Denník N

Raz nás nazvali aj predstaviteľkami kultúry smrti, hovorí šéfka azylového domu

Apolónia Sejková. Foto N - Ria Gehrerová
Apolónia Sejková. Foto N – Ria Gehrerová

Proti centru pre týrané ženy spisovali v Prešove petície. Projekt to nezastavilo, budova sa už kolauduje. Prvotný odpor sa podľa Apolónie Sejkovej vytráca, stále ju však dokážu ľudská zloba a hlúposť prekvapiť.

Ľudia proti vám na začiatku spisovali petície. Opadol z nich po čase strach z azylového domu?

Potešilo ma, keď sa na našich informačných podujatiach objavilo aj niekoľko starších obyvateliek Šidlovca. Povedali nám, že ony síce podpísali petíciu, ale keď už tam budeme, či by sme nechceli nejakú zeleninku alebo ovocie pre ženy, ktoré tu budú bývať. Myslím si, že veľa ľudí, ktorí boli na začiatku nepriaznivo naladení, vidia, že im nechceme iba ukradnúť budovu v ich okolí. Keďže sme ženská organizácia, chceli by sme tu robiť aj podujatia pre staršie obyvateľky Šidlovca, ktorých je tu veľa a mnoho z nich je opustených.

Už na začiatku ste ten projekt vnímali optimisticky a tvrdili ste, že nie je možné, aby ste neuspeli a azylový dom nedokončili. Naozaj ste nemali strach?

Hovorí sa, že keď dá pánboh ovečku, dá i trávičku. Takže už keď sme ten objekt dostali a dali sme sa na to, tak nie je možné, aby to krachlo. Mám pocit, že sme tím veľmi tvrdohlavých žien.

Odkiaľ ten strach pramenil?

Pre ľudí bol náš azylový dom niečím neznámym. Aj napriek tomu, že sa o násilí páchanom na ženách veľa hovorí, stále sú tu mýty, že ide len o ženy zo sociálne slabého prostredia, že ide o Rómske ženy a o tie, ktoré nezvládajú výchovu detí ani samy seba. A veľa takýchto mýtov sa v kampani proti nám stopercentne uplatnilo.

Útočisko pre týrané ženy prešovskej mestskej časti Šidlovec. Foto N - Ria Gehrerová
Útočisko pre týrané ženy prešovskej mestskej časti Šidlovec. Foto N – Ria Gehrerová

V Prešove ste však mali aj projekt o návrate bicyklov do mesta. Stretli ste sa s podobnými problémami aj pri tomto projekte?

Áno. Nikdy som si nemyslela, že sa to stane, ale ľudia protestovali aj proti cyklistom.

Takže už sa do každého projektu púšťate s tým, že sa vyskytnú nejaké nenávistné reakcie?

Rátam. A preto sa raz plánujem odsťahovať niekam preč, chovať len nejaké ovce a za nič nebojovať. Lebo už som z toho unavená a veľmi rada to prenechám mladším. Ľudská hlúposť je jednoducho večná a najhoršia je tá aktívna hlúposť. Vždy ma prekvapuje, koľko sú ľudia ochotní investovať do negatívnej energie a úsilia. Keby to investovali do niečoho pozitívneho, tak už tu máme nielen komunitné centrum, aj vodomet a cyklotrasy po celom meste.

Čo ľuďom prekážalo na cyklistoch?

Zdalo sa im to byť niečo alternatívne a nebezpečné. Naša spoločnosť auto vníma ako nejakú životnú métu alebo status, cítia sa s ním dôležitejšie. Ak ale sedíte na bicykli, nadýchate sa čerstvého vzduchu, stretnete ľudí, s ktorými sa môžete porozprávať – ak by ste sedeli v aute, tak si akurát zablikáte svetlami. Prekvapuje ma, že sú tu stále ľudia, aj v oblasti územného plánovania mesta, ktorí si myslia, že v meste by sa malo dať dopraviť autom úplne všade. Niektorým tu prekáža aj pešia zóna, čo je už celkom proti európskym trendom. Veľmi oceňujem iniciatívy na Slovensku, ktoré bojujú za otvorenejšie komunity a stretávanie sa ľudí.

Bolbord, ktorý bol súčasťou antikampane miestnych obyvateľov.
Bolbord, ktorý bol súčasťou antikampane miestnych obyvateľov. Foto: ZZŽ MyMamy

Spomenuli ste “našu spoločnosť”. Mysleli ste tým Prešovčanov, Slovákov, Európanov?

Naše postkomunistické krajiny. Nemyslím si, že zo Západu prijímame to najpozitívnejšie. Napríklad sme si až príliš osvojili vlastnosti konzumnej spoločnosti. Ak sa cez víkend prejdete po nejakom nákupnom centre, je až zarážajúce a smutné, že je tu veľa rodín s malými deťmi. Tieto rodiny, zvlášť z nášho regiónu, si tam pritom často ani nemôžu dovoliť niečo kúpiť. Namiesto toho, aby vzali deti do lesa, chodia sa “samonasierať” do nákupných centier a obzerať si vo výkladoch to, čo si nemôžu dovoliť namiesto toho, aby robili to, čo si dovoliť môžu. To všetko potom súvisí aj s tými, koľko sme ochotní investovať do materiálnych vecí a koľko do tých, ktoré by mohli zlepšiť spoločnosť. Myšlienka otvorenej spoločnosti sa tu rodí veľmi ťažko. Keď to však pozorujem, zo západu na východ sa to pomaly mení. A jedného dňa to určite dorazí aj k nám. Nezostáva mi nič iné, iba dúfať, pretože mám tri dospelé deti a som smutná z predstavy, že si vyberú pre život inú krajinu práve pre jej otvorenosť. Vždy som ich totiž učila, že život sa neodohráva len za naším plotom a dverami, ale najmä na tej druhej strane.

Všetky vaše deti odišli do zahraničia?

Neodišli, zatiaľ tam len študujú. Veľmi sa teším z toho, že mladí ľudia študujú vonku. Menej už ma teší, že máloktorí sa vracajú domov. A ak sa aj po škole vrátia, tak po strete s administratívno-byrokraticko-korupčným systémom utekajú späť.

Nemáte pocit, že sa aj toto pomaly zlepšuje?

Ak mám byť úprimná, tak nie. Ľudia sa rozčuľujú, že tu máme demokraciu a aj tak tu nič nefunguje. Ale ona nám sem nespadla z neba, je to naša demokracia a je taká, akú sme si ju vytvorili.

Prečo ste sa vlastne začali venovať ženám?

Asi preto, že sa mi v Amsterdame veľmi páčilo, že aj mladé ženy na materskej dovolenke mali možnosť podieľať sa na tom, čomu hovoríme občianska spoločnosť. Videla som, ako tam fungujú materské centrá, ako sa mamičky stretávali v parkoch, organizovali burzy a rôzne aktivity. Prirodzene som potom ako trojdetná matka založila združenie MyMamy, aby som stále nemyslela len na plienky a na dojčenie. Samozrejme, dopadlo to tak, že sme sa aj tak o plienkach a dojčení rozprávali, takže som sa odtiaľ po čase prirodzene stiahla. Iniciatívu materského centra sme nechali mladším matkám a my sme sa začali venovať nie príliš pozitívnej téme – krízam vzťahov spôsobených násilím.

Sociológ a feminista Dávid Bosý v rozhovore tvrdil, že feministické teórie pomáhajú efektívne pracovať v prípadoch domáceho násilia. Je to tak?

Áno, má pravdu. Klientkam veľmi vyhovuje koncept posilnenia. Uvedomujeme si aj to, o koľko to majú ženy ťažšie, keď sa v ich vzťahu objaví násilie, pretože muži majú vybudované trocha iné sociálne štruktúry. Je veľa mužov-zneužívateľov, ktorí majú kontakty na polícii alebo na úrade práce. Majú svoje neformálne priateľstvá, ktoré si ženy pre materskú dovolenku nepestujú a majú svoj úzky kruh ľudí, v ktorom fungujú. Naozaj mám pocit, že sa čím ďalej, tým viac feminizujú všetky naše kolegyne. Veľmi sa mi páčilo, ako Dávid v rozhovore hovoril, že feminizmus je aj o vpúšťaní mužov do ženskej sféry.

Môže feminizmus fungovať aj ako prevencia pred domácim násilím?

Určite áno. V budúcnosti by som sa veľmi chcela venovať prevencii, lebo je veľmi potrebná. Zistila som totiž, že najlepším riešením násilného vzťahu je nikdy sa do neho nedostať. Niektoré projekty máme zamerané aj na stredné školy a páči sa mi, že títo mladí ľudia otvorene diskutujú a sú vďační aj za kontakt s ľuďmi, ktorí nie sú len ich rovesníkmi. Je pre nich veľmi atraktívne, ak za nimi príde človek mojej vekovej kategórie a začne im rozprávať o vzťahoch. Na začiatku som sa veľmi hanbila – stará fúzatá žena príde za deťmi a začne im hovoriť, ako to funguje medzi mužmi a ženami. Odrazu sme sa ale otvorene začali rozprávať o randení, o tom, čo im na ňom prekáža, bola som prekvapená, akí sú chlapci citliví a vnímaví.

O čom sa s nimi rozprávate?

O tom, čo znamená rovnocenný vzťah, v čom spočíva rodová rovnosť, aké výhody to má pre mužov a aké pre ženy, ako je to fajn, že sa môže o dieťa starať aj muž a že už to nie je hanba. Dnes si mnohí muži veľmi užívajú, ak ich ženy vpustia do súkromnej sféry a môžu si lepšie vybudovať vzťah s dieťaťom. Doteraz sme to totiž vnímali tak, že za oblasť rodinného života je zodpovedná žena. A ak sa tam niečo pokašle, tak je jasné, kto je za to zodpovedný. Ak tam ale vpustíme mužov, ľuďom bude jasné, že je to vždy o vzťahu dvoch ľudí.

Hovoríte o feminizme a rodovej rovnosti. Nemali ste na to nejaké negatívne ohlasy?

Raz sme sa dopočuli, že sme predstaviteľky kultúry smrti. Pritom takmer sto percent našich klientiek sú veriace ženy a nikdy sme ich vieru nespochybňovali. Myslím si, že človeka dokáže v ťažkých životných situáciách podržať. Naším cieľom nie je bojovať proti viere, ktorá je časťou ich osobnosti. Cirkevné organizácie pracujúce so ženami nám občas hovoria, že my sme tie, čo pracujeme hlavou a ony zasa srdcom. Nemyslím si však, že je to tak. U nás sa snažíme nepripútať si ženy k sebe, nepracujeme charitatívne, teda na úrovni sociálnej práce z 19. storočia, keď žena síce prestane byť závislá od muža, ale začína byť závislá od organizácie. To nechceme. Chceme ich posilniť ako osobnosti a posunúť ich ďalej.

Apolónia Sejková. Foto N - Ria Gehrerová
Apolónia Sejková. Foto N – Ria Gehrerová

Zapojili ste sa aj do pomoci utečencom?

Tento aktivizmus som nechala na mojich deťoch, ktoré s charitou odviezli aj niekoľko našich vecí – oblečenie, deky, uteráky. Osobne som aktívna akurát v tom, že som sa do podpory utečencov zapojila na Facebooku. Vnímam to veľmi negatívne a je mi z toho naozaj smutno. Nerozumiem postoju našej politickej garnitúry. Nerozumiem, čo chceli dosiahnuť tým, že tí ľudia museli niekoľko dní a nocí s deťmi ležať na stanici v Budapešti. Keď sa pozrieme do histórie, veľakrát sa rôzne skupiny ľudí pohli na cestu. A nebolo to len preto, že chceli žiť lepšie, pretože každý chce žiť doma. Nechcem si ani predstaviť, čo sa tým ľuďom muselo stať, keď zdvihli kotvy a vzali so sebou aj svoje deti. Alebo keď napred odídu muži bez svojich žien, aby im tu vytvorili nejaké bezpečné prostredie. Myslím, že je najvyšší čas, aby sme sa prestali tváriť ako Hejslováci zavretí v jednej dolinke a otvorili sa cudzím kultúram, pretože nás v budúcnosti nič  iné nečaká. Súhlasím so Zygmuntom Baumanom a jeho teóriou tekutej modernity, ktorá hovorí o pretekaní rôznych kultúr a neustálej zmene. Ide len o to, aby sme boli tolerantní. Ak ich privítame, tak si na to v budúcnosti spomenú a povedia si: Boli sme tu vítaní, nemôžeme sa tu správať ako hlupáci. Ale keď už ich vítame ako hlupákov, tak čo od nich môžeme očakávať?

Myslíte, že ide o podobný strach, s ktorým ste sa stretli aj vy pri budovaní azylového domu?

Áno, veľmi mi to pripomína reakciu na príchod našej skupinky až desiatich nebezpečných žien s besnými deťmi do krásnej krajiny ideálneho Šidlovca. A ani vtedy sa za nás až na jednu výnimku nikto z mestských poslancov nevedel postaviť. Páči sa mi, že sa k otázke utečencov slušne vyjadril aspoň náš prezident a že máme v politike jedného predstaviteľa, za ktorého sa nemusíme hanbiť. Šokuje ma, ako z úst ministerstva vnútra počúvame o zvyšovaní ochrany, akoby sa na nás rútili nejaké polobojové jednotky. A to, že sa militantné skupinky mladíkov ozbrojujú a v horách sa hrajú na vojačikov, ktorí majú chrániť Slovensko, to nikoho nestresuje. Sú veci, ktorým nerozumiem, a preto potom intenzívne myslím na to, že so všetkým seknem a začnem chovať ovce niekde v malej dedinke a hlavne veľmi ďaleko od všetkých šialencov.

Apolónia Sejková (48) pracuje v záujmovom združení MyMamy, ktoré stálo za projektom centra pre týrané ženy v Prešove. Vyštudovala vtedajšiu Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Prešove v odbore Výchovy a vzdelávania dospelých a študovala aj Európske štúdiá v holandskom Amsterdame. Stojí aj za projektmi na podporu cyklistov v meste Prešov v OZ Kostitras a má vlastnú spoločnosť na vypracovávanie európskych projektov.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie