Denník N

Vojnu prežil vďaka viacerým náhodám a mame, ktorej sa podarilo vyhnúť transportom. Celý život je šťastie, hovoril Juraj Vágo

Juraj Vago vo Vrútkach. Foto - archív J. V.
Juraj Vago vo Vrútkach. Foto – archív J. V.

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Len vďaka silnej a rozvážnej osobnosti Jurajovej matky, vďaka jej rozhodnutiu odmietnuť nastúpiť do manželovho transportu, ona a jej syn Juraj prežili besnenie 2. svetovej vojny. Nebolo jednoduché vzoprieť sa a žiť v strachu toľké roky, ale aj napriek tomu – ako Židia v tej dobe odsúdení na smrť – dokázali svoj osud zmeniť.

Juraj zomrel v Spojených štátoch 9. apríla 2021.

Juraj Vágo sa narodil 15. júna 1929 vo Vrútkach do židovskej rodiny. V roku 1930 sa jeho rodina presťahovala do Košíc, kde žili až do roku 1938. Jeho otec, Arpád Vágo, vlastnil v Košiciach kaviareň Café Astoria, ktorá bola zároveň aj dôvodom jeho odchodu z Vrútok.

Pôvodné Arpádovo priezvisko bolo Wachsberger, avšak ešte za Uhorska sa ho rozhodol spolu s mladším bratom zmeniť na Vágo.

Jurajova matka Blanka Bihellerová pochádzala z Ružomberka, z rodiny, ktorá vlastnila obchod so zmiešaným tovarom a živila sa výrobou a predajom sódovej vody.

Obaja jeho rodičia síce boli židovského pôvodu, ani jedna z rodín však nebola veľmi pobožná. Vrútky aj Ružomberok boli malé mestá, v ktorých fungovali malé židovské obce zložené zväčša z obchodníkov. Veľká časť týchto rodín oslavovala najmä základné sviatky. Potrpeli si na to, aby ich deti chodili do židovskej ľudovej školy, čo bol aj Jurajov prípad.

Juraj na detstvo spomína rád – až do začiatku 2. svetovej vojny. Žil ako jedináčik v Košiciach, prázdniny prežíval striedavo raz u starých rodičov vo Vrútkach v dome Wachsbergerovcov, raz u matkiných rodičov v Ružomberku.

Práve vo Vrútkach zažíval ako dieťa niečo úplne iné než v bežnom živote, keďže otcova rozvetvená rodina žila spoločne vo veľkom komplexe, kde bol hostinec, kaviareň a aj menší hotel. Neustály ruch, ktorý tam vládol, bol  určite nezabudnuteľný.

Jurajovi rodičia boli veľmi zaneprázdnení prácou v kaviarni, preto v ich domácnosti pracovala opatrovateľka Anna, ktorá bola viac-menej aj gazdiná. Anna pochádzala z nemeckej menšiny v Gelnici, a práve preto bol Juraj vychovávaný viac v nemčine než v slovenčine.

Síce svojich rodičov vídaval pomenej, no na ich kaviareň má len pekné spomienky. „Pre mňa to bola zábava. Chodil som tam a oni mi dávali zmrzlinu a čokolády.“

Cafe Astoria, ktorá bola dlhé roky prosperujúcim podnikom, fungovala do roku 1938, vtedy zbankrotovala. Pre stratu práce či narastajúcu militantnú náladu sa Vágovci rozhodli v marci 1938 presťahovať do Vrútok.

Vznik slovenského štátu a narastajúce napätie

Po príchode do Vrútok sa Juraj s rodinou usadili v komplexe Wachsbergerovcov. Vo väčšine domu bývala otcova rodina a Juraj sa čoraz viac začal zbližovať so svojím bratrancom Elim, ktorý bol len o rok mladší.

V tomto čase – v marci 1939 – vznikol slovenský štát, ktorý ochotne realizoval nacistické „riešenie židovskej otázky“. Nenávisť voči židovskému obyvateľstvu sa začínala stupňovať a vydávanie protižidovských opatrení naberalo na obrátkach.

Juraj si ako žiak tretieho ročníka situáciu veľmi neuvedomoval, ani na oficiálne narážky na svoj pôvod si v škole nepamätá. Situácia sa značne skomplikovala, keď zomrel matkin otec a nemohla nechať svoju mamu žiť osamotenú v Ružomberku. Preto, krátko po presťahovaní do Vrútok, nasledovalo ďalšie sťahovanie – do Ružomberka.

V roku 1939 začal Juraj navštevovať židovskú ľudovú školu v Ružomberku, kde sa ľudia ešte dokázali vzájomne rešpektovať.

„Ale, samozrejme, my sme vedeli, že to sú katolíci, to sú evanjelici a my sme Židia. Ďalej som teda vyrastal v židovskej spoločnosti.“

Rok 1939 predstavoval krutú zmenu pre život všetkých Židov, ktorí žili na území slovenského štátu, Jurajovu rodinu nevynímajúc. Na scénu prichádzali prvé opatrenia – ako zatváranie všetkých ich podnikov. Jurajov otec teda prišiel o zamestnanie, ale jeho strýko, ktorý bol v tom čase stavebným inžinierom, mu zohnal prácu skladníka, za ktorou dochádzal do vtedajšieho Svätého Kríža nad Hronom (dnes Žiar nad Hronom).

Jurajova rodina vo Vysokých Tatrách. Foto – archív J. V.

Všetci sa báli bubnov

Okrem zatvorenia hostinca vo Vrútkach zatvorili aj obchod  so zmiešaným tovarom Jurajovej starej mamy v Ružomberku. Juraj si spomína, že každé opatrenie v meste vyhlasoval bubeník. „Bubnujú, bubnujú. Tak som bežal, vždy som bežal.“

Všetci mali veľký strach, keď počuli zvuk bubnov. Nasledoval rad všelijakých opatrení. Židovskí obyvatelia mali zakázané vychádzať po šiestej hodine, museli odovzdať športové náradie, šperky.

Jurajova rodina, kde bolo veľa vášnivých lyžiarov, radšej lyže rozrezala, ako by ich mali odovzdať.

Jurajovi sa podarilo dokončiť piatu triedu, prijali ho na gymnázium, ale do školy už nastúpiť nemohol. Židovské deti si mohli pridať len ďalšie tri ročníky. „To bolo ako meštianka.“

V tomto čase bol Juraj členom Makabi Hatzair, teda židovských skautov. Chlapci hrávali futbal proti inými jedenástkam, a ich súperi ich prezývali ŠK Židia. Ich skutočný názov bol Slavia Meteor, ale keďže katolíci a evanjelici k nim boli veľmi nepriateľskí, vymysleli im vlastný. Niekedy nastali protižidovské roztržky s katolíkmi, zvlášť keď vyhrávali.

V Makabi klube boli aj rôzne schôdze, kde sa rozprávalo o aktuálnej situácii a motivovali ich k vysťahovaniu do vtedajšej Palestíny, ktorá bola britskou kolóniou.

Ľudia však mali strach, pretože to nebolo také jednoduché. Napríklad bratranec Jurajovej matky to skúsil v roku 1939, keď sa snažil dostať loďou po Dunaji cez Varnu až do Palestíny, ale nakoniec ich loď potopil zásah britských vojakov.

Rozhodnutie skrývať sa bolo šťastím v nešťastí

Rok 1942 bol pre rodinu Vágovcov zlomový. Najmä pre Jurajovu bar micva – rituál dospievania chlapcov. Spomína si, že išlo o veľmi smutnú udalosť, lebo jeho otec sa na nej zúčastniť nemohol.

Týždeň pred ňou ho chytili vo vtedajšom Svätom Kríži, odkiaľ smeroval do zberného tábora v Kremnici. Jurajovej mame poslali povolanie, aby pristúpila do transportu svojho manžela spolu s ním. Mala sa so synom dopraviť do Vrútok, cez ktoré tento transport prechádzal.

Mama však túto možnosť radikálne zamietla a rozhodla sa ukrývať. „Bolo mi jasné, že to je koniec,“ podotkol Juraj na adresu svojho otca.

Keďže nenastúpili, otec putoval vlakom sám. Ešte zo Žiliny sa mu podarilo poslať kartu, na ktorej bolo napísané: „Moje číslo je 120, toto číslo dúfam, že bude šťastné.“

Pochopili, že týmito slovami sa v podstate so svojou rodinou lúčil. Neskôr sa dozvedeli, že vlak smeroval do Majdaneku v Poľsku, odkiaľ sa už otec nikdy nevrátil.

Mená Juraja a jeho matky zostali na listine transportov v Ružomberku. Mamin brat, ktorý pôsobil ako mestský inžinier, mohol svojej rodine pomôcť. Vďaka svojej funkcii mal množstvo kontaktov a jedným z nich bol okresný náčelník.

Aj rodina vo Vrútkach musela konať. Starí rodičia z otcovej strany sa rozhodli, že sa presťahujú k dcére do Banskej Bystrice. Toto rozhodnutie zvolili preto, lebo manžel ich dcéry mal výnimku – hospodársky Žid.

Pod túto výnimku spadali zväčša židovskí obyvatelia, ktorí boli akademicky vzdelaní, a teda dôležití pre štát. Ani táto ochrana však nebola istotou. Nakoniec sa starí rodičia k výnimke nedostali a posledným transportom boli prevezení do Osvienčimu, kde zomreli.

Kontakt s rozvetvenou rodinou sa pomaly, ale isto prerušil a Juraj s matkou museli hľadieť na seba, na svoje životy. „Mali sme starosti sami o seba.“

Echá, ktoré dostávali, aby sa nedostali do transportu, nebolo možné dostávať večne. Ich organizácia, za ktorú zodpovedali miestne úrady, nebola dôsledná, išlo o nebezpečnú situáciu.

Na poslednú chvíľu sa im podarilo ujsť pred ružomberským transportom, vďaka úteku vlakom do Svätého Kríža. Židia nemohli cestovať bez povolenia, tak sa museli zamiešať medzi ostatných.

Prvýkrát utiekli ešte v máji 1942 za otcom, ktorý pracoval vo Svätom Kríži a keď transporty utíchli, vrátili sa naspäť. Druhýkrát, už po otcovom transporte, sa im podarilo odísť za matkinou sestrou do Liptovského Mikuláša.

Tu však mali Juraj s mamou doslova šťastie v nešťastí. Niekto ich prezradil a už druhú noc u tety k nim prišla polícia, aby ich odviedla späť do Ružomberka. Keďže transport mal odchádzať až pred obedom, dovtedy ich zatvorili na policajnej stanici. „S mamou sme sedeli vo väzení.“

Ráno sa otvorili dvere a v nich stál policajný šéf: „Tak ten transport už odišiel, tak vás púšťame domov a budete v tom ďalšom transporte.“

Zostali veľmi prekvapení a neverili, že sa znovu dokázali zachrániť. Neskôr sa dozvedeli, že znovu mamin brat, s pomocou okresného náčelníka, ktorý poznal veliteľa polície, pána Pružinského, sa za nich prihovoril. „Pán okresný náčelník bol prvý záchranca našich životov.“

Síce sa vrátili späť domov, no Jurajova mama si uvedomila, že v Ružomberku zostať určite nemôžu, pretože nabudúce už také šťastie mať nemusia. Vo Vrútkach žil aj jej strýko Július Steiner so ženou Adou. Pôsobil ako stavebný inžinier na mestskom úrade a jeho manželka bola zubná lekárka.

V júni 1942 sa mama rozhodla, že z bezpečnostných dôvodov pôjde za Júliusom len ona a Juraj zostane so starou mamou v Ružomberku. Bola si istá, že samotné dieťa do transportu nevezmú. Mýlila sa.

Juraja, hoci bol len dieťa a bez rodičov, zobrali do nasledujúceho transportu. „Nič som nemal, len krátke nohavice a košeľu.“

V tej dobe ľudí zhromažďovali v židovskej škole. Juraja odovzdali veliteľovi, nech mu vysvetlí, že je sám, dočkal sa však len zahriaknutia. Vtedy len trinásťročný vystrašený Juraj nevedel, čo bude ďalej. Mal strach. Zrazu sa ozval veliteľ: „Bež domov.“ Nerozumel, ale pamätá si, že utekal ako o život.

Znovu pomohol jeho strýko Erno Biheller, ktorý sa ohradil, že nemôžu vziať dieťa bez rodičov, a tak jeho manželka Edita utekala za okresným náčelníkom, ktorý zavolal do školy, aby ho pustili.

Juraj musel okamžite odísť za mamou do Vrútok. Riskovania už bolo dosť. Cesta bola nebezpečná sama osebe a vôbec nepridal ani fakt, že ju musel absolvovať sám. Do vlaku nastúpil v susednej dedine v Rybárpoli schovaný na konci nástupišťa. Podarilo sa mu to a s matkou zostal u Steinerovcov až do vypuknutia Slovenského národného povstania.

Celý ten čas, teda takmer tri roky, nesmeli stratiť ostražitosť. Život sa úplne zmenil, keďže sa nesmeli voľne pohybovať. V dome bývali len oni so strýkom a tetou. Ich arizátor – zubný technik, tam bol každý deň, teda o nich vedel. So strýkom sa však poznali veľmi dobre, preto sa tváril, že o ničom ani len netuší.

Síce mali priateľa v Mestskom dome, ktorý sa ich snažil vždy upozorniť, napriek tomu im to bolo raz takmer osudné.

Nečakali, že príde narýchlo rozsiahla razia gardistov, pred ktorou by sa im nepodarilo skryť. Z ničoho nič vstúpilo na dvor vyše sedem gardistov, ktorí začali všetko prehľadávať. Nezostávalo im nič iné, len sa ukryť v kurníku. Našťastie ich priateľ vedel, kde sú, a tak mohol odviesť pozornosť. Keď sa jeho kolegovia pýtali, či sa tam bol pozrieť, prikývol.

Život Juraja a jeho mamičky bol mnohokrát o veľkom šťastí. „Celý život je šťastie,“ podotkol Juraj. Neskôr sa síce razie opakovali, ale už nie v takom rozsahu.

SNP a pokračovanie života na úteku

Príchod roku 1944 znamenal aj príchod vzbury partizánov. Juraj si spomína, že v jednu noc počuli, ako lietadlo zásobovalo partizánov už veľmi blízko Martinských holí. Dokonca ich strýko Steiner stretol, keď vymeriaval cestu v lese.

V osudný deň 25. augusta 1944 ľudia v meste nič netušili, i keď bolo cítiť vo vzduchu, že sa niečo deje. Napadalo im jediné, že ich pravdepodobne obsadia Nemci, a tak sa vybrali prespať k susede Mendelovej, ktorá ich vždy ochotne prichýlila. Keď o štvrtej ráno počuli výstrely a rachot guľometov, boli si istí, že sa niečo deje.

Začali sa obrovské boje. Zväčša sa odohrávali pri Strečne, kde si partizáni vybudovali hradby a tunel zatarasili. Juraj si pamätá prichádzajúce nákladné autá partizánov, medzi ktorými boli aj Rusi či Francúzi. Išlo o vojakov, ktorí ušli z nemeckého zajatia a smerovali spolu so Slovákmi na front.

Nakoniec sa však Nemcom podarilo Povstanie potlačiť a Jurajova mama sa rozhodla utiecť spolu so Steinerovcami. Dostali sa znovu do Ružomberka, kde ešte stále žila stará mama s rodinou Blankinho brata Ernesta.

Ružomberok už Nemci bombardovali. Vedeli, že dlho nevydrží, rozhodli sa teda utekať ďalej na Banskú Bystricu. Utekali Ernest, Jurajova mama, Juraj a Steinerovci, pričom stará mama Edita a štvorročná Darinka sa rozhodli, že s nimi v tom momente neodídu a pridajú sa až neskôr.

Pred Nemcami utekali až do Korytnice, odkiaľ už bolo možné ísť len do hôr. Neváhali. Na druhý deň počuli neutíchajúcu streľbu a na tretí deň sa, žiaľ, stretli s nemeckými vojakmi, ktorým sa museli vzdať. Museli ísť s nimi späť do Korytnice, kde ich odovzdali veliteľovi.

Strýko im zakázal prezradiť, že vedia po nemecky. Predstavili sa ako civilisti, ktorí museli kvôli Povstaniu ujsť do hôr. Bola vtedy obrovská tma. Na otázku, či sú Židia, strýko neodpovedal, ale keďže tam bolo rušno, veliteľ im dovolil odísť s tým, že sa majú na druhý deň hlásiť. Samozrejme sa nehlásili.

Čas bol neúprosný a museli nájsť nové riešenie. Strýko Ernest Biheller si spomenul, že keď stavali cestu Banská Bystrica – Staré Hory, prespával v dome u Zimovcov v Kostiviarskej. Napísal lístok a odovzdal ho Jurajovej mame so slovami, že keď prídu pred ich dom, nech im ho dá. On ďalej nepokračoval, keďže v Ružomberku bola stará mama v nemocnici, lebo medzičasom dostala infarkt a so sebou mal tiež len štvorročnú dcéru Darinku, ktorá už cestu nezvládala.

Tak sa Juraj spolu s mamou vybral pešo do Kostiviarskej. Cesta bola náročná, stále pršalo. Zastavili sa na Donovaloch, ktoré síce boli obsadené Nemcami, ale našlo sa tam pár milých ľudí, ktorí ich aj napriek vlastnému strachu boli ochotní prichýliť. Strýko mal pravdu. V Kostiviarskej im Zimovci pomohli.

„Pod lampou je najväčšia tma.“ Ani vo sne by im nenapadlo, že práve tento dom sa stane útočiskom siedmich Nemcov, ktorí si v ňom založia komandatúru.

V tom období ak chcel niekto opustiť hranice obce, musel mať priepustku. Jurajova matka ako jediná vedela po nemecky a dokázala tak sedliakom preložiť, čo od nich Nemci chceli. Dá sa povedať, že fungovali v relatívnom pokoji, až kým obyčajnú jednotku Nemcov nevystriedala jednotka esesmanov. Títo vojaci boli omnoho nepríjemnejší a každého označovali za partizána.

Prišli, aby si v humne schovali tank. Aj oni však využívali mamine prekladateľské služby. Jednotku SS neskôr vystriedala jednotka Ukrajincov. A to im znovu bolo osudné, keďže išlo o najhoršiu návštevu. Títo vojaci veľa rozumeli, a práve preto boli veľmi nebezpeční. Juraj a jeho matka museli opäť zmiznúť. Rôznymi spôsobmi sa im podarilo od decembra 1944 uchýliť sa v Banskej Bystrici v podnájme u Novákovcov.

Oslobodenie

Novákovci mali dve dcéry a pán Novák bol železničiar na dôchodku. Prenajímali izby rôznym ľuďom, aj maďarským Židom, ktorí v čase vypuknutia transportov v Maďarsku ušli na Slovensko. Manžel sa vždy predstavoval ako Detmar, ale pravdepodobne nešlo o jeho pravé meno. Bol z Košíc, vedel po slovensky.

Čo sa týka legálneho prihlásenia, o Jurajovi a jeho matke vedel aj starosta v Kostiviarskej. Síce ich neprezradil, ale podotkol, že by bolo oveľa lepšie, ak by sa oficiálne prihlásili na úrade, pravdaže nie ako Židia. Tak aj urobili.

Poprosili ich o to aj manželia Novákovci, že ak to je v ich silách, bolo by to lepšie. Výhodou prihlásenia bolo, že obyvatelia dostali prídelové knižky na potraviny a mohli si nakúpiť. Mali šťastie, keďže mali preukazy so slovenským štátnym občianstvom bez určenia náboženstva. A tiež sa mohli prihlásiť pod pravým menom, keďže priezvisko Vágo neznelo židovsky.

Juraj si na úrade vymyslel, že sú vojnoví utečenci, ktorí sa skryli pred Rusmi v Banskej Bystrici. Podarilo sa.

Deň oslobodenia bol plný nedočkavosti, ale aj strachu. Banská Bystrica bola 25. marca 1945 oslobodená Červenou armádou, ktorá útočila zo všetkých strán, a ani bomby neboli výnimkou. Práve preto museli ísť do úkrytu – do pivnice. Nakoniec po oslobodení Nemci spolu s maďarskými fašistami utekali na západ v pomerne zúboženom stave. Stále panovala napätá atmosféra a ešte neraz bolo počuť kanonádu. Preto sa Juraj s mamou a Detmarom rozhodli odísť z Banskej Bystrice, kým sa situácia úplne neupokojí.

Rozhodli sa ísť autostopom do Zvolena. Jediný, kto ich mohol zviesť, boli Rusi, ktorí by však bez dôvodu nezastavili. Detmar si spomenul, že má fľašu s rumom a vedel, že keď ňou zamáva, tak sa pristavia. Už len počuli: „Davaj, pajďom“.

Vo Zvolene bývali v starom dome v prenajatej izbe asi týždeň. Keď sa všetko upokojilo, vrátili sa späť do Banskej Bystrice. Opustili ju znovu po pár týždňoch, keď sa rozhodli vrátiť do Ružomberka, ktorý bol oslobodený 5. apríla. Putovali pešo po hradskej aj so Steinerovcami, ktorí sa celý čas skrývali v Liptovskej osade. Návrat späť domov po vojne znamenal pre Juraja a jeho matku nový začiatok.

Rozhodli sa zostať v Ružomberku v dome ich starej mamy, ktorý bol na počudovanie prázdny a v pôvodnom stave. Až neskôr sa dozvedeli, že ľudí, ktorí tam žili, vyhnal bratranec Otto Biheller, ktorý bol v tom čase dôstojníkom v ČS brigáde.

Nasledujúce dni sa snažili čo najviac dozvedieť o svojej rodine. Prežil vôbec niekto? Cez Červený Kríž si len potvrdili, čo tušili. Jurajov otec zahynul v koncentračnom tábore. Stará mama, ktorá počas úteku zostala v Korytnici, dostala infarkt, ktorému, žiaľ, podľahla. Strýko Biheller so svojou ženou Editou prežili. Strýka síce takmer na konci vojny chytili a odviedli do koncentračného tábora, ale prežil. Editu tiež uväznili v Ilave, dcérku Darinku našli v poriadku u ich priateľky.

Nástup komunizmu a otázka emigrácie

Život po vojne bol zo začiatku zvláštny. V ľuďoch bola stále zakorenená nenávisť voči Židom. Juraj sa vrátil v septembri 1945 späť do piatej triedy. Riaditeľ školy bol veľmi nepríjemný a nenávidel Židov. „U mňa Židia nebudú mať žiadne výnimky.“

Aj to bol dôvod na to, aby sa Jurajova rodina zamyslela, či neemigrujú do Izraela. Jurajova mama sa však na prelome rokov 1947/1948 znovu vydala za Eugena Grossmanna, ktorému vrátili galantériu v Košiciach. Znamenalo to, že matka sa presťahovala za manželom. Juraj žil striedavo v Košiciach a v Ružomberku, v ktorom stále navštevoval školu. Na toto obdobie spomína v dobrom, keďže konečne bol aký-taký pokoj.

V roku 1948 nastúpil komunizmus a s ním rýchle znárodnenie súkromných podnikov, medzi ktoré patrila aj galantéria jeho otčima. Síce mu dovolili byť tam vedúcim, ale nevydržal to a vzdal sa jej úplne. Eugen s Jurajovou matkou prijali prácu úradníkov a snažili sa prispôsobiť novej dobe.

Juraj musel prerušiť štúdium na gymnáziu pre silný zápal pľúc. Neskôr už nedokázal dobehnúť zameškané a gymnázia sa musel vzdať. Spravil si medzitým meštianku a nastúpil na Strednú priemyselnú školu v Ružomberku. Zmaturoval v roku 1950 a nastúpil na strojnícku univerzitu v Brne, z ktorej po prvom ročníku spravili vojenskú akadémiu. Juraj prestúpil na rovnaký odbor do Prahy.

Maturitná fotografia. Foto – archív J. V.

Komunizmus priniesol aj antisemitizmus a obavu vysloviť nahlas, že je Žid. Síce sa nebál, ale nesmel sa ani chváliť. Juraj sa v Prahe stýkal s niekoľkými židovskými priateľmi. Bola to uzavretá skupina, v ktorej sa cítil veľmi dobre a nemusel sa na nič hrať.

Po škole Juraj dostal miestenku v Keramoprojekte v Prahe, nebola to však pre neho výzva, akú potreboval, a po vyše roku odišiel. Následne v roku 1955 prestúpil do Výskumného ústavu tepelnej techniky v Prahe.

Spolunažíval s komunistami, preto musel byť veľmi ostražitý a do otvorených debát sa nepúšťal. „Za komunizmu človek hral komédiu stále,“ komentoval vtedajšiu pretvárku.

V ústave vydržal do roku 1958 a vtedy začal zvažovať útek z ČSSR cez Berlín. Juraj priam neznášal komunistický režim, aj kvôli jeho antisemitizmu. Vedel, že útek je pre neho jediná možnosť žiť inak. S mamou sa síce bol rozlúčiť, ale neprezradil jej nič. Jeho otčim bol veľmi paranoidný, a preto bolo lepšie, ak nič nevedeli.

Plánovanie úteku nebolo jednoduché. Prvýkrát mal záujem dostať sa na Západ s priateľom Petrom Loubalom z Prahy. Prihlásili sa na zájazd do Berlína, keďže iba tak sa dalo ujsť. V roku 1958 ešte síce nestál Berlínsky múr, ale mesto už bolo rozdelené na zóny, cez ktoré sa dalo prechádzať jedine s povolením. S Petrom sa to však nepodarilo a musel sa vrátiť.

Neskôr, ešte v rovnakom roku, útek naplánoval znovu s Pavlom Weitzmannom, ktorý potom žil v Nemecku, kde sa oženil a zomrel. Podarilo sa im to, lenže až na ceste späť zo zájazdu. Ich zámienkou boli dievčatá, ktoré stretli pri Severnom mori a pri odchode z Berlína, teda pri prestupe na rýchlik do Prahy požiadali vedúceho, aby ich pustil za roh sa s nimi rozlúčiť.

Cestu do amerického pásma už mali dobre naštudovanú a most, ktorý potrebovali prejsť, bol veľmi blízko. Pokojne sa presunuli po boku dievčat do amerického pásma a následne im povedali „goodbye“. Keďže sa rozhodli zostať, Američania ich rozdelili a Juraja poslali do Frankfurtu. Nemal nič, len „najlepší oblek, baloňák a foťák pod baloňákom“.

Nový život po emigrácii

Juraj sa rozhodol zostať vo Frankfurte, kde pracoval vo firme, ktorá sa zaoberala výrobou priemyselných pecí. Legalizovať sa mu pomohli Američania, vďaka ktorým získal medzinárodný utečenecký pas a mohol sa voľne pohybovať po západnej Európe. Býval v prenajatej izbe a pracoval tam takmer dva a pol roka. Oficiálny kontakt so svojou rodinu stratil, ale zbežne komunikoval cez brata svojho otčima. V ČSSR ho odsúdili v neprítomnosti na päť rokov.

V roku 1961 sa Juraj Vágo rozhodol, že bude pre neho najlepšie, ak emigruje do USA. Mal tam množstvo priateľov a žil tam aj otec jeho bratranca Eliho strýko Laci. To, kde sa usadí, záviselo od miesta, kde získa čo najskôr prvú prácu. Podarilo sa mu zamestnať vo firme na výrobu pecí v Bostone. Zotrval tam veľmi krátko a odišiel za priateľmi do Kalifornie, kde pôsobil ako asistent na univerzite v Berkley.

Tam zostal do roku 1965 a rozhodol sa vrátiť späť do New Yorku, kde dostal ponuku vo firme, ktorá sa venovala výstavbe chemických tovární. Pôsobil tam až do dôchodku.

Po emigrácii nevidel Juraj svoju matku dlhých osem rokov. Síce sa stretol s otčimom v Nemecku a rozprával sa s ním o jeho mamičke, ale predsa len nešlo o stretnutie s ňou. S mamou sa stretol až v 60. rokoch, dokonca za ním párkrát do Ameriky aj prišla. Stretávali sa aj v Európe, napríklad vo Viedni či dvakrát v Taliansku. Poslednýkrát, keď sa s ňou videl v Rakúsku, sa zároveň stretol so svojou nastávajúcou.

Dana a Juraj – svadba v New Yorku v roku 1971. Foto – archív J. V.

Osudová láska

Juraj sa v roku 1970 zoznámil so svojou osudovou láskou Danou. Začiatok ich príbehu bol vskutku neobyčajný. Všetko sa začalo návštevou pána Verného v USA, kde mu Juraj robil sprievodcu. Zrejme sa mu zapáčil, lebo mu Verný rozprával o dievčati z Viedne, ktoré by sa mu určite páčilo.

Juraj súhlasil a táto myšlienka zaujala aj Danu. Počas Jurajovej návštevy vo Viedni sa spolu dva týždne stretávali a hneď nato ju požiadal o ruku. Dana bola veľmi mladá a neskúsená, ale aj veľmi zamilovaná. Odpovedala, že musia rýchlo zavolať jej rodičom, čím nepriamo súhlasila.

Keď Juraj odišiel späť do Ameriky, mesiace si spolu písali a potom sa rozhodla navštíviť Ameriku, aby sa presvedčila, či nový život zvládne. Juraj vybavil pre svoju snúbenicu dvojmesačné vízum, po ktorom sa musela rozhodnúť, či sa vydá, alebo sa vráti späť do Rakúska.

A tak sa 24. januára 1971 konala svadba a hneď o deväť mesiacov sa im narodila dcéra Michelle. Keďže firma, kde Juraj pracoval, mala pobočku v Haagu, v roku 1973 sa tam na nejaký čas presťahovali. O dva roky sa im v Holandsku narodil syn David. Zvažovali, že zostanú v Európe, ale nakoniec sa vrátili do Ameriky. V roku 1976 si kúpili dom v New Jersey, kde pracovali a vychovávali svoje deti.

Juraj sa snažil žiť naplno a nemal čas sledovať dianie v bývalom ČSSR, či už potom v osamostatnenom Slovensku, ale takmer každý rok boli v Prahe a v Bratislave. Museli veľa pracovať, aby sa im podarilo slušne žiť a zaplatiť dobré školy svojim deťom.

Záleží vám na tom, aby sa dejiny Slovenska neprepisovali? Aby mladí ľudia poznali našu históriu? Venujte nám 2 % zo svojich daní. Ďakujeme.

Informácie o tom, ako podporu použijeme, a návod na venovanie 2 % nájdete tu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie