktorí neboli súčasťou rokovaní a príprav.

V prvom rade ide o základnú otázku toho, na čo má fond obnovy slúžiť. Existujú dva pohľady. Jeden hovorí, že fond má byť nástrojom na riešenie problémov, ktoré priniesla pandémia. V tom prípade je však namieste otázka, prečo je v ňom dôraz na klimatickú krízu, ekológiu a digitalizáciu, ktoré predsa s pandémiou nesúvisia. Druhý pohľad hovorí, že kríza je akýmsi budíčkom a fond má byť príležitosťou vyrovnať sa s dlho odkladanými reformami, ktoré sme roky zanedbávali.

Aj keby by sme sa na to pozerali takto, tak je predsa kultúra prítomná v oboch scenároch.

Chápem frustráciu, ktorá nie je len na strane kultúrnej scény, ale bola aj u nás na IKP. Touto témou žijeme viac ako trištvrte roka a máme za sebou nekonečné množstvo stretnutí a rokovaní, na začiatku ktorých sme netušili, kam to vôbec povedie.

Chápem, že mnohí absenciu kultúry vo fonde obnovy môžu čítať ako reflexiu mentálneho nastavenia politickej triedy či ministerstva financií, no nie je to úplne tak. Rozumiem totiž aj pohľadu ministerstva financií, ktoré vychádza z toho, že úsilie Slovenska dobehnúť Západ sa v poslednej dekáde spomalilo. Nakopili sa nám také závažné problémy, že ak sa teraz nezobudíme a nepokúsime sa s maximálnym sústredením urobiť poriadok aspoň v oblasti zdravotníctva, školstva a ľudských zdrojov, tak potom nás už asi nič nezachráni od pasce stredného príjmu.

Lenže ako má kultúrna scéna veriť, že potom príde aj na ňu, keď akákoľvek zmienka o kultúre chýbala už v dokumente Moderné a úspešné Slovensko – Národný integrovaný reformný plán, ktorý v podstate predchádzal príprave národného plánu obnovy?

Je pravda, že ministerstvo kultúry nebolo súčasťou tvorby tohto dokumentu. Vychádzal z každoročného národného plánu reforiem, ktoré vláda pripravuje pre Európsku komisiu – a kde sa hromadia opakujúce sa problémy, ktoré Slovensko nebolo schopné vyriešiť.

Samozrejme, že aj ja som bol sklamaný z toho, že kultúra sa tam neocitla, ale zároveň som sa naučil, že človek pracujúci na ministerstve kultúry si nemôže sklamanie brať k srdcu, lebo buď rýchlo upadnete do depresie, alebo sa z vás stane cynik. Naučil som sa preto pozerať dopredu. Fond obnovy nevyšiel, ale beriem to tak, že ešte tu máme štandardné eurofondy, React EU a dostatočne silný argument – nevyšlo na kultúru vo fonde obnovy, treba to zohľadniť pri iných zdrojoch a aj v štátnom rozpočte.

Lenže to je tá otázka – zohľadní to niekto? Ak by sa kultúrny komponent dostal do plánu obnovy, bola by to aspoň aká-taká istota, že peniaze prídu a reformy sa aj naozaj budú musieť zrealizovať.

Zo strany dnes už bývalého ministra financií a terajšieho premiéra bola značná vôľa vyjsť kultúre v ústrety.

Napokon, keď sme prišli s návrhom dotačnej schémy pre neziskovky a odprezentovali ho, na mieste bol schválený. Neviem, kto z nás, či ministerstvo kultúry alebo ministerstvo financií, bol z toho prekvapený viac. My sme však boli dobre pripravení a to platí aj o fonde obnovy. O tom, že sme sa snažili, aby kultúra bola súčasťou fondu obnovy, a to nielen symbolicky, svedčí aj zoznam zverejnených reformných zámerov.

Ako tieto rokovania prebiehali?

V lete minulého roka bola avizovaná séria tridsiatich okrúhlych stolov s odborníkmi a relevantnými subjektmi. Čakal som, že pozvánka príde skôr či neskôr aj na ministerstvo kultúry, no keď neprichádzala, usúdil som, že musíme prevziať iniciatívu a konať proaktívne.

To sa aj stalo – v auguste sme na IKP pripravili návrh komplexnej reformy knižníc, ktorá vychádzala zo záverov revízie výdavkov na kultúru. Prvý odhad nákladov tejto reformy nám vyšiel na 220 miliónov eur.

V tom čase sme nemali ešte žiadne inštrukcie, nevedeli sme, aké budú kritériá zo strany komisie či vlády, zdalo sa nám však, že táto reforma má jednak silný regionálny dosah, komunitný rozmer, je rýchlo realizovateľná a má aj presah na kreatívny priemysel – v oblasti dizajnu, architektúry aj knižného priemyslu. Fond na podporu umenia má výborné skúsenosti s podporou knižníc a reforma je celkom ľahko škálovateľná.

Návrh sme odprezentovali ministerke a ona ho predstavila na ministerstve financií, odkiaľ prišla pozitívna reakcia, že ideme správnym smerom a hoci je málo pravdepodobné, že by kultúra dostala samostatný rozpočet, nech pracujeme na ďalších podobných návrhoch.

Na jeseň zverejnilo ministerstvo financií Moderné a úspešné Slovensko – Národný integrovaný reformný plán, ktorého menu reforiem len vo vybraných oblastiach nezahrňujúcich kultúru bolo vyčíslené na 30 miliárd.

Ministerka kultúry Natália Milanová a premiér, exminister financií Eduard Heger (OĽaNO). Foto – TASR

Plán reformných zámerov, ktoré ste pripravili, zverejnilo ministerstvo kultúry bez väčších vysvetlení. Ako tieto návrhy vznikali a akým spôsobom ste vyberali, ktoré oblasti sa tam dostanú?

Zverejnený dokument má špecifickú formu aj obsah. Ide o dokument, ktorého štruktúra jednak vyplýva z požiadaviek, ktoré na reformy stanovila Európska komisia, a zároveň je to výsledok dlhých rokovaní, v rámci ktorých sme sa jednotlivé kultúrne reformy snažili prispôsobiť a „zaparkovať“ v komponentoch na ministerstvách dopravy, školstva či investícií, respektíve vytvoriť vlastný komponent.

Nie je to ukážkový dokument toho, ako by mali vyzerať reformy kultúry, keby sme mali voľnú ruku. To by prebiehalo úplne inak a súčasťou takéhoto procesu by bol aj participatívny proces so všetkými relevantnými zoskupeniami.

Aktuálny dokument je výsledkom rokovaní, politickej vôle a reality. Aj návrh pamiatkovej reformy je len malou časťou z reformy, ktorú by sme vedeli definovať oveľa komplexnejšie na základe výsledkov revízie. Toto je podoba, aká sa nám podarila dostať do komponentu spadajúceho pod ministerstvo dopravy.

K návrhu pamiatkovej reformy v pláne obnovy vznikla aj hromadná pripomienka požadujúca zmeny. Aj dočasný šéf pamiatkarov Radoslav Ragač napríklad hovorí, že sa nestotožňuje s vami navrhnutou kategorizáciou pamiatok. Nebude výsledkom tohto procesu písania reformy bez participácie to, že z nej napokon nič nebude?

Nie je úplne pravdou, že by pamiatkari neboli súčasťou tohto procesu. Tváriť sa, že o tom vôbec nevedeli, nepovažujem za korektné. Náčrt reformy sa objavil už v revízii pred viac ako trištvrte rokom a jej závery boli prerokované so sekciou kultúrneho dedičstva, ktorú viedol dnešný dočasný šéf pamiatkarov Radoslav Ragač.

Samozrejme, stále je priestor na to, aby sa preferencie politikov a odborníkov stretli a aby sa vykryštalizovala finálna podoba tejto časti reformy politiky ochrany pamiatok. Súčasná politika bola dlho zanedbávaná a má veľmi slabé výsledky. Máme výrazný pamiatkový dlh, mnohé pamiatkové hodnoty sa strácajú a zvýšené nároky na vlastníkov pamiatok, ktoré im štát pri nakladaní ukladá, sú bez kompenzácií.

Uzatvorme ešte plán obnovy. Hromadná kultúrna pripomienka bola takisto neúspešná, aká je podľa vás pravdepodobnosť, že by sa doň kultúra ešte mohla dostať?

Veľmi malá až zanedbateľná. Opäť by som však chcel dodať, že fond je naozaj len jedným z mnohých zdrojov, ktoré sa na nás valia. Nechcem ho znevažovať, šesť miliárd je veľa peňazí, no dostáva až priveľkú pozornosť, ak vezmeme do úvahy, že partnerská dohoda o eurofondoch ráta s trinástimi miliardami a ešte tu máme aj zhruba 750 miliónov eur v programe EU-React, ktorý bol dizajnovaný špeciálne na pomoc spôsobenú pandémiou.

Pri nových eurofondoch verím, že sa dosiahne pre kultúru suma rádovo rovnaká ako v minulom eurofondovom období a v balíku EU-React bude mať kultúra primerané zastúpenie. Zároveň treba dodať, že tieto peniaze budú o čosi „lacnejšie“, lebo reformy z fondu obnovy budú veľmi prísne kontrolované a hodnotené Komisiou, a ak nebudú splnené kritériá, Slovensko peniaze nedostane.

Zároveň vidíme aj to, že kultúra má výrazný potenciál na vnútorné reformy, ktoré nemusia stáť veľa, no následne nám poskytnú lepšie argumenty na podporu kultúry, než aké sme mali doteraz.

Napríklad?

Ide o kroky, ktoré nám určila revízia. Jedným z nich je napríklad snaha zmeniť kontrakty rozpočtových a príspevkových organizácií ministerstva kultúry a zrušiť financovanie prostredníctvom takzvaných prioritných projektov.

Naším hlavným cieľom je vedieť jednoznačne identifikovať výdavky, ktoré sú nevyhnutné na vykonávanie činností vyplývajúcich zo zákona. Príklad – ak má raz národná galéria vo svojich činnostiach definovanú akvizičnú politiku, tak my musíme jednak vedieť, koľko táto činnosť stojí, a zároveň jej kontrakt nastaviť tak, aby sa už nestalo, že na ňu nedostane nič.

Ako by to teda malo fungovať?

Dnes dostávajú inštitúcie financie na základe kontraktov, ale tie nemajú presne definované položky. Nevieme teda, či sú adekvátne. Pocitovo vieme povedať, kde peniaze chýbajú, ale to ako argument na ministerstve financií nestačí. Pri každej položke musíme stanoviť nevyhnutné minimum prostriedkov na to, aby organizácie mohli fungovať a rozvíjať sa.

Keď toto všetko budeme vedieť, tak si bude môcť ministerstvo aj ľahšie vypýtať peniaze, lebo bude svoje požiadavky vedieť obhájiť. Alebo – keď príde požiadavka na krátenie 10 percent rozpočtu, tak sa to neurobí plošne, čo je veľmi pohodlný prístup, lebo budeme mať v rukách materiál, na základe ktorého povieme, kde na to priestor je a kde nie je.

Momentálne sme v pilotnej fáze tohto opatrenia, na ktorom spolupracujeme so siedmimi vybranými inštitúciami vrátane národnej galérie a národného divadla.

Slovenská národná galéria v Bratislave s novou fasádou. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo bude teraz s tými piatimi reformnými návrhmi, ktoré sa nedostali do plánu obnovy? Budete podľa nich postupovať, aj keď boli prispôsobené vyjednávaniam, alebo budete vychádzať skôr z výsledkov revízie?

Pre nás sú záväzné dve veci – programové vyhlásenie vlády a implementačný plán revízie výdavkov.

Primárne vychádzame z revízie výdavkov podľa harmonogramu, do ktorého sme rozpracovali jednotlivé reformné opatrenia. Revízia nám ich určila 51, takže máme čo robiť.

Niektoré sa už podarilo zreálniť, napríklad zaviesť novú smernicu na výber riadiacich pracovníkov v kultúre. Momentálne pripravujeme aj prvý investičný plán ministerstva kultúry. Je to nástroj, ktorý ministerstvu chýbal a ktorý bude súčasťou národného investičného plánu. Naša úloha je teraz na základe metodiky hodnotenia projektov určiť investičné priority na najbližšie roky.

Zároveň spolupracujeme na novej digitalizačnej stratégii a na zadefinovaní cieľov parciálnych kultúrnych politík. Zjednodušene povedané, snažíme sa definovať, čo vlastne chceme dosiahnuť v jednotlivých oblastiach kultúry. To, čo nám teraz najviac chýba, je veľký strategický dokument s víziou a cieľmi pre kultúru do roku 2030. Predchádzajúca stratégia sa skončila v minulom roku a pripraviť novú je veľkou výzvou pre ministerstvo.

Súčasťou reformných zámerov revízie, na ktorých už pracujete, je aj reforma umeleckých fondov (Hudobný fond, Literárny fond, Fond výtvarných umení). Na pripomienkovaní pracovala 50-členná skupina odborníkov a zástupcov fondov. V akom je to štádiu?

Dostali sme od nich pripomienky k štyrom variantným riešeniam, ktoré vyšli zo záverov revízie. Teraz sme k týmto alternatívam pripravili ešte aj piaty variant, ktorý by mohol zodpovedať množstvo otázok, ktoré vzišli z diskusie. Po ďalšej odbornej diskusii by malo prísť politické rozhodnutie zo strany vedenia ministerstva, aby bolo jasné, čo sa stane s existujúcimi fondmi, teda či budú reformované, zrušené alebo transformované.

Ktoré riešenie by bolo najlepšie podľa vás?

Názor, samozrejme, mám, no nechcem predbiehať a medializovať niečo, čo ešte vyhodnocujeme. Je to však zaujímavý proces a špecifický problém, ak vezmeme do úvahy, že v podstate ide o relatívne malú miliónovú sumu, s ktorou fondy hospodária a ktorá netvorí ani percento ročného rozpočtu ministerstva kultúry, no dotýka sa to prakticky každého v kultúrnom a kreatívnom priemysle. Je to teda len jeden z množstva malých problémov v kultúrnom prostredí, no ukazuje, aké náročné je vyriešiť ho, nehovoriac o tom, aké vášne vzbudzuje.

Panuje aspoň základná zhoda na tom, čo by malo byť výsledkom?

Z prieskumu a pracovnej skupiny nám vyšlo to, že v ideálnom svete by väčšina umelcov neplatila do fondov dve percentá z príjmov z autorských zmlúv, no objem všetkých služieb by bol rovnaký, ba lepší a všetko by fungovalo lepšie. To sú, samozrejme, nerealistické očakávania a je náročné vysvetliť, že fondy nemôžu robiť všetko, hlavne ak by mali minimum zdrojov.

Ministerstvo kultúry. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vlani ste v rozhovore povedali, že chýbajúci plán je v kultúre možno ešte väčší problém než chýbajúce peniaze. Keď ten plán budeme mať, potom si už kultúra konečne bude môcť pýtať aj peniaze?

Momentálne sú tým plánom opatrenia revízie výdavkov. Čiastkové úlohy sa snažíme napĺňať priebežne. Väčšina z reforiem, ktoré sme navrhli, je rozpočtovo neutrálna. Dokonca tam máme také, pri ktorých vieme niečo ušetriť a použiť inde. Do roka budeme mať oveľa lepšie zmapované rozpočty organizácií rezortu. Postupne sa teda k tomu približujeme. Keď nám z toho vyjde dobre zadokladovaná finančná medzera na plnenie úloh, na ktoré sa štát v oblasti kultúry sám zaviazal, tak bude mať ministerstvo kultúry pádne argumenty na diskusiu s ministerstvom financií.

Som toho názoru, že všetko, čo vieme urobiť „doma“, si musíme urobiť a nemôžeme iba čakať na peniaze, ktoré k nám len tak prídu. Mnohé z reforiem, ktoré sme navrhli, naozaj nevyžadujú peniaze navyše, chce to len iný prístup, zbieranie a analýzu dát, metodické rozmýšľanie a ladenie nástrojov kultúrnej politiky – a to je tá kvalitatívna zmena v postoji ministerstva, o ktorej som hovoril na začiatku.

Nenarazili ste zatiaľ na žiadne prekážky, ktoré by to celé mohli zhatiť?

Pandémia síce mnohé veci spomaľuje, lebo pozornosť úradníkov je oprávnene rozložená na mnoho iných vecí, no dôležité bude, aby jednotlivé kroky na seba nadväzovali a aby sme nenaberali príliš veľkú časovú stratu.

Bude to, samozrejme, vyžadovať aj veľa komunikácie smerom k rôznym záujmovým skupinám, lebo reforma sa neudeje iba tak, že si ju nakreslíme na IKP a posvätí ju vedenie ministerstva. Momentálne však mám pocit, že konštelácia všetkých okolností je veľmi priaznivá, IKP má relatívne voľné ruky a môžeme pracovať. To je to hlavné.

Andrej Svorenčík. Foto – Anna Logue

Andrej Svorenčík (39)

Ekonóm a historik pôsobiaci na Univerzite v Mannheime. Založil a od roku 2017 odborne vedie Inštitút kultúrnej politiky na ministerstve kultúry a pôsobil ako poradca na ministerstve pôdohospodárstva, kde založil Inštitút pôdohospodárskej politiky.

V roku 2018 získal ako prvý Cenu Martina Filka, udeľovanú Slovenskou ekonomickou spoločnosťou, za prínos k rozvoju ekonómie na Slovensku a najmä za angažovanosť v rozvoji hospodárskej politiky dôkazmi podporovaného rozhodovania a za popularizáciu ekonómie.

Získal aj cenu za najlepšiu monografiu od European Society for the History of Economic Thought a cenu za najlepšiu dizertačnú prácu od History of Economics Society. Študoval okrem iného na bratislavskom matfyze a Kalifornskom technologickom inštitúte. Pôsobil na Duke University, Sorbonne a Amsterdamskej univerzite.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra v karanténe

Natália Milanová

Plán obnovy EÚ

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie