Nepoznám v balete nikoho, koho by niečo nebolelo, hovorí sólistka baletu SND Silvia Najdená

Stať sa baletkou nebol jej sen. Prišlo to prirodzene a dnes je to už viac ako dvadsať rokov, čo sa SILVIA NAJDENÁ venuje baletu. Od roku 2010 je sólistkou Slovenského národného divadla a za sebou má množstvo sólových aj titulných postáv.

V rozhovore hovorí o tom,

• ako si tanečníci udržiavajú kondíciu počas pandémie,
• či panuje vo vnútri súboru rivalita, akú poznáme z filmov,
• prečo tanečníci a tanečnice zo Slovenska odchádzajú,
• že balet bude zrejme navždy výsadou mladosti, krásy a fyzického výkonu.

Ako sa žije tanečnici, ktorá má už rok zatvorené divadlo?

Na začiatku pandémie to bolo na jednej strane perfektné. Od školy som sa nezastavila. Nemala som dovolenku, prázdniny, žiadnu péenku. Ak človek z divadla vypadol na desať dní, tak to bol už extrém.

Desať dní voľna je extrém?

V lete máme síce povinnú dovolenku rovnako ako herci či herečky, no podobne ako oni, aj my máme v tom čase rôzne iné angažmány. Pracujeme, lebo príjem v divadle na Slovensku je taký nízky, že sa to človek snaží kompenzovať, kde sa len dá.

Desať dní voľna v roku je teda naozaj niečo neskutočné. A ak ide o choroby, tam to platí tiež. Vieme, že to nie je správne, ale nie je to nič výnimočné, ak niekto tancuje s podvrtnutým kolenom, členkom alebo má horúčku. Sme príliš húževnatí a tvrdohlaví, aby sme ostali doma. A je to aj preto, lebo život tanečníkov je taký krátky, že každý z nás sa snaží naplno využiť a zúročiť každú minútu.

A do tohto kolotoča prišla pandémia.

Áno. Prvé dva mesiace som sa snažila len dospať celé tie roky. Telo si oddýchlo. A čo bolo pre mňa nevídané, bol čas. Zrazu som bola tu, keď mal niekto z rodiny narodeniny, počas sviatkov. Nebola som na turné, neboli predstavenia. Začala som si užívať život ľudí, ktorí majú fixnú pracovnú dobu, voľný víkend a všetky sviatky. To som vôbec nepoznala.

Nie je to až nebezpečne návykové?

To uvidíme až teraz. Divadlo