Potrebujeme desaťtisíce imigrantov

Dobrá otázka neznie, koľko utečencov je Slovensko povinné prijať, respektíve aký veľký záväzok si má krajina na seba vziať. Ak myslíme na záujmy Slovenska (teda jeho obyvateľov), mali by sme hľadať možnosti, ako trvalo a prudko zvyšovať počty mladých ľudí zo zahraničia, ktorí sa tu rozhodnú žiť.

Dôvod je jednoduchý: čím viac je v krajine mladých ľudí, ktorí ešte vládzu pracovať, tým je krajina bohatšia a má viac peňazí a času aj pre dôchodcov a na výchovu detí.

Predstavme si, že na Slovensko príde zo zahraničia žiť štvorčlenná rodina (otec a mama okolo tridsiatky a dve školopovinné deti). Každá taká rodina zníži vekový priemer obyvateľov Slovenska (teraz je okolo 40 rokov). V praxi to znamená, že na minimálne 30 rokov to vylepší pomer medzi penzistami a zvyškom populácie v prospech pracujúcich alebo budúcich pracujúcich (detí).

Samozrejme, prvoradé vždy bude, aby slovenská vnútorná politika podporovala rodenie detí a aby utlmila emigráciu mladých ľudí zo Slovenska do bohatších a usporiadanejších krajín. Čokoľvek preto môžeme urobiť, urobme to. No každý príčetný demograf či ekonóm vám povie, že významnejšie dokáže bojovať s nepriaznivou demografiou len prisťahovalectvo.

Hlavu nám pletie predstava, že utečenci alebo ekonomickí imigranti sú ľudia, ktorí sú pre ekonomiku záťažou, nie prínosom. V prvých mesiacoch určite áno. No pravdepodobnosť, že si ľudia, ktorí sa tu dobrovoľne usídlia, nájdu prácu, je vysoká. Na Slovensku je nedostatok, nie prebytok kvalitnej pracovnej sily, aj keď na európske pomery máme vysokú nezamestnanosť.

Hľadať investorov pre chudobnejšie regióny je dôležité, no to nič nemení na tom, že už minimálne v polovici Slovenska si mladý človek s bežným vzdelaním, ochotou pracovať a hovoriaci po anglicky väčšinu nájde prácu do niekoľkých mesiacov.

Bez znalostí slovenčiny nebudú môcť prisťahovalci určite pracovať vo verejnej správe, no voľné miesta sú práve v profesiách, v ktorých už aj na Slovensku býva hlavným pracovným jazykom čoraz častejšie angličtina.

No kým výpočty demografov a ekonómov hovoria o potrebe desiatok tisícok prijatých imigrantov ročne, v realite sem nikto nechce ísť. Z pohľadu utečencov, ktorí práve prúdia do Európskej únie, nie sme súčasťou Európy. Slovenské podniky už zažili aj situácie, keď si doviezli ľudí napríklad z Rumunska, vyučili ich, a tí pri prvej príležitosti odišli do Nemecka. Ak nechce Slovensko zostarnúť, musí bojovať aj s imidžom nepohostinnej krajiny.

Najrýchlejšie môže reagovať naša zahraničná politika. Ak by sme mali sebavedomého a ambiciózneho premiéra, mohol by napríklad Európu šokovať ponukou, že Slovensko svoju utečeneckú kvótu dobrovoľne zvýši o počty ľudí, ktoré pre azylové konanie odmietnu naši susedia.

Keďže žijeme vo ficovsko-kaliňákovskej realite, Vianoce by boli, aj keby sme na začiatok skúšali zaujať aspoň tých ľudí, ktorí u nás nútene požiadajú o azyl. Aspoň by sme vedeli viac o tom, ako musíme zmeniť náš obraz.

Úprimne, v nosení prisťahovalcov na Slovensko budú v najbližších rokoch úspešnejšie súkromné iniciatívy ako štát. Ak si podniky povedia, že idú loviť ukrajinské programátorky so znalosťou ruštiny, mal by sa ich štát spýtať, ako im môže pomôcť. Ak budú kresťanské spolky chcieť len kresťanov zo Sýrie, treba to rešpektovať.

Pri azylovom konaní štát nesmie protežovať ľudí s nejakou vierou, pohlavím, vekom či pôvodom. Ale ak nechá na firmách a spolkoch, koho ony na Slovensko pozvú, dopadne to lepšie, ako keď nám vhodných spoluobčanov vyberie (alebo odoženie) ministerstvo vnútra.