Denník N

Pokiaľ si budeme zamieňať konzum so slobodou, svet neudržíme, tvrdí autorka Etela Farkašová

Etela Farkašová. Foto - Juraj Starovecký
Etela Farkašová. Foto – Juraj Starovecký

Spisovateľka a filozofka o svojej knihe Záchrana sveta podľa G., ktorá je v desiatke ceny Anasoft litera.

Mal by každý z nás nejako napomôcť k záchrane sveta alebo si s tým svet poradí sám? Má príspevok jedinca vôbec nejaký efekt? Dokážeme spolupracovať a zhodnúť sa na tom, čo je potrebné robiť? Tieto a podobné otázky sa vynárajú pri čítaní prózy Etely Farkašovej Záchrana sveta podľa G.

Autorka siahla po vlastnej knihe spred takmer dvadsiatich rokov a v atmosfére dnešných pribúdajúcich kríz ju doplnila a prepracovala. Jej hrdinka G. je chorobne posadnutá záchranou sveta, jej vyšinutosť však akoby signalizovala, že k možnej budúcnosti sa nedopracujeme len udržiavaním „normálneho“ stavu. Farkašovej próza figuruje vo finálovej desiatke tohtoročnej ceny Anasoft litera.

Čo vás podnietilo k tomu, že ste sa vrátili ku knihe z roku 2002, istým spôsobom ju aktualizovali a nanovo vydali? Zmenilo sa v niečom „zachraňovanie sveta“ na prelome milénia v porovnaní s dneškom?

Nebol to môj nápad, dokonca v prvom momente som návrh vydať v reedícii prózu o „zachraňovaní sveta“, s ktorým ma oslovil vydavateľ Roman Michelko, odmietla. Vedela som, že by som s knižkou napísanou pred dvoma desaťročiami nebola spokojná. Vzápätí však, ako som si ju prečítala, som si uvedomila, že mám pred sebou text, ktorý by sa mohol stať východiskom pre kritickú reflexiu dnešného sveta. Ten treba zachraňovať oveľa systematickejšie, dôkladnejšie a rýchlejšie ako na prelome milénia.

Problémy, či už sociálne alebo ekologické, sa vyhrotili, téma záchrany, nápravy či obrody je výsostne aktuálna. „Zachraňovanie“ sa v svetovom meradle čoraz častejšie stáva témou odborných i verejných diskusií, preniká do širšieho povedomia, aj ja sa k nej usilujem vyjadrovať. A toto bola príležitosť uchopiť ju nanovo a hlbšie v kontexte toho, čo práve prežívame.

Ako kľúčová téma knihy sa javí otázka, do akej miery je jednotlivec schopný pomôcť pri „záchrane“ sveta. Príspevok indivídua pôsobí vzhľadom na aktuálne výzvy mikroskopicky a ako nevyhnutné sa javia koordinované globálne kroky, politické rozhodnutia a regulácie. Ako vy vnímate toto napätie medzi osobným príspevkom a komplexnými riešeniami?

Individuálne konanie v prospech záchrany života na našej planéte a samotnej planéty je nevyhnutnou súčasťou globálneho záchranného podujatia. Ale samo osebe, limitované rozsahom i dosahom, nestačí. Dnešnému svetu však chýba jednotná vízia takého podujatia a chýbajú aj zodpovedajúce politické stratégie. Pandémia ukázala, aké dôležité je pripraviť dobre premyslenú koncepciu záchranných či obranných postupov a aká dôležitá je ich múdra, rozvážna a predvídavá koordinácia.

Faktom je, že parciálne záujmy stále dominujú nad globálnymi, politiku a ľudské myslenie vôbec ovládla ekonomika a práve prekonanie jednostrannej, tvrdej ekonomizácie takmer všetkých sfér ľudského života je podľa mňa jedným z predpokladov zásadného obratu v krízovej situácii. Potrebný je konsenzus, čo je alebo by malo byť dnes pre svet spoločnou a životne dôležitou hodnotovou prioritou. Jej by sa malo podriadiť konanie jednotlivých subjektov, čiže štátov či nadnárodných korporácií.

Konanie hlavnej postavy knihy pôsobí často groteskne či absurdne, G. chodí aj na sedenia ku psychiatrovi. Na druhej strane často pomenúva problémy, ktoré sú reálne a s ktorými sa možno stotožniť. Vyplýva z toho obraz človeka, ktorý sa zaujíma o osud sveta a práve preto pôsobí „nenormálne“. Zdá sa, akoby aj dnešná angažovanosť za záchranu sveta bola často na smiech. Ako to vnímate?

Moja postava je zasiahnutá psychiatrickou diagnózou, možno aj dvoma, vníma svet inak ako väčšina „normálnych“ ľudí, oveľa pozornejšie, citlivejšie zaznamenáva jeho choré miesta. Paradoxne, jej nezdravá myseľ je väčšmi zaostrená, je kritickejšia ako myseľ nepoznamenaných bytostí, ktoré si osvojili spôsoby, ako čo najľahšie kĺzať životom, podľahli konzumným trendom i ľahostajnosti voči všetkému, čo je za prahom ich súkromia. G. môžeme vnímať aj ako svojskú Donu Quijotku, a donquijotstvo bolo vždy terčom posmechu, hoci v ňom možno nájsť nemálo toho, čo by stálo za vážne zamyslenie.

Hrdinka vašej knihy chce do sveta vniesť pravidlá, sama seba výrazne obmedzuje. Celkovo žije život, aký by väčšina z nás žiť nechcela. Myslíte si, že budúci život však bude možný len vo forme výrazných obmedzení dnešných výdobytkov, čo mnohí budú môcť vnímať aj ako obmedzenie osobnej slobody?

V próze som v niektorých momentoch zašla do absurdných krajností, niekedy je potrebné hľadieť na veci z extrémnej pozície. G. žije v presvedčení, že so svetom, v ktorom sa nekontrolovane šíri chaotizácia, zneporiadňovanie a obžerstvo – čo sú jej termíny –, treba čosi robiť. V dodržiavaní pravidiel platných pre všetkých bez výnimky a súčasne bez ohľadu na mocenské postavenie vidí jednu z ciest záchrany.

Čo sa týka otázky sebaobmedzenia v potrebách indivíduí aj spoločností, tá sa už dnes nastoľuje vo filozofii, najmä ekologicky orientovanej. Treba si uvedomiť, že to, čo rozumieme pod potrebou, je v značnej miere určované

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Anasoft litera

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie