Dominik Dán: Oligarchom ľudia vyštrngali fleky v ’89, akurát to voláme demokracia

Od roku 2005, keď napísal svoju prvú knihu Nehanebné neviniatko, je to slovenský najúspešnejší autor detektívok. Druhá kniha Popol všetkých zarovná sa zaoberala aj únosom Michala Kováča mladšieho. Dohromady ich bolo dvadsať. Podpisuje sa pseudonymom, ale policajti vedia, ktorý ich bývalý kolega takto uspel. Dominik Dán odpovedal na otázky písomne.

Mali ste vždy rád literatúru? Aké knihy čítate?

Musím vás sklamať, no nie som knihomoľ. Nechápem prečo, ale novinári a asi aj bežní čitatelia si myslia, že ak niekto píše, automaticky musí aj čítať a vyznať sa vo svetovej literatúre. Nie je to pravda. Čím viac píšem, tým menej čítam, a aj to iba vybrané tituly. Nemám vyhranený žáner, čítam, čo je dobré, čo mi odporučia priatelia, manželka, deti a podobne.

Akú knihu ste čítali naposledy?

Jeden výdych koňa od Martina Mojžiša, nie je to čítanie pre každého, ale fajnšmekri si prídu na svoje. Práve mám rozčítanú knihu Čierna kniha katolíckej cirkvi od Michaela Hebeisa. Nič nové pod slnkom, väčšinou už známe fakty, ale nezaujatému čitateľovi môže pomôcť zorientovať sa.

Vaše knihy vychádzajú z reálnych prípadov, ktoré ste sám riešili na kriminálke. Je to veľká výhoda oproti tomu, keby ste si mali celú vraždu, páchateľov aj policajtov vymyslieť?

Toto je veľká chyba v interpretácii podstaty mojich kníh. Námety na svoje knihy čerpám zo skutočných udalostí, ale okrem toho je všetko spracované v rámci spisovateľskej licencie, teda vymyslené, dotvorené, dofarbené, vyfabulované. Okrem profesionálnej znalosti prostredia nemám oproti iným autorom detektívneho žánru žiadnu výhodu pri písaní. Tiež musím každý román poctivo vymyslieť a vysedieť.

Nedávno bolo 20. výročie od zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny. Pamätáte si prípad, keď by v polícii boli podobné politické zásahy ako vtedy?

Napísal som o tom román, tam je vysvetlené všetko, viac k tomu nemám čo dodať.

Čo je najväčší zločin na Slovensku za posledných 20 rokov?

Po toľkých rokoch práce s vraždami som dospel k poznaniu, že najväčšie zločiny neexistujú. Viete si predstaviť, že niekomu zlomíte ruku? Tušíte, ako ho to bolí, ako trpí? Preňho je práve toto najväčší zločin spáchaný na ňom. A teraz si predstavte vraždu. Stačí zavraždiť jedného človeka, aj ten jeden má otca, matku, ženu, deti. Všetci trpia a trpia jeho stratou úplne najviac. Oni zažívajú najväčší zločin zo všetkých zločinov, lebo prežívajú utrpenie, o akom my ostatní nemáme ani predstavu. Skutočnosť je taká, že najväčšie zločiny sa nemerajú počtom mŕtvych vystrieľaných samopalom, ale utrpením pozostalých, a na ľudské utrpenie stačí zabiť jedného nevinného. Tak to vidím po rokoch.

Ako sa vám z literárneho hľadiska pozdáva spis Gorila?

Z literárneho hľadiska nijako, to nie je námet na román, to je národná tragédia. Neviem, kto