Denník N

Ján Ďurovčík: Som hrdý Slovák a nechcel som prísť o to, pre čo vlastne žijem – pre divadlo

Ján Ďurovčík. Foto - TASR
Ján Ďurovčík. Foto – TASR

Spojil modernú pohybovú výpoveď so sebavedomím baletu a živelnosťou folklóru. Popri choreografii a réžii muzikálov, televíznych šou a zahraničných hosťovaniach mal vždy aj vlastnú skupinu, až do vlani dotovanú jeho vlastnými peniazmi. O tom, prečo sa snažil o jej zoštátnenie a ako to dopadlo, hovorí náš najúspešnejší tanečný tvorca, čerstvý päťdesiatnik, ktorý predtým dokázal, že nezávislý nemusí v tanci znamenať len neziskový. Ako? Stačí byť skvelý choreograf. JÁN ĎUROVČÍK.

Na začiatku minulého roka sa vaše Slovenské divadlo tanca (SDT) začlenilo pod SĽUK s rozpočtom 640-tisíc eur. Boli ste iniciátorom tohto kroku?

Samozrejme, že bol. Tá suma bola rozpočtom na rok a trištvrte. Plánovaný rozpočet na prvý rok bol štyristotisíc, lebo jeho súčasťou bol aj prvotný nákup zariadení na vznik súboru. Tá suma bola pravdepodobne použitá v pár útočných článkoch zámerne, nikdy sa predsa nehovorí o rozpočte na dva roky a treba povedať, že sa z nej neminula ani polovica.

V minulosti ste SDT financovali takmer výhradne z vlastných zdrojov a zo zdrojov vašej spoločnosti z komerčných aktivít doma a v zahraničí. Prečo ste chceli ísť pod SĽUK?

SDT vždy existovalo na súkromnej báze, dotoval som ho z vlastných peňazí a zo sponzorských darov. Možno raz alebo dvakrát za celú existenciu sme dostali grant. Ale začal som mať vážne zdravotné problémy s kĺbom, sedem operácií za dva roky, pol roka každého z troch rokov som bol pripútaný na lôžko. Nechcel som prísť o to, pre čo vlastne žijem – pre divadlo, a práce som vyberal už len z umeleckého hľadiska. Prác, ktorými som zarábal peniaze na SDT, ako plesy či iné reklamno-komerčné aktivity, som sa na dva roky vzdal. Vtedy som si uvedomil, že už nemám finančné zdroje na to, aby som dokázal živiť seba, svoju rodinu a ešte aj skupinu.

Preto ste o pomoc požiadali ministerku?

Bol som za každým novovymenovaným ministrom kultúry ešte od čias Hudeca. Vždy som štandardne požiadal o stretnutie, vysvetlil, kto sme, že reprezentujeme Slovensko vo svete a či nás nejakým spôsobom nedokáže podporiť. Každý ma potľapkal po pleci: super, Jano, ale nemôžeme, kým je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Divadlo a tanec

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie