Francúzsky politológ: Nezaútočiť na Sýriu bola chyba, pomohlo to islamistom

Ako na vás zapôsobil nedeľný pochod? Po celom Francúzsku sa ho zúčastnili skoro štyri milióny ľudí.

Úžasné prebudenie zdola. Začalo sa to vlastne už hneď ten prvý večer, v deň útoku na Charlie Hebdo, keď bolo vidno, že sa v spoločnosti niečo deje. Nedeľná demonštrácia nebola zameraná len proti niečomu, proti terorizmu, ale aj za niečo, teda za slobodu a slobodu slova v atmosfére mimoriadnej solidarity, smútku, ale zároveň veľkej odhodlanosti. Presahovalo to akékoľvek politické pečiatky. Samozrejme, s tým súvisí otázka, ako sa to všetko preloží do politiky v nasledujúcom období.

Pomôže to radikálnej pravici a islamofóbnym náladám?

To si nemyslím. To, čo sa stalo v nedeľu, bolo totálne popretie radikálnej pravice. To, čo som tam videl, bola najmä stredná trieda, zľava, sprava, liberáli, konzervatívci, úplne všetci. Le Penovci tam však žiadni neboli, ak by prišli, boli by úplne vypískaní.

Mohlo by to paradoxne posilniť nepopulárneho prezidenta Francoisa Hollanda a zvýšiť podporu verejnosti voči nemu?

Môžete v kríze ťažiť z toho, že je tu úžasná jednota Francúzska aj celej Európy, a tá mimoriadna podpora prišla z celého sveta. Z toho sa dá však ťažiť len krátkodobo. Potom sa vrátia otázky ako to, či odpovedá na očakávania spoločnosti a či je schopný riešiť jej problémy. Teraz bude dôležité vidieť, či politická elita bude, alebo nebude schopná preklopiť do politiky to, čo sa odohralo posledný týždeň vo Francúzsku.

Po Charlie Hebdo teroristi zaútočili na židovský obchod, nebol to prvý útok na židovské ciele v nedávnom období. Nepodceňovala francúzska polícia hrozby antisemitizmu v krajine?

Z toho, že teroristi útočili na časopis – na slobodu slova, potom zabili policajtov, teda zasiahli bezpečnostné zložky, a po tretie útočili na židovský obchod, vidíme tri terče. Ten tretí – to je antisemitizmus nového typu. Nie je to ten z 30. rokov, ktorý prichádzal z nacionalistickej krajnej pravice a mal isté zázemie v katolicizme. To je antisemitizmus prisťahovalcov z arabského sveta, respektíve ich detí. V chudobných predmestiach Paríža sme svedkami moslimského antisemitizmu, ktorý je prepojený s vývojom na Blízkom východe. To je nové. Oni sa identifikujú s Palestínčanmi v pásme Gazy a oni identifikujú francúzskych Židov s politikou Izraela. Samozrejme, uvidia, že francúzsky prezident išiel v nedeľu večer do synagógy s izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom. Pre nich je to len potvrdenie toho, čo si myslia, teda že Francúzsko je spojencom Izraela proti islamskému svetu a že ich intervencia v Mali alebo Iraku proti Islamskému štátu je súčasťou tejto širšej koalície. To vyvoláva medzi francúzskymi Židmi defenzívnu reakciu a o to väčšiu identifikáciu s Izraelom.

Začne sa nová vlna emigrácie do Izraela, ako miestnu židovskú komunitu vyzval Netanjahu?

To sa deje už dlhšie. Lenže povedať, že nie sme v bezpečí, a preto emigrujeme do Izraela – potom sa natíska otázka, či budú dnes vo väčšom bezpečí v Izraeli. Zároveň však veľmi chápem ich obavy. Pred tromi rokmi sme mali atentát na židovskú školu v Toulouse (sedem mŕtvych, pozn. red.) a teraz máme atentát na židovský obchod.

Ako sa dá proti tomu „importovanému“ antisemitizmu bojovať?

Je to povinnosť. Musíme hovoriť veci jasne a naplno, a nie sa toho báť v mene vyváženosti a pocitu, aby človek nikoho neurazil či nebol podozrivý z neúcty voči prisťahovalcom. Vždy sa robí symetria: rasizmus, antisemitizmus a islamofóbia. To všetko tu môže v spoločnosti existovať, ale nemôžete v mene obavy, že vás niekto bude kritizovať z islamofóbie, podceňovať alebo nedostatočne rázne vystupovať proti šíreniu tohto nového antisemitizmu, ktorý sa vyvíja už posledných 20 rokov.

Ako vnímate reakciu moslimských duchovných?

Bude to rozhodujúce. To, čo sa dozvedáme čím ďalej tým viac, je, že veľa imámov v menších mestách či predmestiach rozpráva k svojim veriacim spôsobom, ktorý sa jasne nedištancuje od identifikovania sa s politikou na Blízkom východe. Mám veľké pochybnosti, či sa voči takýmto prejavom islamizmu moslimskí duchovní dostatočne vyhrania.

Prečo?

Veľká časť radikálnych organizácií bola financovaná zvonku, napríklad zo Saudskej Arábie či z Kataru. Ťažko tomu zabrániť v rámci občianskej spoločnosti, ale zrazu si všetci uvedomujeme, že to má svoje úskalia. Mnohí z imámov sa školili v krajinách , kde sa šíri radikálny islam, najmä salafizmus. A ten prichádza hlavne zo Saudskej Arábie, mimochodom, veľkého spojenca Spojených štátov. Niekedy sú najväčší spojenci zároveň aj veľkým problémom.

Ako bojovať proti islamskému fanatizmu? 

Určitý typ tmárskej interpretácie islamu sa prejavuje aj na Západe, aj priamo vo Francúzsku. To sú napríklad pokusy presadiť nosenie burky na školách či úradoch a Francúzsko proti tomu bojovalo zo západných krajín asi najviac, pretože má koncept sekulárnej spoločnosti. Vaše náboženstvo je vaša súkromná vec, ale vy to nemáte čo ťahať do verejného priestoru. Francúzi to odmietli oveľa prísnejšie ako to, čo sa dialo vo Veľkej Británii, kde si mysleli, že tým získajú pokoj a nechajú islamistov spravovať samých seba. A potom sa udiali atentáty v Londýne pred desiatimi rokmi a prišlo k obratu.

Bude sa teraz Francúzsko ešte viac angažovať vo vojne proti Islamskému štátu v Sýrii a Iraku?

Určite od toho neustúpia. Svojím spôsobom došlo na ich slová, pretože boli za intervenciu v Sýrii už v tom prvom období, než islamisti ovládli odpor proti režimu Bašara Asada. Prvá fáza bola demokratická vzbura, následne prišla represia a bombardovanie civilistov Asadom. A až potom, v tretej fáze, došlo k islamizácii opozície voči režimu, z čoho postupne vznikol Islamský štát. Práve z Paríža pritom prišla myšlienka akejsi prevencie na podporu civilistov a snahy zabrániť ich ďalším masakrom. Paríž sa veľmi angažoval, nakoniec však britský parlament hlasoval proti a aj Obama sa stiahol, hoci bolo všetko pripravené na intervenciu. Teraz zbierame dôsledky tohto váhavého postoja.

Nebudú však teraz niektorí volať práve po väčšom stiahnutí sa z Blízkeho východu?

Samozrejme, že sa objavia aj názory tých, čo hovoria, či Francúzsko neplatí príliš vysokú daň za to, že sa podľa niektorých príliš angažuje – Mali, stredná Afrika, Irak, Líbya. Teraz prežívame moment národnej jednoty, ale veľmi rýchlo sa vráti politika a bude sa skúmať, či náhodou nedošlo k zlyhaniu bezpečnostnej služby a do akej miery to súvisí so zahraničnou politikou. Doteraz v nej bol konsenzus, ale možno prídu hlasy, že sa Francúzsko príliš exponuje a ostatní Európania sa zaň príliš schovávajú, ako aj názory, že by sme to mali nechať na Ameriku.