Denník N

Vrúcne city slovenských politikov k Rusku sú dnes zradou Česka

shooty-putin-medved-matovic-balalajka-rusko

Diplomatický výbuch v česko-ruských vzťahoch je pre Slovensko zaväzujúci, lebo to, čo sa prihodilo Čechom, ako keby sa stalo nám.

Veľkosť ruského útoku na Česko v roku 2014 sa síce nedá porovnávať s inváziou polmiliónovej armády do Československa v roku 1968, ale politické východisko pre oba útoky je totožné: Rusi považujú územie bývalých satelitov za svoje teritórium. Nepríde im vôbec na um, že by mali rešpektovať ich suverenitu.

Aj dôvod útokov je rovnaký. V roku 1968 boli Rusi presvedčení, že majú právo zabrániť tomu, aby sa Československo odtrhlo od sovietskej ríše. V roku 2014 boli presvedčení, že majú právo zabrániť Ukrajine odtrhnúť sa od ruskej ríše, a v českom sklade vo Vrběticiach boli zbrane, ktoré mali ísť podľa českého týždenníka Respekt na Ukrajinu. Vyhodiť ho do vzduchu malo z ruského pohľadu svoju jednoduchú logiku, keďže české územie nepovažujú za cudzie.

Nie je ťažké porozumieť tomu, prečo Rusi neuznávajú medzinárodné zmluvy o suverenite štátov, ťažšie je však pochopiť, prečo niektorí českí a slovenskí politici považujú Rusov napriek tomu za spojencov. Český prezident Miloš Zeman už celé roky obhajuje ruský nárok na český štát, bývalý predseda slovenského parlamentu Andrej Danko vníma Slovensko ako satelit ruskej ríše a expremiér Igor Matovič obdivuje poctivú ruskú dušu, lebo „v Rusku omnoho viac záleží na slove a pohľade do očí ako na tom, ako právnici napíšu zmluvu“.

Český cynizmus a slovenská vrúcnosť

Podobnosť týchto postojov je však mätúca, pretože česká a slovenská servilita voči Moskve majú odlišnú povahu: česká je cynická, slovenská je vrúcna. Česi si svoj romantický vzťah k Rusku odbavili po druhej svetovej vojne, a keďže okupáciu a normalizáciu, ktorá po nej nasledovala, znášali psychicky oveľa horšie ako Slováci, už sa k láske k Rusku nemôžu vrátiť.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vladimir Putin

Komentáre

Teraz najčítanejšie