Denník N

Chatár z Chaty pod Rysmi: Jedno video tlačenice na reťaziach a sezóna klesla o tretinu

Viktor Beránek. Foto – Soňa Mäkká
Viktor Beránek. Foto – Soňa Mäkká

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Najvyššie položená chata vo Vysokých Tatrách je postavená na križovatke lavínových dráh. Lavíny chatu viackrát zničili a prešla rôznymi prestavbami. Viktor Beránek je jej chatárom vyše 40 rokov a na viacerých rekonštrukciách pracoval. „Nebola strecha, v noci pršalo, všetci sme boli mokrí, len sme si prehodili cez seba igelit. Varilo sa vonku, kamienky a prach padali do jedla a vŕzgalo to medzi zubami.”

V rozhovore sa dočítate:

  • o zamestnancovi chaty, ktorý sa zachránil pred lavínou tým, že sa šiel napiť čaju a aj tak nasledujúci deň skoro zomrel;
  • že v socializme Viktora Beránka nechceli zamestnať, lebo bol „protištátny živel“, a sledovala ho ŠTB;
  • ako si po prejdení železnej opony rozmyslel emigráciu;
  • prečo chatu postavili na takom nevhodnom mieste

Ako ste sa dostali k práci chatára na horskej chate?

Keď som mal 18 rokov, politicko-spoločenské pomery ma donútili, aby som niečo robil. Bolo to v období vrcholiacej normalizácie a okupácie, keď sem dorazili ruské vojská na internacionálnu pomoc. Ja som sa do toho nejako emotívne zaplietol a mal som potom problémy so štátnou bezpečnosťou. Odišiel som zo školy, pretože som sa odmietal učiť ruštinu, pre mňa to bola „okupantčina“. Mal som tú mladícku nerozvážnosť a hrdosť, ale som na to dnes hrdý a patrí to k tomu veku. Zostal som bez školy, bez práce a mal som problémy, lebo kto nepracoval, bol príživník a mohli ho zavrieť.

Zatúlal som sa na Zbojnícku chatu, tam som sa pozeral na nosičov a rozmýšľal, či sa opýtať na nosenie. Potom som sa opýtal chlapca, ktorý obsluhoval v okienku, a ten chatára, pána Keleho staršieho. Pozrel na mňa a hovorí: „No dobre, my ťa zoberieme, tam máš krošňu, tu je zoznam, zajtra toto tu zoberieš hore a v sklade v hoteli Tatra ti to dajú.“

Chata pod Rysmi. Foto – Ľubomír Mäkký

Tak som vzal krošňu, videl som, že to je úplne nepohodlné „hebedo“, aj keď je to prázdne. Zišiel som dole, ráno som šiel do hotela Tatra, tam mi naložili nejaké cukry. Nevedel som, ako si to naložiť, nechcel som vyzerať ako „slabinger“, tak som si naložil 48 kíl. A tak som s tou prvou vynáškou šliapal na chatu. Bola to krížová cesta na horu Golgotu. Bol som nevytrénovaný, taktika žiadna, bez jedla, nevedel som, kde sú „štandy“, ako odpočívať. V druhej polovičke som sa už len plazil po štyroch. Na prvú vynášku, tak ako na prvú lásku, nezabudne človek nikdy.

Neodradilo vás to?

Zo začiatku ma to odradilo a nechcel som to robiť dlhšie než ten mesiac, na ktorý som bol prijatý. Starý pán Kele potom odchádzal a prichádzal nový chatár, Belo Kapolka. Vtedy som nosil také dlhé sombrero na hlave, dlhé vlasy, proste hipík. Keď ma nový chatár Belo Kapolka videl prvýkrát, šliapal hore, chystal sa prebrať chatu, ja som veselo bezstarostne išiel s tými vlasmi a s krošňou, a ešte to sombrero sa mi o ňu krčilo. Odvtedy som nevidel, že by nejaký nosič nosil sombrero v Tatrách. Tak keď ma videl, šiel za Petrom Rajcom, ktorý robil chatára na Rysoch, a povedal mu, že tohto vyhodíme prvého.

Nakoniec ma chcel, keď si pozrel knihu vynášok, no odišiel som, chcel som ísť niekam do veľkého mesta. Tie hory boli krásne, občas som si vyšiel na túru. Ale keby som bol o dva roky starší, bol by som už dávno emigroval a šiel žiť do Indie alebo niekam inam. Mňa bavil ten slobodný život, vtedy státisíce mladých ľudí cestovali.

Chodili do Indie, tam boli silné hippies kolónie, ľudia sa tam plavili na lodiach, všelijako sa prebíjali stopom. To ma oslovilo, aj som chodil tak oblečený, kvetované košele a nohavice široké dole. A voľná láska v tom bola, samozrejme.

Výhľad z Rysov na poľskú stranu. Foto – Soňa Mäkká

Bol to taký protest proti konzervatívnej spoločnosti, ktorá, dá sa povedať, vtedy končila a nastupovala táto generácia Beatles, Rolling Stones a ďalších skupín. Ale nedostal som sa do zahraničia, medzitým sa hranice uzavreli a ja som musel ísť na dva roky na vojnu. Namiesto toho, aby som bol slobodný človek, skončil som v zelenom väzení.

Tam bol zlomový okamih, keď som si na vojne, za ostnatým drôtom niekde na severe Čiech, uvedomil, aká je tá krajina sivá. Komíny tušimickej elektrárne tam čmudili, a ja som spomínal, aké tie Tatry bývajú nádherné. Mal som nejaké fotky zo Zbojníckej chaty a tie som prezeral stále dookola. Tam sa začal rodiť môj vzťah k Tatrám a ku kráse tých hôr.

Kedy ste prišli na Chatu pod Rysmi? 

Dokončil som si strednú hotelovú školu a zároveň som bol na chatách. Na začiatku roku 1977 bol na Chate pod Rysmi Peter Rajec, ktorý chystal prestavbu chaty. Chata bola jednoposchodová, tiekla do nej voda cez strechu. Uvažovalo sa, že by sa pristavilo poschodie, kde by sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcast Denníka N

Rozhovory

Turistika a outdoor

Slovensko

Teraz najčítanejšie