To priezračné v spleti konárov
Petr Borkovec nás vo svojej najnovšej prozaickej knihe pozýva na nevšednú prechádzku do nášho bezprostredného okolia.
Klacek je vlastne palička, halúzka, konárik, kus dreva. Teda predmet s minulosťou. Akou? Kedysi, možno nie až tak dávno, bol súčasťou jedného prastarého múdreho organizmu. Keď ho vezmeme do rúk, ľahko môžeme podľahnúť dojmu, že v pästi zvierame úplne všetko: minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Ale možno to nie je len dojem. Možno to tak naozaj je a zdvihnúť paličku znamená poťažkať v ruke celý svet.
Prózy českého básnika a vydavateľa Petra Borkovca nás v tomto pocite utvrdzujú. Všetko v nich je totiž dôležité. Ale tak to už s dobrou poéziou býva. Aj s tou, ktorá sa ukrýva za maskou poviedok či fejtónov a na obálke má napísané „Próza“. Najnovšia kniha Petra Borkovca Sebrat klacek vyšla na začiatku roku 2021 vo vydavateľstve Fra.
Okolo človeka
V tejto knihe je pravdepodobné, že ak náhodou prehltnete jablčné jadierko, v bruchu vám vyklíči strom. A bude to tá najlepšia cesta, ako sa dostať blízko živej prírody, ako ju vpustiť priamo do seba. Strom vás pritom nezahubí. Naopak, čosi dôležité sa navzájom naučíte.
Petr Borkovec sa od prvého odseku stavia do polohy menejcenného tvora. Menejcenného v porovnaní so zvyškom živej prírody. Stáva sa pozadím, na ktorom môže v plnej kráse vyniknúť všetka tá dôkladnosť a dômyselnosť, ktorú ľudia chybne považujú za anarchiu, divočinu a bordel.
Pasuje sa za človeka, ktorý prírode, jej významom či fungovaniu ani trochu nerozumie, a práve vďaka tomu nám našepkáva, aby sme sa o to všetko aspoň pokúsili. Stojí to za to. To porozumenie. Je to však len maska. Výnimočný pozorovateľ Borkovec v skutočnosti vie oveľa viac a slovné spojenie „nomen omen“ naňho sedí ako uliate.
Nie sú tu však texty len o prírode. Borkovec nám rozpráva o rôznorodých „ekosystémoch“: od vesmíru ukrytého pod kameňom cez zapadnutý antikvariát, príbehy z detstva až po skorý ranný vidiecky autobus. Kniha Sebrat klacek je o veciach, ktoré prehliadame. O veciach, ktoré pre nás stratili význam. Zmysel. A možno aj opodstatnenie. Napríklad starý mobil Nokia, ktorý nájdeme pohodený v húští pri potoku s výhľadom na posledný dom dediny.
Čo nám hovorí? Predovšetkým to, že ktosi odhodil starý mobil. Môžeme nad ním zúriť ako nad každým kúskom odpadu v okresnej divočine, no môžeme sa naň pozrieť aj ako na spomienku – tento telefón pochádza z čias, keď ľudstvo vedelo ešte oveľa menej, ako vie dnes, keď bolo ešte trochu vzdialenejšie od svojho blízkeho konca.
Alebo inak, s Borkovcom: „Jako bychom všichni stáli v nějakém erbu: hora písku, břidlice, střevlík, já a v měděném štíte zlatý paprsek, který se podobá blesku. Lesklá nijaká chvilka, co se rozpadá. Chci to opakovat, vidět znovu.“
Dôležité nepodstatné
Je úžasné počúvať Petra Borkovca hovoriť o veciach neviditeľných a nepodstatných. Možno práve schopnosť prizrieť sa detailom a zastať sa bezbranných prinavracia ľudstvu dôstojnosť, ktorú stratilo pri svojich pažravých honbách za nikdy sa nekončiacim rastom. A tak je možno „klacek“ len prostou správou o tom, že kdesi na okolí ešte rastie a mlčí strom, že tam prebieha život. Je to teda potešujúca správa. A viac hovoriť netreba.
„Je suchý, je vyschlý. Je světlešedý, bílý. Je hladký. Je lehký. Lehčí, než odhaduješ, nežli ho sebereš. Zvedneš ho ze země. Chvíli ho neseš. Prohlížíš si ho, přehazuješ z ruky do ruky. Odhodíš ho.“ Takto dáko vyzerá stretnutie so živým svetom.
Po textoch
