Denník N

Čarovné slovko hej

Zľava Ivan Martin Jirous, Egon Bondy a Pavel Zajíček, koniec 70. rokov. Foto – Abbé J. Libánský
Zľava Ivan Martin Jirous, Egon Bondy a Pavel Zajíček, koniec 70. rokov. Foto – Abbé J. Libánský

Undergroundový hudobník, básnik, textár a výtvarník Pavel Zajíček má práve dnes sedemdesiat rokov.

Pamätám si to ako dnes, hoci je to už dobrých dvadsať rokov, keď sme sa v trafike na pražských Vinohradoch rozprávali s Pavlom Zajíčkom po jeho návrate z exilu. O všetkom možnom (napríklad aj o jeho fascinácii slovenským slovkom hej), ale, samozrejme, v prvom rade o kľukatom živote tejto ikonickej postavy nášho undergroundu.

Poznajúc jeho básnickú tvorbu aj interpretačnú osobitosť textov za sprievodu skupiny DG 307, keď uhrančivým tónom útočil na mravný rozklad spoločnosti, bol som pripravený na náročnosť očakávaného dialógu. A stále som mal na mysli aj úryvok Zajíčkovho textu o človeku, ktorým mohol byť (a asi aj bol) práve on: „Všetky situácie, ktoré prežil, boli uzavreté do dvoch strán jednej mince, takže čokoľvek riešil, bolo už súčasne vyriešené vo svojej prevrátenosti. Všetko prežité bolo obklopené tieňom neprežitého.“

Užitočnosť tohto „receptu“ sa ukázala napríklad vtedy, keď pri hodnotení významu svojho účinkovania v čase totality síce skromne pripustil, že asi bolo treba, aby sa ten systém nahlodával zvnútra, no vzápätí dodal: „To však stále nič nevypovedá o človeku, pretože ten systém je kulisa, ktorá môže byť zabudnutá.“ Moju prekvapenú otázku, ako sa dá tomu rozumieť, ani nenechal doznieť a nečakane odvetil: „Ani ja tomu nerozumiem.“ Ani na okamih to však nepôsobilo ako póza či nebodaj skrytý výsmech.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Hudba

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie