Cesta na Mesiac

Pamätáte sa na meno Jurij Gagarin? Chlapec z dediny videl za vojny núdzové pristátie a lietanie mu učarovalo na celý život. Pred šesťdesiatimi rokmi vyletel ako prvý človek do vesmíru. Bolo to tak dávno, že tí, ktorí sa vtedy narodili, sa môžu očkovať vakcínou od Pfizeru. Celý svet na okamih ostal stáť od úžasu s otvorenými ústami. Sovietsky zväz zvíťazil nad Spojenými štátmi a dokázal svoju prevahu.

Lenže na ako dlho? Gustav Brom narýchlo naspieval šláger „Dobrý den, majore Gagarine“ a hrali ho v rádiu od rána do večera. Opojenie bolo také veľké, že socializmus na okamih kapituloval a povolil aj kapitalistické marketingové ťahy, a tak sme sa my, desaťroční bratislavskí chlapci, mohli odfotiť v komunálnom ateliéri v Central Passage ako kozmonauti v makete vesmírnej lode.

Pri šesťdesiatom výročí slávny let vybledol a deti bývajúce na Gagarinových uliciach netušia, kto to bol. Preteky v zbrojení éry studenej vojny sú minulosťou a preteky v dobývaní vesmíru majú nových hráčov.

Raketa a let predstavovali štát a zaniknutý systém a človek Gagarin akoby tiež ani neexistoval. Preferovali ho viac, ako bolo treba, až z neho ostal bronzový monument. Zobrazovali ho na fotografiách ako mávajúceho neosobného hrdinu nad Leninovým mauzóleom alebo ako niekoho mávajúceho z otvorenej limuzíny. Žiadna mytológia, legenda, len výkrik do mikrofónu Пοеxали! v okamihu zapálenia raketového motora.

Obletieť Zem za 106 minút a pristáť na Mesiaci, dotknúť sa ho nohou, sú dve veci. Kolumbus objavil nový kontinent, ale meno mu dal Amerigo Vespucci. Nespravodlivé, ale tak to je. Gagarinov výkrik „Ideme!“ nemá rozmer ľudského príbehu, ale dotknúť sa Mesiaca nohou, zanechať v prachu ľudskú stopu – ikonické logo objavovania v štýle milánskeho plátna – a povedať vetu „Je to malý krok pre človeka, obrovský skok pre ľudstvo“ je posolstvom novej éry.

Už v šlágri Dobrý den, majore Gagarine je kód druhého objavného kroku. Spieva sa „Vyřiďte, prosím, na Měsíci, vyřiďte mezi hvězdami…“ Mesiac bol snom od čias disku z Nebry z bronzovej doby – možno Slnko, názory sa rôznia – pozerali naň milenci aj hvezdári, na Mesiac zavýjali vlci a Mesiac maľoval William Blake tak, že sa dodnes ježia chlpy na ruke.

Aj koniec mali každý iný, Gagarin sa zabil pri rutinnom lete na stíhačke a je pochovaný pri kremeľskom múre, popol Armstronga rozsypali do Atlantiku.

Je to o príbehu a prostredí. Jedného režim zviazal, druhému dal krídla a nám na cestu krédo jeho rodiny: „… keď vyjdete za jarnej noci a uvidíte Mesiac, ako sa na vás usmieva, spomeňte si na Neila Armstronga – a žmurknite na neho.“
Niekto vidí, niekto nie.