Bieloruský denník: Ako bieloruskí športovci (ne)protestujú v čase revolúcie

Každú nedeľu napriek masívnym represiám a zatýkaniam protestujú Bielorusky a Bielorusi proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

Prečo niektorí ľudia mlčia a predstierajú, že všetko je v poriadku, zatiaľ čo iní otvorene nesúhlasia s diktatúrou a nespravodlivosťou?

V istom zmysle príklad športovcov opäť dokazuje, že všetky vrstvy spoločnosti sú proti Lukašenkovi. Lenže reakcia nelegitímnej vlády je stále rovnaká: odvetné násilie a zastrašovanie.

Sergej Podalinskij, hráč bieloruského národného minifutbalového tímu, bol zadržaný v noci z 9. na 10. augusta a ako tisíce ďalších pokojných občanov ho zbili vo väzenskom stredisku (CPZ) Akrescina.

Futbalisti Siarhej Kazeka a Pavel Rassoľko boli zadržaní na jeseň. Na ceste z tréningu ich tiež zbili a chceli súdiť za útok na policajné auto, ktoré tam nebolo.

Nakoniec boli oslobodení, ale nie všetci Bielorusi mali také šťastie – desaťtisíce prešli administratívnymi zatknutiami.

Basketbalistku Alenu Levčankovú zadržali na letisku, keď chcela odletieť z Minska na liečbu. Namiesto toho strávila 15 dní v cele Akresciny: bez teplej vody, normálneho jedla, matracov, bez možnosti sa osprchovať, pod neustálym psychologickým tlakom.

Športovci na pochodoch

Športovci, ktorí podporovali Bielorusov, protestujúcich proti podvodom a násiliu, sa počas nedeľných pochodov rýchlo zorganizovali a pripojili sa k radom obyčajných ľudí.

Vytvorili „slobodné združenie športovcov“, vzali transparenty, plagáty a spolu s ďalšími desať- a státisícmi občanov začali brániť svoje práva.

Množstvo športovcov z plagátov sa zúčastnilo na stotisícovych pochodoch v centre Minska a počas okresných a podomových (vo dvoroch pred bytmi) akcií.

Otvorené listy športovcov: za Lukašenka aj proti nemu

Športovci, ktorí chcú zmeny, rýchlo zorganizovali otvorený list na podporu národných požiadaviek: prepustenie politických väzňov, zastavenie násilia, potrestanie vinných príslušníkov bezpečnostných síl a usporiadanie nových a spravodlivých volieb.

V krátkom čase ho podpísali mnohí bieloruskí športovci vrátane európskych a svetových šampiónov a dokonca aj olympijských šampiónov, zástupcov národných tímov.

Tu sú len niektoré mená: Anna Guskovová, olympijská šampiónka vo freestyle; Andrej Kravčenko, olympijský medailista v atletike; Alexandra Gerasimeňová, olympijská medailistka v plávaní a mnoho ďalších.

Celkovo sa slobodným športovcom podarilo nazbierať viac ako 2100 podpisov – čo je dôležité, všetci títo ľudia podpísali otvorený list dobrovoľne. Uvedomujúc si riziká a možný tlak zo strany úradníkov ministerstva športu.

A ministerstvo športu v reakcii na otvorený list slobodných športovcov zorganizovalo svoj vlastný list – na podporu Lukašenka. Viacerých prinútili, aby sa podpísali: niektorých presviedčali, na iných skúšali tlak a hrozby.

K niektorým športovcom úradníci ministerstva športu prišli domov, aby sa s nimi „pozhovárali“. O tomto prípade hovorila atlétka Jana Maksimovová, manželka Andreja Kravčenka.

Do ich vidieckeho domu prišiel námestník ministra športu Michail Portnoj „so sprievodom“. Podľa Jany sa návšteva úradníka podobala na „banditizmus“. Športovcov varovali, že „niečo v ich činnosti nie je v poriadku“.

List športovcov na podporu Lukašenka nazbieral 5347 podpisov, ale nenechajte sa tým zmiasť. Sú známe prípady, keď ľudia ani nevedeli, že niekto v ich mene podpísal takýto list.

Alexandra Gerasimeňová, najlepšia bieloruská plavkyňa, medailistka niekoľkých olympijských hier, majsterka sveta a Európy sa stala jednou z hlavných tvárí športového protestu.

Postavila sa na čelo Fondu športovej solidarity, pomáhajúceho bieloruským športovcom, ktorí sa stali obeťou represií.

A nielen to – fond aktívne podporuje bieloruskú agendu na svete, získava peniaze na výcvikové tábory pre športovcov, ktorých prepustili z národných tímov, a organizuje podporné akcie.

Fond teraz ponúka Bielorusom, aby sa zapojili do zdravého životného štýlu a vzdali sa tabaku a alkoholu: je to nielen užitočné, ale zároveň to zbavuje diktátora príležitosti zarobiť si dobré peniaze na spotrebných daniach.

Brat Darje Domračavovej

Jedným z povestných príbehov bolo zbitie brata olympijskej šampiónky Darje Domračavovej bezpečnostnými silami.

Počas jedného z pochodov na jeseň išiel domov na bicykli cez centrum mesta; niekoľko príslušníkov bezpečnostných síl ho strhlo na zem a začali ho biť priamo pred ľuďmi, ktorí sedeli v strachu v kaviarni naproti.

Potom ho ťahali po zemi do auta pre väzňov – veľkého zeleného auta používaného na prepravu zadržaných.

Všetci čakali na to, ako slávna športovkyňa zareaguje na násilie proti svojmu bratovi. Ale Darja, na veľké sklamanie mnohých, sa obmedzila na opatrný komentár na Facebooku, v ktorom vyzvala na dialóg:

„Veľmi dobre rozumiem, že môj verejný hnev nevyrieši spoločenské problémy.

Všetci vidíme, že v krajine sú problémy, a aby sme prispeli k ich vyriešeniu, je zbytočné používať agresívne slová a určite je absolútne zbytočné zatýkať a biť ľudí na uliciach.

Všetci sa musíme upokojiť a všetko prediskutovať, možno nás to priblíži k nášmu vysnívanému cieľu – spravodlivej, mierumilovnej, pokojnej, krásnej, rozvíjajúcej sa krajine… Všetci máme tento cieľ, však?“

Prečo ostatní športovci mlčia?

Mnohí fanúšikovia boli pobúrení mlčaním hokejistov a futbalistov. Áno, poslední vytvorili video odsudzujúce násilie, ale zdá sa, že fanúšikovia od nich očakávali niečo iné.

Majú čo stratiť, ale…

Zároveň niektorí fanúšikovia ospravedlňujú plachosť športovcov: hovoria, že majú čo stratiť, že sa potom nebudú môcť zamestnať v Bielorusku, že sa obávajú o svoje rodiny.

V tomto je racionálna úvaha, ale nepresvedčí každého.

Fanúšikovia takmer všetkých bieloruských klubov oznámili bojkot zápasov bieloruského futbalového šampionátu – na protest proti bezpráviu.

Zdá sa, že jediným klubom, ktorý si zaslúži podporu fanúšikov, sú Krumkačy z prvej bieloruskej ligy. Hlavný tréner a niektorí hráči klubu otvorene kritizujú predstaviteľov vlády a futbalovú federáciu.

Minulý rok išli na zápas v tričkách na podporu bieloruského ľudu – a dostali za to pokutu.

Hokej je Lukašenkovým obľúbeným športom a Dmitrij Baskov, šéf Bieloruskej hokejovej federácie, je jedným z jeho dôverných služobníkov. To stačí nato, aby potlačilo akékoľvek protestné chúťky medzi hokejistami – tí najsmelší by boli promptne potrestaní vyhodením z klubov.

Športovci, rovnako ako mnohí Bielorusi, sú vystrašení a boja sa otvorene hovoriť. To však neznamená, že podporujú diktatúru.

Z ruštiny preložila Diana Shvedová. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.