Čo deti prežívajú v covidovej „škole“
Veľký problém vidím v tom, že časť rodičov na plnení často nezmyselných a neindividuálnych podmienok online výučby nekompromisne trvá.
Autor je psychiater
Keď sa pred rokom začalo dištančné vyučovanie, všeobecne sa to považovalo za celkom dobrý nápad. Učitelia sa novej úlohy síce právom zľakli, ale videli v nej šancu zachovať vzdelávací proces. Podobne na tom boli asi aj rodičia. Ani oni však netušili, ako sa vplyvom online vyučovania zmenia ich životy, rodiny a samozrejme aj deti.
Mnohé z nich sa na dištančnú výučbu tešili, brali ju ako dobrodružstvo a ako príležitosť nechodiť do školy. Niektoré deti, niektorí rodičia a učitelia si zvykli rýchlo, iné pomaly, niektoré vôbec. Tí, ktorí si nezvykli, sa upínali k ukončeniu lockdownu, ktoré sa neustále odkladalo. V lete prišla nová nádej a nádych normálnosti. Na jeseň sa tá „hrôza“ zase vrátila.
Považovať takzvanú dištančnú výučbu za náhradu vyučovania založeného na osobnom kontakte a vzťahu je z psychologického a, dovolím si tvrdiť, aj z pedagogického hľadiska nezmysel. Sledovať digitálny obrázok hlavy učiteľa a dlhodobo si pamätať jeho slová si môžeme iba dovtedy, kým sme schopní vybaviť si z pamäti náš vzájomný vzťah. Tento vzťah vzniká po desiatkach a stovkách osobných interakcií, ktoré dokopy dávajú súvislý a neopakovateľný citový zážitok. Je to práve tento zážitok, môžeme povedať aj vzťahová spomienka, v rámci ktorej sa nám vybavujú veci, ktoré nás daný blízky človek naučil či už nepriamo, alebo tým, že sme sa s ním identifikovali.
Dobrí pedagógovia vedia, že bez takého vzťahu sa žiadny žiak, osobitne na prvom stupni školy, nebude sústrediť a nebude ani dosť motivovaný, aby sa dobre učil alebo správal. Podobný vzťah sa však iba ťažko, pokiaľ vôbec, dá udržať, tobôž vytvoriť, bez opakovaného osobného kontaktu. Sú to kontakty, pri ktorých
