Ján Ďurovčík: Som hrdý Slovák a nechcel som prísť o to, pre čo vlastne žijem – pre divadlo

Spojil modernú pohybovú výpoveď so sebavedomím baletu a živelnosťou folklóru. Popri choreografii a réžii muzikálov, televíznych šou a zahraničných hosťovaniach mal vždy aj vlastnú skupinu, až do vlani dotovanú jeho vlastnými peniazmi. O tom, prečo sa snažil o jej zoštátnenie a ako to dopadlo, hovorí náš najúspešnejší tanečný tvorca, čerstvý päťdesiatnik, ktorý predtým dokázal, že nezávislý nemusí v tanci znamenať len neziskový. Ako? Stačí byť skvelý choreograf. JÁN ĎUROVČÍK.

Na začiatku minulého roka sa vaše Slovenské divadlo tanca (SDT) začlenilo pod SĽUK s rozpočtom 640-tisíc eur. Boli ste iniciátorom tohto kroku?

Samozrejme, že bol. Tá suma bola rozpočtom na rok a trištvrte. Plánovaný rozpočet na prvý rok bol štyristotisíc, lebo jeho súčasťou bol aj prvotný nákup zariadení na vznik súboru. Tá suma bola pravdepodobne použitá v pár útočných článkoch zámerne, nikdy sa predsa nehovorí o rozpočte na dva roky a treba povedať, že sa z nej neminula ani polovica.

V minulosti ste SDT financovali takmer výhradne z vlastných zdrojov a zo zdrojov vašej spoločnosti z komerčných aktivít doma a v zahraničí. Prečo ste chceli ísť pod SĽUK?

SDT vždy existovalo na súkromnej báze, dotoval som ho z vlastných peňazí a zo sponzorských darov. Možno raz alebo dvakrát za celú existenciu sme dostali grant. Ale začal som mať vážne zdravotné problémy s kĺbom, sedem operácií za dva roky, pol roka každého z troch rokov som bol pripútaný na lôžko. Nechcel som prísť o to, pre čo vlastne žijem – pre divadlo, a práce som vyberal už len z umeleckého hľadiska. Prác, ktorými som zarábal peniaze na SDT, ako plesy či iné reklamno-komerčné aktivity, som sa na dva roky vzdal. Vtedy som si uvedomil, že už nemám finančné zdroje na to, aby som dokázal živiť seba, svoju rodinu a ešte aj skupinu.

Preto ste o pomoc požiadali ministerku?

Bol som za každým novovymenovaným ministrom kultúry ešte od čias Hudeca. Vždy som štandardne požiadal o stretnutie, vysvetlil, kto sme, že reprezentujeme Slovensko vo svete a či nás nejakým spôsobom nedokáže podporiť. Každý ma potľapkal po pleci: super, Jano, ale nemôžeme, kým je to tvoj súbor. A ja som vždy povedal, že sa ho nevzdám. Tak som navštívil aj vtedy novovymenovanú ministerku kultúry Laššákovú, ktorú som predtým nikdy v živote nevidel, a povedala mi tú istú vetu. Nakoniec som zavolal naspäť, že som ochotný sa vzdať súboru, keď naň nájdeme platformu. Vytvorila sa organizačná zložka pri SĽUK-u, Slovenské divadlo tanca, ktorého som už nebol vlastníkom. Bol som umelecký šéf na pol úväzku, bez podpisového práva, zo dňa na deň kýmkoľvek od riaditeľa SĽUK-u po ministerstvo kultúry odvolateľný. A de facto aj de iure som sa vzdal značky SDT.

Vzdali ste sa súboru?

Proste som chcel, aby tu po mne niečo ostalo. Myslel som si, že ten súbor ešte chvíľu povediem, maximálne štyri roky, čo som aj deklaroval, a že potom ostane pre ďalšie generácie a ja budem hrdý, že som stál pri jeho vzniku.

Ozvali sa protesty, zástupcovia PlaST-u (Platformy pre súčasný tanec) sa v liste ministerky Laššákovej pýtali, prečo uprednostnila potreby jedného umelca realizujúceho sa na poli komerčne zameraných projektov pred potrebami celej komunity súčasného tanca. O inštitucionálne zastrešenie sa totiž sami dlhodobo snažia.

Vôbec som tomu nerozumel. Vo chvíli, keď sa zo SDT stal štátny súbor, vznikla nová platforma pre tanec. Mohli ma odvolať a dať tam iného šéfa, ale súbor by ostal. Hitler postavil v Nemecku diaľnice, komunisti niektoré divadlá, tak ich teraz zbúrame? Ja som musel verejne deklarovať, že nebudem jediným autorom, ale od začiatku dám priestor ďalším, o čom svedčí aj nová premiéra. Dohodli sme sa s vedením VŠMU, že každý rok vyberú študentov, ktorí by v SDT pri SĽUK-u tvorili ročníkové a absolventské práce. Bol som na rokovaní s ďalšími slovenskými choreografmi, čiže žiadne potreby jedného umelca. Mimochodom, nezaznamenal som žiadne protesty, keď úplne identickým spôsobom vznikol Balet Bratislava pri Novej Scéne. Mal som v tom čase pätnásť rokov súbor, čo vystupoval po celom svete. Skryte som závidel? Hej. Vystúpil som niekedy proti tomu súboru? Nikdy. Iba preto, že to nebol práve môj súbor, nemôžem predsa nesúhlasiť so vznikom tanečného telesa, nech ho vedie ktokoľvek, veď ich máme žalostne málo. V Česku majú okolo štrnásť stálych tanečných súborov, u nás štyri, ak nerátam folklór. Aj práve teraz vzniká nová tanečná organizačná zložka na Novej scéne, nikto neprotestuje a ja už vôbec nie, naopak, podporujem to.

Podľa PlaST-u vašu tvorbu odborníci z grantových komisií FPU opakovane posúdili tak, že ste dotáciu na svoje projekty nedostali. Ministerstvo kultúry v reakcii uviedlo, že podalo SDT pomocnú ruku ako reprezentantovi slovenského súčasného tanca. Cítite sa ním byť?

Umenie nerobím podľa šablóny, či som contemporary. Tvorím tak, ako tvorím. Neviem, či som súčasťou súčasného tanca. Keď prídeme hrať do Pekingu, napíšu, že sme contemporary. V Česku bol aj Šmok chvíľu súčasný. Už neviem, čo to slovíčko znamená, ale hlavne možno práca iných tvorcov pre SDT by presne spĺňala túto kategóriu. To vyjadrenie ministerstva však asi nebolo úplne najšťastnejšie. Čo sa týka grantov, určite ste si všimli, že hoci moja osoba a s ňou spojené projekty boli komisiami odsúvané, ja som nikdy nezaútočil na tých, ktorí tie granty dostali.

SDT bola predtým projektovo zameraná skupina súčasného tanečného divadla, ako aj zoskupenia nezávislých súčasných tvorcov v PlaST-e. Boli ste teda takisto nezávislý tvorca, len oveľa viac komerčne úspešný. Vylučuje sa to?

Nevidím dôvod, prečo by sa malo. Podstatné je, že som bol ochotný vzdať sa SDT a zároveň to, čo vzniklo v portfóliu SĽUK-u, malo životopis. To bol aj základný argument, aby ostal jeho názov. Úplne inak sa k vám zahraničné scény a produkcie správajú, keď ukážete, že ste hrali v Národnom dome armády v Pekingu, Alvin Ailey Theatre v New Yorku, Národnom divadle vo Fínsku, National Art Centre v Mexiku, v Ríme, Tokiu, Madride, Londýne či Amsterdame a že máte dvadsať rokov existencie.

SDT vypredávalo domáce i zahraničné turné na takýchto scénach. Kto vám v tom producentsky pomáhal?

To, že hráme po svete, nie je producentský úspech. Nemám producenta, iba produkčného pre zahraničie.

Vybavujete si to sám?

Nevybavujem, zavolajú nás. Jediný problém je, koľko turné som už musel zrušiť.

Teda stačí byť skvelý choreograf?

To neviem, ale treba mať aj šťastie. Keď mi raz dávno zazvonil telefón, že v Tokio Metropolitan City Ballet chcú uviesť Vtáka Ohniváka, dvakrát som to zložil, myslel som že ide o Pročkovu skrytú kameru, veď ako by v Tokiu o mne mohli vedieť. Na tretíkrát vysvitlo, že pripravujú Stravinského večer, ich producenti hľadali po svete zaujímavého Stravinského, uvideli naše predstavenie niekde na fotkách. Ešte v lietadle som tomu neveril. Zahrali sme, prišiel riaditeľ ďalšieho festivalu a išli sme do Tokia naspäť s Rómeom a Júliou. To producentsky nevybavíte, a ak aj, nezabezpečíte, že vás zoberú aj druhýkrát.

Začínali ste ako ľudovkár v Zemplíne, neskôr ste spolupracovali s najväčšími folklórnymi, muzikálovými a baletnými scénami. Keď ste v roku 1993 prerazili s Baletom Torzo, váš štýl bol vnímaný ako veľmi nový a moderný. Kto bol vašou inšpiráciou?

Už ako ľudovkár som šalel nad Kyliánovou Sinfoniettou. V Belgicku som počas štúdia videl Mauricea Béjarta aj veľa súčasného tanca, ale nikdy som netvoril podľa niečoho, skôr emocionálne. V Balete Torzo sme začali tvoriť ucelené predstavenia, to predtým neexistovalo. Hneď s prvým celovečerným predstavením Sme pieroti viery nás zavolali na festival Tanec Praha.

Aká dôležitá je pre vás originalita, súčasné trendy a koncepty?

Konceptuálne nie. Originalita áno, to je základ, ale nie za každú cenu. Carmen som svietil unikátnym systémom sodíkových lámp, toreador bol verbunkár. Že tanečníci rozprávajú, je dnes už bežné, ale pred dvadsiatimi rokmi v Rómeovi a Júlii nebolo. Hľadám spôsob, ako vypovedať tému a príbeh, väčšinou robím dejové veci.

Ste režisérom mnohých gala večerov a štátnych osláv. Bila sa niekedy zákazka s vaším umeleckým alebo politickým presvedčením?

Viem, na čo narážate. Ale tie programy som robil za všetkých vlád, i keď za premiéra Petra Pellegriniho toho bolo viac a som na ne hrdý. Som proste hrdý Slovák. Pri jednom z gala som na chodbe stretol prezidenta Kisku, ktorý prišiel ku mne a spýtal sa ma, či to režírujem. Povedal som, že áno a on na to, že v takom prípade je pokojný, že mi verí, že to bude skvelé. To ma veľmi potešilo. Ale pozor, nikdy tam nebola ani štipka politickej agitky. Nemám žiadnu preferenciu, myslím, že v každej strane sú tupci, ale aj talentovaní a múdri ľudia. Úprimne, nikto odo mňa tú agitku ani nežiadal, a dôležitá vec – bol som vždy len najatý režisér, nie producent celej akcie.

Koncom minulého roka ste so SDT pri SĽUK-u chystali premiéru svojho Vtáka Ohniváka a Petrušku Igora Holováča. Prečo sa nekonala?

Pôvodne to mal byť Stravinského večer, kde bol vybraný Igor Holováč, a mali sme rozhovory s ďalšími tvorcami. Ale nastali zmeny, nová pani ministerka Milanová nám skrátila ročný rozpočet na polovicu.

Na základe tých protestov?

Neviem, na základe čoho, no nemohli sme už zavolať ďalšieho choreografa, nechali sme teda Petrušku a k tomu pridali obnoveného Vtáka Ohniváka. Premiéra mala byť 20. decembra a bola vypredaná, ale 19. decembra sa začal lockdown. 30. decembra nám riaditeľ SĽUK-u oznámil, vraj im prišiel list z ministerstva, že od 1. januára 2021 neexistujeme.

Koľko ľudí sa dozvedelo, že sú o dva dni bez práce?

SDT pri SĽUK-u malo troch zamestnancov na plný úväzok, riaditeľa, šéfa techniky a produkčného, mňa na pol úväzku a pätnásť tanečníkov ako hosťujúcich umelcov s exkluzívnou zmluvou, čiže nemohli tancovať inde. Nastala šokujúca situácia – štát vlastní značku Slovenské divadlo tanca, ktorú sám zrušil. Značku, ktorú som dvadsať rokov budoval. Rešpektujem právo ministerstva kultúry zrušiť čokoľvek, ale spôsob, akým sa to udialo, bol bolestivý, nedôstojný a nepochopiteľný.

Čo to znamená pre budúcnosť SDT?

Oficiálnou podmienkou ministerstva pri vzniku SDT pri SĽUK-u bolo, že dám SDT s. r. o. do likvidácie. V tomto čase sme mali hrať v Národnom divadle v Brne a svetové turné Čína, Turecko, Španielsko, Kanada, Ukrajina. Všetko sa najprv presunulo z dôvodu korony a teraz? Netuším, čo bude, hádam sa nájde niekto, kto nám pomôže prežiť, a hádam budem môcť viesť svoje divadlo, keď ho štát už nechce.