Bol pokojný, rozvážny a racionálny. Kolíková zverejnila správu k Lučanského väzbe a smrti

Po viac než troch mesiacoch skončila prácu komisia, ktorá mala preskúmať pobyt bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského vo väzbe a jeho následnú smrť.

Zriadila ju ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (Za ľudí) potom, ako sa sociálnymi sieťami šírili konšpiračné teórie okolo Lučanského smrti. Tento piatok nechala zverejniť jej záverečnú správu, má viac než dvadsať strán.

Na tlačovej konferencii zároveň ministerka znovu vyjadrila ľútosť nad Lučanského úmrtím.

Záver komisie: išlo o samovraždu

Z dokumentu vyplýva, že komisia súhlasí so záverom, že Lučanský spáchal samovraždu obesením na teplákovej bunde. Jednoznačne tiež odmietla fámy, že Lučanského po jeho vzatí do väzby zbila skupina dozorcov.

Tesne po Lučanského smrti tento príbeh šíril napríklad bývalý novinár Milan Žitný či manažér kampaní HZDS a zakladateľ Smeru Fedor Flašík. Značná časť užívateľov sociálnych sietí aj vďaka tomu uverila, že Lučanského vo väzbe týrali.

Komisia, naopak, postup Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) na viacerých miestach chváli. Ocenila napríklad iniciatívny prístup riaditeľa prešovskej väznice Norberta Kundráka, ktorý po návrate Lučanského z nemocnice umiestnil bývalého policajného prezidenta do cely, kde bol blízko chodbovej kamery (samotné dianie v celách kamery nesnímajú).

Záznamy z tejto kamery nechal zálohovať, čo dodatočne pomohlo predísť ďalším špekuláciám o okolnostiach Lučanského smrti. „S ohľadom na technické limity kamerového systému by bez vydania takéhoto pokynu takéto kamerové záznamy vôbec neboli k dispozícií,“ konštatuje komisia.

V jednom bode boli členovia komisie voči ZVJS aj kritickí – dozorcom vyčítali „neprimerané“ úkony voči Lučanskému počas jeho krátkej hospitalizácie vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku.

Tam na policajného exprezidenta dohliadali dozorcovia z ústavu v Banskej Bystrici, ktorí ho počas presunov na jednotlivé vyšetrenia nechávali spútaného. Tieto opatrenia následne mohli prispieť aj k jeho pádu z nemocničného vozíka, ktorému sa komisia venovala tiež.

Saková i Kotleba

Komisia mala sedemnásť členov, zasadali v nej politici vrátane exministerky vnútra Denisy Sakovej (Hlas) a predsedu ĽSNS Mariana Kotlebu, ale aj bývalá česká ombudsmanka Anna Šabatová alebo súdny lekár Norbert Moravanský.

Proti záverom komisie hlasovali dvaja: Kotleba a Saková. Na hlasovaní sa nezúčastnil poslanec Marián Saloň zo Smeru. Za dokument, naopak, hlasovali štrnásti členovia, povedal na záverečnej tlačovej konferencii predseda komisie Tomáš Čitbaj, ktorý zastupoval kanceláriu ombudsmanky.

Členmi komisie boli okrem iného aj Radovan Pala z kancelárie prezidentky, dvaja zástupcovia ministerstva spravodlivosti, niekoľko koaličných poslancov a dvaja novinári – Dominik Hutko a Ján Petrovič.

Aké podklady mali k dispozícii?

Komisia podľa dokumentu skúmala napríklad kamerové záznamy z väznice, výpis z otváraní dverí na cele, rozprávali sa s dozorcami i lekármi, ktorí Lučanského ošetrovali. Naopak, nemali k dispozícii zdravotnú dokumentáciu Lučanského, ku ktorej nedostali súhlas od rodiny, a nezískali ani predbežnú pitevnú právu.

Okrem komisie nechal okolnosti väzby a smrti Milana Lučanského vyšetriť aj generálny prokurátor Maroš Žilinka. Závery z tohto preverovania, ktoré v tomto prípade vedú policajti a prokurátori, zatiaľ nie sú známe.

Jednoznačné obesenie

Hlavným cieľom komisie bolo preskúmať, či sa Lučanský v utorok 29. decembra 2020 skutočne pokúsil o samovraždu, v dôsledku čoho na druhý deň zomrel. Takúto informáciu poskytla v tom čase médiám ministerka Kolíková a vtedajší generálny riaditeľ ZVJS Milan Ivan.

„Komisia v prvom rade zisťovala, či je možné v prípade mimoriadnej udalosti zo dňa 29. decembra 2020 potvrdiť záver (alebo, naopak, vzniesť pochybnosti), ktorý bol prezentovaný ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou a bývalým generálnym riaditeľom ZVJS Milanom Ivanom,“ uvádza dokument.

V tejto otázke komisia spravila jednoznačný záver: nezistila žiadne okolnosti, ktoré by „spochybňovali verziu úmyselného sebapoškodenia Milana Lučanského obesením na ústavnej bunde pripevnenej o rám hornej kovovej poschodovej postele.“

„Komisia nekonštatuje ani žiadne zistenia a závery, ktoré by poukazovali na akúkoľvek aktívnu účasť inej osoby na udalosti zo dňa 29. decembra 2020 v cele č. 114. Rovnako členovia komisie nezistili pri vypočutí zúčastnených osôb žiadne podozrenie na prítomnosť takých poranení na tele, ktoré by poukazovali na aktívnu obranu, či okolnosti poukazujúce na akúkoľvek nežiaducu manipuláciu inej osoby či osôb s jeho telom.“

Skúšal to aj Kotleba

Členovia komisie si boli začiatkom februára prezrieť v Prešove Lučanského celu. Túto návštevu si vtedy všimli médiá aj vďaka Kotlebovi, ktorý na Facebooku napísal, že sa v rámci „rekonštrukcie“ cvične pokúsil obesiť rovnakým spôsobom ako Lučanský.

„Vydržal som tak možno 15 sekúnd v podstate bez problémov, trochu ma bolel krk,“ napísal.

Dozorcovia vypovedali, že Lučanského našli ležať na posteli. Hlavu mal tesne nad čelom postele, okolo krku mal jedenkrát obtočenú teplákovú bundu, ktorá bola uviazaná za rukávy o hornú konštrukciu poschodovej postele. Ruky mal skrčené pod sebou.

„Takáto opísaná poloha môže viesť k dokonanej samovražde obesením, pretože je splnená základná podmienka mechanizmu dusenia, teda kompresia krku a krčných anatomických štruktúr (tepny, žily, hrtan, koreň jazyka, blúdivý nerv) škrtidlom,“ konštatovala komisia.

Žiadna bitka

Ďalší dôležitý záver sa týka zranenia pravého oka, ktoré si mal Lučanský spôsobiť 9. decembra po svojom nástupe do väzby. Následne ho operovali v Ružomberku, potom strávil desať dní vo väzenskej nemocnici v Trenčíne.

Po Lučanského smrti rozšírili bývalý pokladník Smeru Fedor Flašík a Milan Žitný verziu, že Lučanského údajne zbili na cele štyria dozorcovia. Na túto verziu sa neskôr vo facebookových statusoch odvolávala aj Lučanského manželka Martina, opieral sa o ňu aj poslanec Smeru Ľuboš Blaha.

„Ak sa potvrdí len stotina z toho, čo hovorí bezpečnostný analytik Milan Žitný, tak treba pozatvárať polovicu vlády,“ písal Blaha.

Komisia sa podľa záverečnej správy pýtala na toto zranenie dozorcov, ktorí mali službu, a pozerala kamerové záznamy spred cely 131 (Lučanský bol pred zranením v inej cele než po návrate z nemocnice).

S odvolaním na tieto skúmania vylúčila, že by „na vzniku tohto úrazu oka aktívne participovala iná osoba, respektíve, že by k úrazu oka došlo priamym aktívnym konaním inej osoby či osôb proti osobe Milana Lučanského“.

„V tejto súvislosti komisia nezistila ani žiadnu minimálnu časovú a priestorovú možnosť účasti inej osoby pri vzniku tohto úrazu v ÚVV a ÚVTOS Prešov (Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody – pozn. red.).“

Samotný Lučanský toto zranenie vysvetľoval tak, že zakopol o šľapku a udrel sa o roh poschodovej postele. Komisia nepovedala jasne, či tomuto popisu verí, uviedla len, že si zranenie pravého oka spôsobil sám. S odkazom na dostupné informácie zároveň odmietla, že by zranenie z 9. decembra mohlo byť prvým pokusom o samovraždu.

„V každom prípade je však možné podľa poznatkov komisie sumarizovať, že tupý úraz pravého oka Milana Lučanského vznikol vlastným konaním menovaného, bez akejkoľvek účasti inej osoby. Samotný vznik úrazu nebol predvídateľný a nebolo možné mu zabrániť uplatnením žiadnych známych preventívnych opatrení v rámci pracovných činností príslušníkov ZVJS.“

Pád z vozíka

Lučanského previezli na operáciu oka do Vojenskej nemocnice v Ružomberku. Pri prevoze bola z vlastnej iniciatívy aj väzenská lekárka z Prešova, čo komisia označila za nadštandardný prístup.

V Ružomberku bývalého policajného prezidenta prevzali dozorcovia spadajúci pod väznicu v Banskej Bystrici, ktorá je geograficky bližšie. Vo vojenskej nemocnici sa odohrala ďalšia udalosť, ktorá vzbudila pochybnosti na sociálnych sieťach. Lučanský sa prevrátil a spadol z nemocničného vozíka. Bolo to už po operácii, v čase, keď mal ísť na kontrolné vyšetrenie.

Komisia k tomuto momentu vypočula členov eskorty, čo podľa nej „vyčerpávajúco objasnilo podstatné okolnosti pádu“. Lučanský sa podľa záverečnej správy snažil posadiť, vozík však nebol zaistený a prevrátil sa.

„Pri tejto udalosti malo dôjsť k pomliaždeniu temena hlavy Milana Lučanského kontaktom s podlahou chodby v priestore pred izbou. Komisia v tejto súvislosti zistila, že samotná udalosť nemala žiadnu následnú konsekvenciu na zdravotnom stave menovaného.“

Komisia nezistila ani individuálne pochybenie dozorcov, ktoré by súviselo s týmto pádom. „Udalosť je možné spoľahlivo označiť za nešťastnú náhodu, bez zistenia akýchkoľvek nezrovnalostí, ktoré by spochybňovali označenie a obsah slovného spojenia nešťastná udalosť.“

Musel byť spútaný?

S týmto pádom však súvisí jedna z hlavných výhrad, ktorá zaznela od členov komisie. Zboru väzenskej a justičnej správy vyčítali, že počas pobytu nemocnici opakovane použili voči Lučanskému „donucovacie prostriedky – predvádzacie retiazky, spútavacie retiazky a spútavací opasok“.

Lučanského nechávali dozorcovia spútaného konkrétne počas presunov na jednotlivé vyšetrenia. Komisia poznamenala, že tento postup síce neodporoval zákonu, nepovažuje ho však za adekvátny.

„Najmä s ohľadom na pooperačný stav Milana Lučanského, spojený s plnou anestéziou v rámci operačného zákroku, hodnotí komisia použitie uvedených donucovacích prostriedkov ako neprimerané. Použitie donucovacích prostriedkov, ktorými dochádza k obmedzeniu pohybu väznenej osoby, môže navyše u osôb v pooperačnom stave viesť k nečakanej strate koordinácie pohybu, a tým aj k následnému zraneniu.“

Na tlačovej konferencii členovia komisie potvrdili, že Lučanský bol spútaný aj počas spomínaného pádu z vozíka a že práve toto opatrenie mohlo k pádu prispieť.

Nový generálny riaditeľ Zväzu väzenskej a justičnej stráže Róbert Mudronček povedal, že toto opatrenie bolo preventívne a vychádzalo z denného rozkazu. Nepredchádzal mu teda žiadny konflikt s dozorcami, po ktorom by ho „za trest“ spútali.

Bývalá česká ombudsmanka Anna Šabatová takéto zaobchádzanie kritizovala. Podľa nej by slovenské väzenstvo malo tento systém zmeniť a nenechávať obvinených či väzňov v nemocniciach spútaných automaticky. „Naše odporúčanie je, aby sa posudzovalo individuálne riziko,“ povedala Šabatová.

„Rozvážny, racionálny“

Nasledoval desaťdňový pobyt vo väzenskej nemocnici v Trenčíne, kde absolvoval viacero odborných vyšetrení. V tejto nemocnici Lučanského umiestnili na psychiatrické oddelenie, čo vedenie nemocnice vysvetlilo tým, že na tomto oddelení je nepretržitá možnosť kontroly pacienta kamerovým systémom.

Komisia o tom napísala: „Zaradenie do monitorovaného priestoru (lokalizovaného na oddelení psychiatrie; priestor bez možnosti audio-vizuálneho nahrávania) vzhľadom na úraz krátko po umiestnení do väzby, ako aj vzhľadom na potrebu operačného zákroku krátko po vzatí do väzby, chápe komisia po detailnom vysvetlení zodpovednými osobami ako medicínsky indikované.“

Členovia komisie k tejto hospitalizácii vypočuli aj lekárov z trenčianskej väzenskej nemocnice a tunajších dozorcov. Podľa nich nič nenasvedčovalo tomu, že sa Lučanský môže v najbližšom čase pokúsiť o samovraždu.

„Na základe vyjadrovania a konania Milana Lučanského, ktorý bol opisovaný ako pokojný, rozvážny a racionálny, bez náznaku problémového správania, nebolo zdravotníckym personálom nemocnice identifikované riziko samovražedného konania.“

Samoväzba dávala zmysel

Lučanského previezli 22. decembra späť do Prešova, kde pokračoval v kolúznej väzbe. Na cele bol sám a mal len veľmi obmedzený kontakt s okolím.

Vedenie väznice zvolilo samoväzbu z dôvodu, že Lučanský bol ako bývalý policajný prezident exponovaná osoba, na ktorej by si teoreticky mohli chcieť niektorí obvinení vybiť zlosť. Komisia to označila za „zákonné a adekvátne preventívno-bezpečnostné opatrenie“.

„Je potrebné brať do úvahy, že preventívno-bezpečnostné opatrenia museli reflektovať špecifickú profesijnú minulosť menovaného, pretože Milan Lučanský pôsobil ako prezident policajného zboru a predtým sa dlhé roky podieľal na odhaľovaní závažnej trestnej činnosti. Jeho umiestnenie na celu s inou väznenou osobou alebo aj umožnenie inej formy kontaktu s ostatnými väznenými osobami je možné dôvodne považovať za rizikové.“

Televízor i prechádzky

Hoci Lučanský bol na cele sám, podľa komisie mal vo väzbe možnosti rozptýlenia. Na cele mu po návrate z nemocnice inštalovali televízor.

„Na cele mal možnosť počúvať rádio, mal k dispozícii knihy. V ÚVV a ÚVTOS Prešov mal každý deň možnosť hodinovej vychádzky na čerstvom vzduchu. Komisia tiež zaznamenala, že Milan Lučanský sa informoval o možnosti predĺženia vychádzok, pričom túto možnosť počas posledných dvoch dní nevyužil,“ píše sa v správe.

Hoci ho držali v samoväzbe, nebol úplne bez sociálnych kontaktov. Viackrát ho navštívili obhajcovia, opakovane absolvoval návštevu lekára a pohovor s psychológmi. Komisia uviedla tiež zdanlivo prekvapujúcu vec: nežiadal o kontakt s rodinou, napriek tomu, že dával najavo, že mu takýto kontakt chýba.

„S rodinou sa obvinený počas výkonu väzby nestretol, je síce pravdou, že o návštevu ani nežiadal, avšak toto nekonanie je možné skôr pričítať jeho vedomosti o obmedzeniach súvisiacich s výkonom kolúznej väzby, pretože inak pri pohovoroch so zamestnancami ZVJS verbalizoval absenciu kontaktu s rodinou ako ťažkosť, s ktorou mal problém sa vyrovnať,“ píše sa v správe.

Komisia zároveň pripúšťa, že chýbajúci kontakt s rodinou by mohol byť hodnotený ako neľudské zaobchádzanie, avšak musel by trvať podstatne dlhšie než tri týždne, počas ktorých bol Lučanský vo väzbe. Odkázala sa na štandardy Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý za zásadný problém považuje izoláciu trvajúcu roky, a nie týždne.

Pohovor s psychológmi

Po návrate z Trenčína absolvoval Lučanský dve sedenia s väzenským psychológom, pričom to druhé prebehlo 29. decembra, v deň, keď sa pokúsil o samovraždu.

„Psychológ opätovne konštatoval stabilizovaný stav a neprítomnosť myšlienok s potenciálne suicidálnym obsahom. V tomto bode komisia zdôrazňuje, že tak ako v predchádzajúcich dňoch väzby, ani priamo 29. decembra 2020 väzenskí odborníci u Milana Lučanského nespozorovali akékoľvek riziko samovraždy,“ píše sa v záverečnej správe.

Napriek tomu mal nariadené zvýšené kontroly, ktoré mávajú okrem iného väzni a obvinení, ktorí si ešte len zvykajú na väzenské prostredie. Jeho celu kontrolovali približne raz za pol hodinu.

Posledné minúty

Zrejme posledný, kto videl Lučanského živého, bol dozorca, ktorý vykonával kontrolu o 16.30. Podľa záverečnej správy na sekundu nakukol do jeho cely, Lučanský na jeho pokyn zdvihol hlavu. Či to tak skutočne bolo, nie je úplne jasné.

„Komisia sa zhodla, že nie je možné objektívne identifikovať zrakový vnem, t. j. čo konkrétny referent v danom čase mohol reálne vidieť cez priezor dverí, keďže podľa kamerového záznamu išlo o momentový časový úsek v trvaní cca jednej sekundy,“ poznamenali k tomu členovia komisie.

Nasledoval výdaj stravy o 16.39, keď si dozorca všimol, že niečo nie je v poriadku. „Vyzval som menovaného na odobratie stravy. Menovaný nereagoval ani na opakovanú výzvu. Cez bufetové okienko som videl, že nehybne leží na posteli,“ vypovedal podľa už skôr zverejnených záznamov.

Dozorca taktiež vypovedal, že Lučanskému nebolo cez okienko vidieť plecia ani hlavu. Táto výpoveď komisiu trochu zarazila. Z kontextu dokumentu vyplýva, že výhľadu cez okienko nič nebránilo.

„Komisia uvádza, že na vlastnom výjazdovom zasadnutí nedokázala vyhodnotiť a spoľahlivo preveriť, aký vizuálny vnem mohol nastať u referenta ZVJS, ktorý uviedol, že obvinenému už v čase obesenia nebolo vidieť hlavu ani plecia v ležiacej polohe na posteli,“ píše sa v správe.

Pochvala dozorcov

Následne spoločne s kolegom vstúpili do cely a zistili, že Lučanský leží s obtočenou teplákovou bundou okolo krku, k čomu komisia opakovane skonštatovala, že „v opisovanej polohe je možné vytvoriť také podmienky tlaku a kompresie vnútrokrčných štruktúr, ktoré môžu navodiť stav dusenia kombinovaným mechanizmom pritlačenia krčných tepien a dýchacích ciest, prípadne aj útlaku na blúdivý nerv.“

Dozorcovia začali Lučanského oživovať. Komisia v správe zhodnotila, že urobili maximum, čo mohli, a za tento postup ich aj pochválila.

„Komisia osobitne oceňuje schopnosť bezprostrednej reakcie referentov ZVJS pri zabezpečení adekvátnych podmienok na poskytnutie prvej pomoci spojenej s vonkajšou masážou srdca a dýchaním z úst do úst. Komisia nezistila žiadne okolnosti, ktoré by poukazovali na možnosť iného adekvátnejšieho postupu.“

Nečakajú už prekvapenie

Zhruba po dvadsiatich minútach od spozorovania pokusu o samovraždu dorazili podľa výpovede dozorcu záchranári, ktorí pokračovali v oživovaní. Približne o 17.30 ho previezli na Kliniku anestéziológie a intenzívnej medicíny Fakultnej nemocnice J. A. Reimana v Prešove.

„Transport bol realizovaný za účelom poresuscitačnej zdravotnej starostlivosti s dôrazom na neuroprotektívny režim Milana Lučanského (snaha o ochranu a obnovu funkcií centrálneho nervového systému po hypoxickom ataku), čo je štandardný postup v podobných prípadoch,“ konštatuje komisia.

Následne však boli Lučanskému podľa komisie diagnostikované „nezvratné známky mozgovej smrti vplyvom zhubného (malígneho) opuchu mozgu, čo vyústilo do konštatovania smrti dňa 30. decembra 2020 v bližšie nezistenom čase.“

Hoci oficiálne výsledky pitvy Lučanského tela členovia komisie nepoznajú, nepredpokladajú, že by sa v nich objavili nejaké odlišné závery.

„Komisia považuje úmyselné sebapoškodenie obesením, t. j. násilnú príčinu smrti z hľadiska jej definície WHO za očakávaný súdnolekársky záver znaleckého posudku z pitvy tela Milana Lučanského,“ konštatuje záverečná správa.